Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden starý Prešporok. A tento starý Prešporok bol natoľko rôznofarebný a tolerantný, že v ňom prekvitalo naraz viacero rôznych jazykov, kultúr a vierovyznaní. Domov v ňom našli nielen Nemci, Maďari a Slováci, ale aj Židia, pre ktorých tu do konca 19. storočia vyrástla samostatná mestská časť (tzv. geto). V čase rozkvetu miestnej židovskej komunity mal Prešporok tri synagógy, jedného svetoznámeho rabína a bohatý kultúrny život. Z toho všetkého sa dnes nezachovalo takmer nič: nacistickú genocídu z obdobia 2. svetovej vojny vystriedalo komunistické pustošenie, ktoré spôsobilo, že do sedemdesiatych rokov 20. storočia boli zrovnané so zemou aj posledné zvyšky bývalej rozsiahlej židovskej štvrte. V súčasnosti opäť rastie záujem o dejiny Bratislavy a v rámci toho aj o históriu miestnej (kedysi veľmi aktívnej ) židovskej komunity, po ktorej objavujeme už len niekoľko skrytých stôp. Dnes je mesto opäť hrdé na dedičstvo rabína Chatama Sofera, ktorého pamätník láka návštevníkov z celého sveta. Ortodoxnú synagógu na Zámockej ulici, ktorá bola postavená koncom 18. storočia a následne prestavaná v polovici 19. storočia, zbúrali v šesťdesiatych rokoch 20. storočia, a hoci v deväťdesiatych rokoch minulého storočia skrsla myšlienka jej obnovy ako pamätníka holokaustu, tento zámer sa napokon neuskutočnil. Impozantná neologická synagóga na Rybnom námestí, ako aj ďalšie časti židovskej štvrte padli v šesťdesiatych rokoch za obeť výstavbe Mosta SNP. Synagóga na Heydukovej ulici, postavená v dvadsiatych rokoch 20. storočia, ako aj časť Židovskej ulice síce ešte stojí, no v poslednej z menovaných už len ťažko nájdeme pôvodnú budovu. 

02a

Keďže súčasne so židovskou štvrťou takmer úplne zmizla aj miestna židovská komunita, je ťažké rekonštruovať jej niekdajší život. Historička Viera Kamenická, pracovníčka Múzea židovskej kultúry v Bratislave, sa v knihe Rozprávky zo Židovskej ulice, ktorá vyšla v edícii Bratislavské rozprávky, pokúsila – bez nároku na úplnosť – oživiť atmosféru strateného sveta a porozprávať o dobovom židovstve v Prešporku. Príbehy o židovských sviatkoch i všedných dňoch uvádzajú čitateľa – bez kŕčovitosti a prehnanej dekoratívnosti – do sveta jednej prastarej kultúry. Prostredníctvom detí zo židovskej štvrte sa dozvedá, ako zbožné rodiny oslavovali sabat, ako prebiehali prípravy v domoch na Židovskej ulici, aké modlitby odriekali a aké jedlá pripravovali obyvatelia prešporského geta. Sviatočný deň oddeľovala od všedného dňa havdalah sviečka, hlava rodiny predniesla požehnanie a atmosféru spríjemňovali aj voňavé koreniny. Cyklus všedných dní završoval nielen týždenne sa opakujúci sabat (siedmy, sviatočný deň v týždni – sobota), ale aj ďalšie sviatky. Deti s úžasom sledovali prípravy na sviatok pesach, počas ktorého boli jednotlivé symbolické jedlá konzumované v presne určenom poradí, čím si Židia pripomínali odchod Izraelitov z Egypta. Na dobrodružný život kráľovnej Ester obyvatelia židovskej štvrte spoločne spomínali v židovskej kuchyni na Zámockej ulici, ktorá stála oproti tzv. Veľkej synagóge. Dialo sa tak počas sviatku purim, keď sa deti obliekali do kostýmov postáv zo starodávneho príbehu, pričom z rozprávky sa dozvieme nielen to, ako si rozdelili jednotlivé role, ale aj to, aké zvyky dodržiavali miestni počas tohto sviatku. Chanuka, čiže sviatok svetiel, v knihe ožije vďaka dcérke krajčíra Šloma Heinovitsa, ktorej chanukové sviečky vyrozprávajú vyše dvetisícročný príbeh o zázračnom oslobodení jeruzalemského Chrámu.

04

Židovské rozprávky približujú okrem sviatkov aj príbehy z každodenného života, ktorých hlavnými postavami sú samotní obyvatelia židovskej štvrte. Chudobný obuvník Leo Nágel, ktorý napísal list Pánu Bohu, malý Mendel, ktorý obnovil tradíciu „komory tajomstiev“, starý učiteľ Mojše Schneider, o ktorom si rozprávali príbehy písmenká, nosič vody Jossele, ktorému pomohol tajomný dobrodinec, ale aj bratislavský obor Dávid Unreich, ktorému miestni dôverovali rovnako ako pražskí Židia hlinenému obrovi Golemovi. Všetky tieto milé príbehy spája myšlienka o dôležitosti vzájomnej pomoci, porozumenia a spolupatričnosti. Záver knihy je, žiaľ, smutný: hrdina posledného rozprávkového príbehu – majster sveta v zápasení Dávid Unreich – sa nedokázal pozerať na krutosti 2. svetovej vojny a vyzval nemeckého diktátora na čestný, chlapský zápas. Ten sa však neprihlásil, a tak Dávid tento jediný zápas nikdy nemohol vybojovať, nemohol zachrániť komunitu, ktorej bol súčasťou a členovia ktorej sa stali obeťami nezmyselného vyvražďovania.

05 

Napriek smutnému záveru knihu charakterizuje uvoľnená atmosféra. Svetu, ktorý zobrazuje, pridáva na rozprávkovosti a exotickosti skutočnosť, že sa medzičasom z našej reality takmer bez stopy vytratil – a najintenzívnejšie prežíva práve v starých, tajuplných príbehoch. V každej rozprávke preniká na povrch pradávne poznanie, náboženská skúsenosť a tradícia etiky, ktoré výraznou mierou formovali kultúru celého západného sveta. A spomínaná mimoriadne silná skúsenosť, pretrvávajúca celé generácie, sa zachovala a najúčinnejšie šírila práve v takýchto jednoduchých príbehoch. Rozprávky zo Židovskej ulice predstavujú neoddeliteľnú súčasť tejto tradície.

 01

Viera Kamenická, ktorá sa venuje výskumu histórie bratislavskej židovskej komunity, dôkladne pozná jej život, zvyky a tradície, avšak najväčším pozitívom knihy je osobný tón, ktorým sa prihovára čitateľom. Uvedený zámer podporujú aj autorkine vlastné ilustrácie, resp. niekoľko fotografií na konci knihy, ktoré zachytávajú židovské geto v starom Prešporku. Ako sme si už pri tituloch OZ Bratislavské rožky mohli zvyknúť, orientáciu nám uľahčuje aj slovník výrazov, ktoré sú dnešným čitateľom často neznáme. Po slovenskom vydaní knihy v roku 2017 môžu – vďaka autentickému prekladu Gábora Csandu – nahliadnuť do truhlice židovských rozprávok už aj maďarskí čitatelia. A hoci po súčasnej Bratislave už nepobehuje mnoho bývalých žiakov starého učiteľa Schneidera, pri čítaní tejto knižočky sa s nami aspoň na chvíľu podelí o svoju múdrosť.

Zoltán Szalay