Biela kravata povinná alebo Takto vznikal Starý most…

Príbehy zo starej Bratislavy
19. novembra 2015

Presnejšie jeho predchodca Most Františka Jozefa, ktorý odovzdali koncom roka 1890 „v mimoriadne chladnom počasí“ v prítomnosti jeho cisárskeho a kráľovského veličenstva. No a, samozrejme, v bielych kravatách.

V pozostalosti mestského archivára Jána Batku sa našli pozvánky z roku 1890, ktoré adresáta pozývajú na dve decembrové podujatia. Obe súvisia s návštevou rakúskeho cisára a uhorského kráľa Františka Jozefa v Prešporku. Dňa 30. decembra 1890 totiž panovník navštívil mesto pri príležitosti slávnostného odovzdania dunajského mosta, ktorý niesol jeho meno.

2

Jednu pozvánku mu poslal starosta Prešporka Gustav Dröxler, ktorý chcel, aby bol Batka prítomný na železničnej stanici v čase príchodu panovníka: „Úctivo prosím váženého pána archivára Jána Batku, aby sa v utorok 30. decembra 1890 o 8-ej hodine rannej ráčil dostaviť do malej sály radnice vo veci slávnostného privítania jeho veličenstva na železničnej stanici Rakúsko-uhorskej spoločnosti štátnych železníc a v rovnaký deň, čiže v utorok 30. decembra 1890, o 3 ½ hodine priamo na železničnú stanicu Rakúsko-uhorskej spoločnosti štátnych železníc.“ Pod textom je uvedená poznámka: „Slávnostný odev alebo frak (s bielou kravatou)“ – podčiarknuté. A ešte jedna poznámka, dvakrát podčiarknutá: „Úctivo Vás prosím, aby ste si v oboch prípadoch zabezpečili odvoz.“

Druhá pozvánka prišla od municipiálneho výboru slobodného kráľovského mesta Prešporka. Ten Batku pozýval na slávnostný večierok do Primaciálneho paláca v predvečer slávnostného otvorenia mosta aj na samotné odovzdávanie mosta, ktoré sa malo konať na druhý deň o 10.30 hod. pri predmostí na ľavom brehu Dunaja. Aj v tomto prípade je súčasťou pozvánky krátka poznámka: „Slávnostný odev alebo frak, biela kravata.“

01

Zdroj: Archív hl. mesta SR Bratislavy (AMB)

Z textu pozvánok vyplýva, že už ani v roku 1890 nebolo jednoduché dopraviť sa v rušných dňoch na hlavnú železničnú stanicu. A očividné je aj to, že kompetentní pripravovali slávnostné podujatie s tou najväčšou obozretnosťou. Veď si len ťažko predstaviť udalosť väčšieho kalibru, ako bola kráľovská a cisárska návšteva. František Jozef nebol v Prešporku takmer dvadsať rokov: naposledy v roku 1871 (a po slávnostnom otvorení mosta navštívil Prešporok v roku 1897, pri príležitosti odhalenia súsošia Márie Terézie). Na otvorení Mosta Františka Jozefa sa zúčastnil aj arcivojvoda Fridrich (ktorý žil, mimochodom, v Prešporku), uhorský predseda vlády gróf Gyula Szapári, minister obchodu a dopravy Gábor Baross a ďalší traja členovia vlády. „Oslavy prebiehali v mimoriadne chladnom počasí, no na Prešporok boli až nečakane pompézne,“ priblížil v roku 1891 udalosť týždenník Vasárnapi Újság.

04

Zdroj: Múzeum mesta Bratislavy

Malo to svoje opodstatnenie, veď dokončenie mosta znamenalo pre Prešporok začiatok nového života. Dopravnú situáciu v meste bez pevného mosta približuje aj Tivadar Ortvay v knihe Ulice a námestia Bratislavy. Ako píše, išlo o dlho a túžobne očakávaný most, pretože „pontónové, kyvadlové a člnové mosty nemohli pri veľkej vode alebo za zimných podmienok zabezpečiť nerušenú premávku.“ A keďže preprava tovaru a osôb sa takýmto spôsobom realizovala už po stáročia (v Prešporku, ale aj v iných podunajských mestách), situácia bola príznačná nielen pre 2. polovicu 19. storočia.

08

Zdroj: Múzeum mesta Bratislavy

Napriek tomu plány na výstavbu stáleho mosta v Prešporku často stroskotávali – raz z dôvodu budovania železnice, inokedy pre aktuálnu hospodársku krízu. „O premostení Dunaja pri Prešporku bola reč už v roku 1838, keď sa schválila stavba železnice Viedeň – Győr, no železničnú trať viedli po ľavej strane Dunaja až po Budapešť, preto stavba mosta nebola nevyhnutná. Až neskôr, keď Považská železničná spoločnosť chcela predĺžiť trať z Prešporka po Šopron, realizácia starého plánu začala opäť súriť. Projekt mosta bol už hotový, lenže v roku 1873 prišla finančná kríza, železničná spoločnosť skrachovala a s ňou padla aj výstavba mosta,“ píše Ortvay, podľa ktorého sa o veľký prelom v tejto otázke pričinila dobová vláda. „Uskutočnenie plánu si vyžadovalo ráznu a cieľavedomú vládnu politiku. Uhorský snem v roku 1889 odhlasoval na stavbu mosta dotáciu 200 000 forintov ročne na dobu desať rokov, a keďže občania slobodného kráľovského mesta Prešporka vedeli, že stály most zabezpečí nielen čulejšiu a bezpečnejšiu dopravu, ale aj výraznejšie zisky, 5. novembra 1888 sa zriekli svojho starého práva mostného mýta v prospech štátu.“ Ortvay preto za skutočného tvorcu mosta považuje bývalého ministra obchodu a dopravy Gábora Barossa. Pravda, spomína aj inžiniera a stavebného podnikateľa Františka Cathryho, ktorý „začal stavbu 12. augusta 1889 a dokončil ju 30. decembra 1890, keď ju odovzdali do užívania.“

09

Zdroj: Múzeum mesta Bratislavy

Ak si pozornejšie všimneme dátumy, zistíme, že výstavba mosta trvala rok a päť mesiacov. Na porovnanie: keď o sto rokov neskôr opätovne budovali Most Márie Valérie medzi Štúrovom a Ostrihomom, trvalo to len o čosi kratšie – necelý rok (stavať ho začali v októbri 2000 a odovzdali ho v októbri 2001). Stavbu prvého pevného mosta v Prešporku zdržiavali aj nečakané problémy. Pod meškanie sa podpísala tiež povodeň, ktorá dielo navyše aj poškodila – časť železnej konštrukcie z petržalskej strany sa zrútila.

07

Zdroj: Múzeum mesta Bratislavy

Druhé číslo týždenníka Vasárnapi Újság z roku 1891 o tom píše nasledovne „Začiatkom júla sa začalo s pilotierovaním prostredného otvoru a všetci si mysleli, že do konca októbra budú s prácami hotoví. No koncom júla začala nečakane stúpať hladina Dunaja a povodeň čochvíľa nadobudla také rozmery, že sa celé mesto ocitlo pod vodou a 7. septembra o 6¼ sa časť mostnej konštrukcie so 130 000 kilogramami železa ponorila (…) pod hladinu. Ale inžinier Cathry – aby sa vyhol alebo aspoň zmiernil následky katastrofy, ktorá bola predvídateľná niekoľko dní dopredu – uskutočnil viaceré účelné opatrenia a strojárne štátnych železníc dodali na príkaz Gábora Barossa veľké množstvo železa, aby sa začiatkom októbra, akonáhle trochu klesla hladina vody v Dunaji, pustili s novými silami do práce a 20. novembra boli hotoví do tej miery, aby nový most odolal aj prípadným plávajúcim ľadovým kryhám.“

05

Zdroj: Múzeum mesta Bratislavy

Cathry, ktorý bol pôvodom Švajčiar, zrejme vedel, čo robí, keďže zložil zábezpeku vo výške 73 000 forintov a zaviazal sa, že dielo dokončí do 31. decembra. Navyše začal stavať na vlastnú zodpovednosť už v marci 1889, hoci budapeštiansky parlament schválil stavebnú zmluvu až v júli. Isté je, že keď poverenci ministra navštívili 9. decembra 1890 Prešporok, potvrdili, že most je hotový.

10

Zdroj: Múzeum mesta Bratislavy 

Horná konštrukcia mosta spočívala na štyroch riečnych pilieroch, na dvoch pobrežných a na dvoch estakádach a bola zhotovená z liatiny a valcovaného železa. Piliere boli vytesané z kameňa z Devínskej Novej Vsi. Vozovka bola vydláždená impregnovanými drevenými kockami a chodník pre chodcov dubovými doskami. Celkové náklady na stavbu dosiahli 1 780 0000 forintov.

06a

Zdroj: Múzeum mesta Bratislavy

„Išlo o najkrajšiu a najsľubnejšiu vymoženosť novodobého Prešporka. Vážny dôkaz výraznejšieho rozvoja mesta. Impozantný hraničný kameň medzi starým a novým Prešporkom sľubujúci lepšiu budúcnosť,“ napísal o moste Ortvay.

Most Františka Jozefa (od vzniku Československa Štefánikov most) stál do 3. apríla 1944, keď ho ustupujúce nemecké vojská vyhodili do vzduchu. Po dobytí Bratislavy ho dali Sovieti opäť vystavať nemeckými zajatcami. A tak most, ktorý bol pôvodne určený len na dočasné užívanie, zostal stáť na mieste nie desať (ako sa pôvodne zamýšľalo), ale sedemdesiatpäť rokov. Ale to už je príbeh iného mosta, Mosta Červenej armády.

István Veres

Preklad: Jitka Rožnová

Fotografie: Múzeum mesta Bratislavy

Podporili nás

Don`t copy text!