Dimitrovka – chátrajúci priemyselný kolos

GENIUS LOCI
8. februára 2018

Ten, kto prichádza vlakom zo smeru z Galanty do Bratislavy, spozornie pri pohľade na zjavne chátrajúce staré priemyselné budovy medzi Vajnormi a Račianskou cestou. Medzi týmito kulisami, pripomínajúcimi hororový film, sa vyrábali výbušniny a iné chemikálie už od 70-tych rokov 19. storočia. Bola to továreň na chemikálie s názvom Dynamit Nobel, ktorá počas 20. storočia zohrávala dôležitú úlohu v chemickom priemysle celého regiónu, nezávisle na tom, ku ktorému štátu práve patrilo. Bratislavčania ho poznajú pod názvom Dimitrovka. Dnes už nefungujúci závod svojim dymom a inými výparmi denno-denne robil vzduch hlavného mesta neznesiteľným, a dnes nikto nevie, čo by sa malo urobiť so znečisteným teritóriom.

Továreň Alfreda Nobela v Maďarsku

V prvých desaťročiach svojej existencie sa bratislavská továreň Dynamit Nobel (ako súčasť spoločnosti Alfred Nobel & Co s hamburgskou centrálou) považoval za najmodernejší závod svojej doby. Založili ho s akciovým kapitálom 500 tisíc forintov, jeho výstavba sa začala v roku 1873. Postavili ho na močaristých pozemkoch medzi Bratislavou a Račou, ktorá bola vtedy ešte samostatnou dedinou, závod teda stál viac kilometrov od obývaných častí mesta. Na výstavbu osobne dohliadal Alfred Nobel, a prvým riaditeľom továrne sa stal jeden z jeho dôverných spolupracovníkov, Izidor Trauzl. Najmodernejšie a najlepšie vybavená továreň na výbušniny v celej monarchii začala vyrábať v roku 1875. Vyrábal sa najmä dynamit, strelný prach, kyselina sírová, kyselina dusičná a dusičnany celulózu. Závod disponoval vlastnou výrobňou dusičnanov a pušného prachu, sami vyrábali aj elektrickú energiu. Bolo to miesto, kde sa na území dnešného Slovenska po prvýkrát rozsvietili žiarovky. Nadbytočnú elektrickú energiu dostávalo mesto, za výhodnú cenu. Jednotlivé budovy závodu boli pospájané koľajnicami, vozíky najprv ťahali voly, potom od 90-tych rokov parné stroje.

Výroba výbušnín v závode v rokoch 1880 už dosiahlo 1,5 miliónov ton, čo zabezpečovalo dve tretiny potreby dynamitu Monarchie a Balkánu. Dynamit mal v tom období veľkú cenu, pretože sa používal pri výstavbe tunelov a pri iných stavebných prácach.

Továreň bola do roku 1919 len v nemeckých rukách. Od prvých rokov 20. storočia sa však dostávala k vedúcej úlohe viedenská židovská rodina Philippovcov. Na prelome storočí už mal závod viac než 250 budov. Od roku 1910 premávala električka medzi mestom a závodom.

02

Vojenská konjunktúra

Prvú svoju slávu zažila továreň v období prvej svetovej vojny, predovšetkým pre veľký dopyt po vojenských materiáloch. Zvyšoval sa aj počet zamestnancov, počas vojny tu pracovalo viac ako 3000 ľudí. Od roku 1914 sa začala výroba TNT.

Po veľkej konjunktúre počas rokov vojny nasledovala snáď ešte väčšia neistota po vzniku Československej republiky. Podľa písomnej správy plukovníka československej armády, Schöbla bratislavskí nemeckí a maďarskí odbojári sa vyhrážali tým, že závod vyhodia do vzduchu. K tomu ale nedošlo. Najväčší podraz však predstavovala hospodárska politika Prahy – považovali totiž za príliš riskantné, aby v Bratislave, pri hraniciach s Rakúskom a Maďarskom pokračovala vo výrobe firma takého veľkého strategického významu. Chceli dosiahnuť, aby továreň vyrábala iné chemikálie, preto jej v roku 1924 odobrali monopol na výrobu výbušnín, a pridelili ho českej firme v meste Zámky. Vedenie štátu sa dlho usilovalo o to, aby z riadenia firmy vytlačilo viedenských, budapeštianskych a nemeckých akcionárov. Firmu sa chystali nostrifikovať. Hlavného akcionára, Erwina Philippa, člena už spomenutej rodiny Philippovej dokázali odstrániť len nemeckí nacionalisti koncom tridsiatych rokov. Philipp sa čiastočne poddal českému tlaku, svoje bydlisko preniesol z Viedne do Bratislavy, a prijal československé štátne občianstvo. Pre Prahu to však nestačilo, ich cieľom bolo predovšetkým zníženie nemeckého kapitálu v odvetví. V roku 1926 v Nemecku sa spojili dva koncerny: IG Farben a Alfred Nobel & CO. Bratislavská továreň sa dostala do rúk najväčšieho nemeckého výrobcu chemikálií. Po nástupe Hitlera v roku 1933, keď koncern IG Farben začal dobývať Európu, bolo jasné, že aj bratislavská firma sa bude ďalej rozvíjať ako súčasť tohto koncernu podľa požiadaviek nemeckého vojenského priemyslu. Po vzniku samostatnej slovenskej republiky v roku 1939 musel opustiť závod aj Philipp, predovšetkým preto, že bol Žid. v tom istom roku ho poslali do dôchodku, a svoje akcie musel predať pod cenu. O niekoľko mesiacov zomrel v Zürichu. V roku 1940-ben firme opäť povolili výrobu výbušnín, a začala sa jej druhá významná éra, ktorá trvala do roku 1943. Vtedy bola postavená časť firmy s názvom Vistra, ktorá zásobovala nemeckú armádu umelými vláknami. Kvôli frontovým líniám, platobnej neschopnosti klientov a uviaznutým dodávkam sa ďalšia výroba postupne stávala nemožnou. V júni 1944 anglické a americké vojská bombardovali Bratislavu. Zničila sa továreň na výrobu nafty Apollo a zimný prístav. Niekoľko vedľajších budov firmy Dynamit sa poškodilo až počas decembrového bombového útoku v roku 1944. Kvôli približujúcej sa Červenej armáde Nemci pomaly premiestňovali stroje a zariadenia továrne do priestorov koncernu IG Farben v Nemecku. (O histórii firmy podrobne píše Roman Holec vo svojej knihe Dynamitová história , ktorá vyšla v roku 2009 vo vydavateľstve Kalligram)

03

Z Dynamitky Dimitrovka, neskôr Istrochem

Po skončení vojny firmu zoštátnila vláda prezidenta Edvarda Beneša, na jej čelo postavila Miloša Marka, známeho slovenského chemika. Po komunistickom prevrate v roku 1948 vymenili aj jeho, aj meno firmy: pomenovali ju po bulharskom komunistovi, Georgiovi Dimitrovovi. Dimitrovovi postavili aj sochu, ktorá stála pred budovou továrne. V nasledujúcich rokoch sa začala výroba umelých hnojív, vtedy boli postavené tie obrovské haly, ktoré vidí cestujúci z okien vlaku. Počas socializmu sa rozloha firmy rozšírila – otvorili vchod zo strany Vajnor, tu vyrábali predovšetkým prostriedky na ochranu rastlín (Zeazin, Burex, Aminex). V časti blízko železničnej stanice Nové mesto sa začali vyrábať výrobky z gumy. Tu sa nachádzala najnebezpečnejšia časť firmy, Sulfenax. V okolí niekoľko sto metrov sa šíril neznesiteľný smrad. Vtedy sem prijali každého, kto bol ochotný zničiť svoje zdravie v sírou znečistenom prostredí. Samozrejme mohol popritom dobre zarábať – nejaký čas. Škodlivé výpary vdychovali obyvatelia mesta, ale predovšetkým tí, ktorí bývali na sídliskách, ktoré postavili v okolí firmy. Takým je aj dnes fungujúce sídlisko Mierová kolónia. Továreň bola postavená pôvodne na okraji mesta práve kvôli nebezpečným výparom, ale v 20. storočí Bratislava prerástla priestor. Koncentrácia chemických výparov bola obrovská. Tak sa mohlo stať napríklad to, že sa ženám, ktoré čakali na nástupišti blízkej železničnej stanice, roztopili pančuchy na nohách. Za najúspešnejšej éry komunizmu továreň dávala prácu 7000, po 1989 5000 ľuďom. Maďarský týždenník Kisalföld okolo roku 2000 písal o tom, že maďarskí muži, ktorí pred niekoľkými rokmi pracovali v Dimitrovke, postupne zomierajú.

04

Nedá sa to len tak zlikvidovať

Počas vlády Vladimíra Mečiara bola firma sprivatizovaná, vtedy sa už volala Istrochem. Tento proces napadol súd v roku 1998, preto sa firma vrátila do štátneho majetku. V roku 2002 ju kúpil český miliardár slovenského pôvodu Michal Babiš (spolu s Duslom v Šali). Väčšinu firmy potom Babiš v roku 2009 predal firme Explosia Pardubice-Semtín, ktorá sa rozhodla, že zastaví výrobu, a zostávajúcich niekoľko sto zamestnancov prepustila. Tzv. nový Sulfenax to vydržal do začiatku 2010.

05

Niekoľko použiteľných budov je v prenájme ako skladové priestory alebo garáže, ale celé územie továrne chráni strážna služba. Hovorí sa, že by sa z pozostatkov továrne mohlo vybudovať múzeum, hospodárska pamätihodnosť. Jedno je ale isté: kvôli chemickej výrobe, ktorá trvala dlhé desaťročia, je toto územie silne znečistené. Popri budove Sulfenaxu je na ploche podobnej futbalovému ihrisku vysypaný žltozelený prach, ktorý tu zostal asi po výrobe chemikálií s použitím síry. Potrebovalo by to očistenie celej plochy. Ale či si to niekto zoberie na zodpovednosť, je otázne. Továreň sa rozprestiera na viac štvorcových kilometroch, teda nedá sa jednoducho zbúrať, ako sa nedávno zbúrala napríklad káblovka alebo továreň na výrobu tabaku. Niekdajší priemyselný kolos teda bude ešte niekoľko rokov (či desaťročí) najväčším miestom znečistenia v hlavnom meste.06

„De a reggel eljön újra, s beindul a Dimitrovka” (Ale znovu príde ráno, a rozbehne sa Dimotrovka) – továreň spomína vo svojej piesni aj maďarský spevák Földes László Hobo vo svojej pesničke, ktorú pripravil spolu so skupinou Ghymes s názvom Pozsonyi blues (Bratislavská blues).

Ivor Švihran

Podporili nás

Don`t copy text!