Pri prechádzke medzi bratislavskými budovami zo šťastných mierových čias (Belle Époque) môžeme na každom kroku obdivovať výrobky umeleckého kováčstva a zámočníctva Marton, kde vznikali elegantné balkónové zábradlia, kované brány s rastlinnými motívmi, zábradlia schodísk vinúce sa viacerými poschodiami, pôvabné, no pritom bezpečné okenné mreže, štíhle kandelábre, elegantné ploty, ktoré harmonicky dotvárali starostlivo naprojektované a realizované, oku lahodiace vidiecke i mestské paláce, nájomné domy či verejné budovy.

00

Firemná tabuľa na Grösslingovej ulici.

Ľudovít Elek Marton (1827 – 1903) sa narodil v obci Vönöck (dnes Maďarsko) a remeslo umeleckého kováča a zámočníka si osvojil ešte v rámci tradičnej cechovej výučby. O jeho učňovských rokoch zatiaľ nemáme k dispozícii žiadne ďalšie informácie. Isté je, že do profesijných začiatkov tohto mladého muža zasiahli revolučné udalosti v rokoch 1848/49 a Ľudovít Marton narukoval ako honvéd. Majstrovskú skúšku zložil v roku 1851, keď boje utíchli. Dielňu si otvoril v roku 1852, keď sa stal prešporským mešťanom. Zo zakladateľa firmy Ľudovíta Martona st. sa stal časom vážený občan mesta a ako člen municipálneho výboru Prešporka sa aktívne podieľal na rozhodnutiach týkajúcich sa jeho zvoleného bydliska. Ľudovít Marton st. bol – popri svojom kolegovi Gyulovi Jungferovi (1841 – 1908) z Pešti – najvýznamnejším umeleckým zámočníkom a kováčom poslednej tretiny 19. storočia v Uhorsku.

 

Začiatky

Prvá Martonova dielňa stála na Františkánskom námestí a od roku 1875 pokračoval v práci na Dlhej ulici (dnes Panská 8). V roku 1881 sa presťahoval na Grösslingovú ulicu (dnes Medená 22), kde firma fungovala až do svojho zániku v roku 1926.

01

Záber z dielne.

Ľudovít Marton spočiatku podnikal sám, v roku 1888 sa k nemu pripojil syn Viliam a firma ďalej fungovala pod názvom Ľudovít Marton a Syn. V nasledujúcom období zaznamenala skutočný rozkvet, k čomu okrem domácich zákaziek prispela aj geografická blízkosť Viedne, keďže tamojší stavitelia – najmä pri realizácii svojich uhorských projektov – často spolupracovali s Martonovcami. Úspešní podnikatelia povýšili svoju dielňu na továreň, a hoci na pomocné roboty využívali aj parné stroje, zásadnú časť práce vykonávali naďalej ručne. Samozrejme, pod vedením otca a syna tu pracovalo viacero zamestnancov. Podľa historických prameňov zamestnávala firma najviac 38 ľudí. 

 

Spŕška medailí

Firma dosiahla početné úspechy na domácich i zahraničných výstavách, vďaka čomu jej pribudli zákazky aj mimo Prešporka.

Ako vystavovatelia sa prezentovali napríklad na Priemyselnej výstave v Prešporku v roku 1865, na výstave Uhorského priemyselného spolku v roku 1872, na Svetovej výstave vo Viedni v roku 1873 a v Paríži v rokoch 1878 a 1900, kde predstavili kovanú vstupnú bránu kaštieľa kniežaťa Dr. Lászlóa Batthyányiho-Strattmanna v dnešnom Kitsee (Rakúsko).

02a

Ocenenia firmy Ľudovít Marton a Syn.

Na viacerých popredných domácich výstavách sa zúčastnili aj ako porotcovia. Dňa 11. apríla 1897, takmer rok po otvorení Milenárnej výstavy v Budapešti, prišlo uznanie od Jeho Veličenstva, ktoré riaditeľovi firmy Viliamovi Martonovi tlmočil minister obchodu barón Ernő Dániel. Rakúsky cisár a uhorský kráľ František Jozef I. v ňom vyjadril poďakovanie Martonovi za prácu v hodnotiacej komisii Milenárnej výstavy.

Dobrý chýr o firme zaletel až k panovníkovi, ktorý Ľudovíta Martona st. a jeho syna Viliama vyznamenal Zlatým záslužným krížom a Zlatým záslužným krížom s korunou. František Jozef I. udeľoval tieto vyznamenania, ktoré sám založil, vojakom i civilným občanom, ktorí ho presvedčili o svojej bezvýhradnej vernosti, resp. podieľali sa na potlačení revolučných hnutí v rokoch 1848/49. Ľudovít Marton toto druhé kritérium určite nespĺňal.

 

V správnom čase na správnom mieste

Úspechu martonovskej dynastie určite prial aj staviteľský boom, ktorý bol pre toto obdobie príznačný. Vďaka spoľahlivosti a vysokej odbornosti sa stali najvyhľadávanejšími umeleckými zámočníkmi a kováčmi medzi vysokou šľachtou, cirkevnými hodnostármi aj zámožnými mešťanmi. K ich zákazníkom patrili napríklad arcivojvoda Jozef (člen uhorskej palatínskej vetvy habsbursko-lotrinskej dynastie), rakúska korunná princezná Štefánia Belgická (vdova po korunnom princovi Rudolfovi, následníkovi trónu) a „prešporskí Habsburgovci“ – arcivojvoda Friedrich s manželkou Izabelou. 

03

Viliam Marton a mešťanosta Teodor Kumlik so svätoštefanskou korunou z Dómu sv. Martina v roku 1905.

Martonovci nenašli konkurenta ani pri najväčšom budapeštianskom architektonickom projekte: podľa dobových médií „predstihli najpoprednejšie firmy v hlavnom meste“, keď získali zákazku na vyhotovenie kovaných mreží pred hlavný vchod do Baziliky sv. Štefana, ktorú posvätili v roku 1905. 

 

Meno zaväzuje

Výzvam, ktoré si žiadali vysokú erudovanosť, museli čeliť aj v Prešporku: v roku 1900 firma vyrobila – slovami Tivadara Ortvaya – skleník so železnou konštrukciou, ktorý mal pred nepriazňou počasia ochrániť súsošie sv. Martina so žobrákom od Georga Rafaela Donnera. Donnerovo dielo bolo pôvodne súčasťou hlavného oltára Dómu sv. Martina, kým ho „nevyhostili“ do exteriéru, medzi oporné piliere z južnej strany presbytéria.

04

Momentka zo sťahovania sochy.

A bola to opäť firma Marton a Syn, ktorá súsošie na základe rozhodnutia Krajinskej komisie pre pamiatky v októbri 1912 premiestnila späť do budovy. Tento presun si vyžiadal dva náročné pracovné dni. 

 

V zmenenom svete 

Po 1. svetovej vojne firma stratila väčšinu bývalých zákazníkov a vďaka novým hraniciam prišla aj o zahraničné trhy. Zakladateľ firmy Ľudovít Marton st. ešte v roku 1903 zomrel. Jeden z jeho synov, Ľudovít Marton ml., pracoval ako daňový kontrolór a neskôr mestský účtovník a druhý, Viliam Marton (1859 – 1934), pôsobil ako mestský poslanec a spolu s otcom viedol rodinnú firmu. V roku 1921 vstúpil ako spoločník do umeleckého kováčstva, stavebného zámočníctva a kovovýroby Marton a Syn aj Ľudovít Viliam Marton (1888 – 1939)

06

Zábradlie schodiska v paláci Bódoga/Félixa Pisztóryho (Stefánia út, Štefánikova 25).

Firma zanikla v roku 1926, len osem rokov po skončení 1. svetovej vojny. Z výskumov pracovníka Múzea mesta Bratislavy Antona Fialu vieme, že vtedajší majitelia Viliam Marton a jeho syn Ľudovít Viliam Marton ponúkli mestu na predaj svoju zbierku zo 17. – 19. storočia, ktorá pochádzala hlavne z Prešporka a slúžila ako „vzorkovník“ pre zamestnancov dielne. Martonovci chceli zabezpečiť Prešporku predkupné právo, aby mohla zbierka ostať v meste a mestu. 

07

Zábradlie schodiska v paláci Vidora Csákyho (Baross Gábor út, Štúrova 16)

Neskôr sa snažili opäť dohodnúť, avšak Múzeum mesta Bratislavy, ktoré zápasilo s finančnými problémami, muselo aj v roku 1930 ponuku odmietnuť. V tridsiatych rokoch potom od firmy odkúpilo – zrejme skromnejšiu – kolekciu zámkov a kľúčov. 

 

Dynastia zocelená v ohni

Podľa úmrtného oznámenia zomrel zakladateľ firmy Ľudovít Marton st. po dlhšom trápení v piatok 27. februára 1903. Pochovali ho v nedeľu na Ondrejskom cintoríne. Jeho manželka Katarína Fülöp, s ktorou uzavrel manželstvo v roku 1853, zomrela ešte v roku 1896. Martona na poslednej ceste odprevádzali jeho dvaja synovia (Ľudovít ml. bol slobodný), tri dcéry a trinásť vnúčat. Irma, jedna z dcér Ľudovíta Martona st., bola manželkou prešporského vicemešťanostu a neskôr mešťanostu Teodora Kumlika.

15

 Ľudovít Marton a jeho syn Viliam Marton s manželkou Rózou Wenderinszky (1868 – 1929) odpočívajú na Ondrejskom cintoríne v Bratislave. (Foto: Braňo Bibel)

 

 

Práce firmy Marton a Syn

Zoznam je neúplný a čaká na doplnenie. Za dobovými maďarskými názvami ulíc v zátvorkách nasledujú dnešné slovenské názvy ulíc a čísla domov.

 

V Bratislave:

Palác grófa Jána Pálffyho (Kossuth Lajos tér, Hviezdoslavovo námestie 18): brána a zábradlie schodiska

Palác Františka Palugyaya (na rohu Hlavného námestia a Zelenej ulice): balkónové zábradlia

Palác grófa Michala Esterházyho (Koronázási domb tér, Námestie Ľudovíta Štúra 4): dvojkrídlová kovaná brána

Palác generálporučíka Juraja Georgevitsa de Apadiu (Bél Mátyás utca, Panenská ulica 11): zábradlie schodiska a dvojkrídlová kovaná brána

Dom Dr. Vojtecha Tauschera (Stefánia főhercegnő út, Štefánikova 4): zábradlie schodiska

Palác Vidora Csákyho (Baross Gábor út, Štúrova 16): zábradlie, balkónové mreže, mriežkový kryt stropnej lampy (podľa návrhov Adama Heinricha)

Palác grófa Juraja Dessewffyho (Koronázási domb tér, Námestie Ľudovíta Štúra 2): tepaný erb

Dom Bódoga/Felixa Pisztóryho (Stefánia út, Štefánikova 25): kovaná brána, zábradlie schodiska, dvojramenná liehová lampa, kandeláber na schodisku

Bývalé mauzóleum rodiny Palugyayovcov na Ondrejskom cintoríne: kandelábre

Blumentálsky kostol (Blumentálska 1): luster

Lekáreň U červeného raka (Mihály utca, Michalská 26): vývesný štít nad hlavným vchodom s rakom a akantovou ornamentikou

Skleník s kovovou konštrukciou nad súsoším sv. Martina so žobrákom od Georga Rafaela Donnera (Dóm sv. Martina)

Kované zábradlie okolo bývalého súsošia Márie Terézie (podľa návrhov Viliama Martona, Koronázási domb tér, Námestie Ľudovíta Štúra)

Portál obchodu s rozličným tovarom Jozefa Seiferta (podľa návrhov Viliama Martona ml., Halászkapu utca 4, Panská 1)

Brána Priemyselnej výstavy v Prešporku – 1899

Sirotinec Máriina ochrana (Mély út, Hlboká cesta 4): kované ramenné svietniky v kaplnke

Radnica (Fő tér, Hlavné námestie 1): umelecké zámočnícke práce

Nárožný dom z roku 1904 (András király tér, Šafárikovo námestie 4): brána

Primaciálny palác (Batthyány tér, Primaciálne námestie 2): výťahové mreže

Dóm sv. Martina (Székesegyház tér, Rudnayovo námestie 1): mreža uzatvárajúca severnú bránu

Štátna odborná škola kovorobná v Prešporku (dnešná Fajnorka, Fadrusz János kőpart, Fajnorovo nábrežie 5): umelecké zámočnícke práce

Sóltzovo odpočívadlo v Horskom parku (Horský park), 1906 – stavia pamätník inšpektorovi parku Rudolfovi von Sóltzovi

Kráľovské katolícke gymnázium v Prešporku (Grössling utca, Grösslingová 16): umelecké zámočnícke práce

Ľudové kúpele (Búza piac, Kolárovo námestie 15): umelecké zámočnícke práce

Stará tržnica (Kenyér piac, Námestie SNP 25): brány

Ozdobné zábradlie v tvare notovej osnovy pred podstavcom s bustou Franza Liszta (Székesegyház tér, Rudnayovo námestie 1)

Štátna vyššia dievčenská škola (Duna utca, Dunajská 13): kované elementy na budove

Kostol sv. Alžbety (Modrý kostolík) (Raneyss István utca, Bezručova 2): umelecké zámočnícke práce

Martinský cintorín (Martinský cintorín, Trnavská cesta 110): kované komponenty plota

 

Na vidieku:

Brána medzičasom zbúraného kaštieľa grófa Jána Pálffyho (Kráľová pri Senci)

Bojnický zámok grófa Jána Pálffyho: zábradlie schodiska a kovaná mreža na studni (podľa vlastného návrhu)

Kaštieľ grófa Ľudovíta Károlyiho (Stupava): brána a visiaca lampa

Kaštieľ Taszila Festeticha (Keszthely): kovaná brána

Kaštieľ kniežaťa Dr. Lászlóa Batthyányiho-Stratmanna (Kitsee): brána

Kaštieľ Mikuláša Zaya (Uhrovec): lustre a svietniky

Kaštieľ kniežaťa Arenberga (Ivanka pri Dunaji): kandelábre

Bazilika sv. Štefana (Budapešť): kované mreže pred hlavným vchodom

Kaštieľ grófa Eleméra Batthyányiho (Ikervár): skleník

Bývalý kaštieľ arcivojvodu Jozefa (Alcsútdoboz): palmový skleník (podľa návrhu Miklósa Ybla)

Univerzitná knižnica (Budapešť, Námestie františkánov 6): knižné police

Ágnes B. Mánya