;)
Kam zmizlo Podhradie? – Zuckermandel
16. marca 2013
Ak sa chceme prejsť po Mlynárskej a Floriánskej ulici alebo po Podhradskom nábreží, máme problém. Nemôžeme sa len tak zastaviť a obzrieť si budovu bývalého hostinca U čierneho medveďa ani niekdajší sklad zbraní. A nikto nevie ani to, kde bola „továreň na krv“ alebo výrobňa ľadu. Z bývalého Zuckermandla totiž nadnes zostal iba tenučký krajec – malebné uličky ustúpili električkovej trati a štvorprúdovej ceste. Ale ako bude vyzerať nový Zuckermandel? Lebo vraj bude aj taký.
Zuckermandel nemá takú bohatú históriu ako susedná Vydrica. Rastislav Fiľo, Ondrej Pöss a Aleš Šilberský vo svojej publikácii Premeny Zuckermandla (2006) uvádzajú, že osada, ktorá sa rozprestierala od električkového tunela smerom do centra mesta, vznikla v 16. storočí a jej rozvoj vyvrcholil v 18. storočí. Pod južnými svahmi Hradného vrchu viedla dôležitá obchodná trasa do Devína a rakúskeho Marcheggu. Jadro osady – niekdajšej poddanskej obce – vzniklo v rámci hradného panstva v 16. storočí: žilo tu hradné služobníctvo, remeselníci, lodníci a rybári. V roku 1599 mala osada 17 domov a dve zemianske kúrie.
Veľký rozkvet sa začal v roku 1713, keď obec získala trhové právo. Z Rakúska a z iných nemeckých oblastí sa sem prisťahovali noví obyvatelia, pribúdali nové ulice. V polovici 18. storočia tvorilo Zuckermandel niekoľko sto domov a vyše tisíc obyvateľov. Tento staviteľský rozmach trval do polovice 19. storočia.
Hlavnú os Zuckermandla tvorila Podhradská ulica, ktorá bola neskôr známa ako Cesta Márie Terézie. Dnes je z nej Žižkova ulica – tento názov dostala v roku 1946. Jedna z jej častí sa zachovala dodnes. V tzv. Brunnmaschinhause (č. 6), t. j. v strojovni studne, sa nachádzali tlakové čerpadlá, poháňané konskou silou, ktoré vytláčali vodu medenými potrubiami až do hradnej cisterny. Autorom technického riešenia bol ešte Ján Wolfgang Kempelen. Ako píše Walter Malaschitz vo svojej aktuálnej knihe Zuckermandel mojej mladosti (2012), v zime to bolo najlepšie miesto na sánkovanie. Stačilo pár centimetrov snehu, ktorý sa udržal na studenom žltom kameni, a pri svetle plynových lámp sa deti sánkovali neraz až do polnoci. Sánky sa dedili z generácie na generáciu a v zime ich využívali aj dospelí – na prevoz uhlia. Kurivo predávali na konci Žižkovej ulice, pri hradnom brale.
V dome č. 9 sídlil hostinec U čierneho medveďa, ktorý fungoval už v 17. storočí. Pod číslom 12 nachádzame Kamperovu kúriu. Patrila rakúskemu šľachticovi Františkovi Kamperovi, ktorý prišiel do Bratislavy okolo roku 1560. Budova predtým slúžila aj ako pevnosť, no Kamper ju dal prestavať na dvojpodlažný renesančný dom s vnútorným dvorom. V roku 1606 v ňom bola evanjelická modlitebňa, o čom svedčí pamätná tabuľa s menom evanjelického kazateľa Andreasa Reusza. V nasledujúcich storočiach dom viackrát zmenil majiteľa, od roku 1991 v ňom má adresu Archeologické múzeum SNM. Vedľa neho nachádzame Sunyalova kúriu, v ktorej momentálne sídli Múzeum kultúry karpatských Nemcov SNM. Pod budovou sa smerom k hradnému bralu tiahne 30 metrov hlboká pivnica v tvare kríža, v ktorej v 18. storočí fungoval hostinec K zlatému anjelovi. V susednom dome (č. 16) to bol zasa obľúbený hostinec U hada. V 60. rokoch 20. storočia budovu zbúrali, no v rokoch 2003 – 2005 ju nanovo postavili a v súčasnosti ju využíva Slovenské národné múzeum.
V Brämerovej kúrii (č. 18) sídli Múzeum kultúry Maďarov na Slovensku SNM. Súčasný charakter nadobudla v roku 1620, keď dal hradný dôstojník Pálffyovcov František Brämmer pôvodnú gotickú stavbu prestavať v renesančnom slohu. Do dnešnej podoby budovu zrekonštruovali v 80. rokoch 20. storočia. V dome č. 24 sa nachádzal starý pivovar. Mimochodom, na území Zuckermandla varili a čapovali pivo na viacerých miestach. V čísle 30 fungovala piváreň Čierne hrozno. Malaschitz spomína, že deti často posielali po mlieko. A večer sa zasa smaltovaný mliečnik s uchom napĺňal inou tekutinou – pivom. Fľaškové pivo ešte nebolo rozšírené, preto ak si chcel dať niekto po večeri pivo, musela si to jeho ratolesť namieriť vo večerných hodinách s mliečnikom k tete Kati po dve veľké pivá. V „továrni na krv“ (č. 33) istý taliansky lekár Lazarro Spalazzini koncom 18. storočia experimentoval s výrobou umelej krvi. Číslo 50 patrilo barokovej budove z polovice 18. storočia. Pôvodne slúžila ako škola, od roku 1850 v nej sídlilo vedenie obce a od začiatku 20. storočia zasa židovský starobinec a potom opäť škola.
Na konci Podhradskej ulice sa nachádzal hostinec U jeleňa. V roku 1780 budovu kúpil sochár Franz Xaver Messerschmidt. Ulicu (pôvodne sa volala Siedma bočná ulica) neskôr pomenovali po ňom. Messerschmidt tvoril najmä portréty, najznámejšia je jeho séria charakterových hláv, ktorá zachytáva ľudské emócie. Messerschmidt žil a pracoval v tomto dome, ktorý bol z ulice prízemný a zo záhrady poschodový, do svojej smrti v roku 1783. Pochovali ho na cintoríne sv. Mikuláša v Podhradí. Mimochodom, cintorín vznikol v tom istom roku, a to pri kameňolome na Karloveskej ceste. Pochovávajú tam aj v súčasnosti. Židovské pohrebné bratstvo Chevra Kadiša v roku 1845 odkúpilo časť jeho pozemku a postavilo na ňom dom smútku. Stojí dodnes, keď cestujeme električkou od hrobky Chatama Sofera k mostu Lafranconi, zreteľne vidíme jeho zrekonštruovanú svetložltú budovu na kopci.
Zuckermandel zo západu uzatvárala Mlynárska ulica. V nej stáli iba dva domy, ktoré boli majetkom židovskej náboženskej obce a býval tu hrobár. Cez dom sa dalo prejsť do židovského cintorína. Od roku 1847 cintorín nevyužívali, pre jeho malú rozlohu sa už aj predtým pochovávalo na dvoch, dokonca aj troch úrovniach. Pri jeho západnej stene stál hostinec Posledná útecha.
Keď sa začalo s reguláciou povodia Dunaja a s výstavbou dopravného tunela, bolo zrejmé, že cintorín zmizne. V roku 1942 veľkú časť hrobov preniesli do ortodoxného cintorína. Zachovalo sa len 23 hrobov tzv. rabínskeho okrsku v jednej podzemnej krypte. V roku 2002 tu vznikol Memoriál Chatama Sofera, ktorý umožnil, aby sa podzemné hroby mohli navštevovať ďalej. Nad zemou je z pamätníka viditeľná iba malá časť. Často sa tu zastavujú autobusy – ortodoxní Žida sem prichádzajú z celého sveta, aby navštívili hrob najvplyvnejšieho rabína 19. storočia Chatama Sofera (pôvodným menom Moše Schreiber).
Najslávnejšou ulicou štvrte bola Floriánska ulica, ktorú lemovali početné krčmy a nevestince. V podstate sa tiahla už po hradnom kopci, na mieste niekdajších vinohradov. Po roku 1965 ju zlikvidovali.
Na mieste Podhradského nábrežia dnes nájdeme chodník pre peších aj cyklistov. Pozdĺž dunajského nábrežia sa predtým vinul súvislý rad domov. Od roku 1919 už aj tu premávala električka. Pod číslom 42 fungovala začiatkom 20. storočia továreň na výrobu ľadu.
Námestie Pátra Scherza (neskôr Kačkovo námestie) zaniklo v roku 1957. Niekoľko jeho budov (najmä Kostol Najsvätejšej Trojice) stojí dodnes. Na jeho dunajskej strane nájdeme pamätnú tabuľu s nápisom: „Na pamiatku Karola Scherza de Vasoja, nezabudnuteľného duchovného pastiera Mesta Márie Terézie, dali postaviť obyvatelia slobodného kráľovského mesta Prešporok“. Bronzový reliéf je dielom miestneho sochára Alojza Rigeleho.
Na mieste Kostola Najsvätejšej Trojice stála pôvodne drevená kaplnka, súčasný kostol dal pre miestnych rybárov a lodníkov postaviť v roku 1734 biskup Jozef Berényi.
Na mieste niekdajšieho kameňolomu vzniklo koncom 18. storočia. Steinwallovo námestie. V roku 1876 tu postavili dlhú poschodovú požiarnu zbrojnicu. Po roku 1945 námestie pomenovali po slovenskom evanjelickom kňazovi a literárnom historikovi Jánovi Mockovi. Budovy na námestí zbúrali v roku 1969.
O starom kameňolome Tivadar Ortvay píše, že mestské bane dávali permanentne robotu viacerým rodinám. Pred vynájdením pušného prachu, ale aj po ňom kameň slúžil ako najúčinnejšie strelivo. Delové gule sa dlhý čas vyrábali z kameňa a za týmto účelom si mesto trvalo najímalo zhotoviteľov delových gúľ.
V roku 1850 Podhradie stratilo svoju samostatnosť a výsady a Vydricu aj s Zuckermandlom pripojili k Bratislave. Nová mestská časť ako štvrtý bratislavský obvod nadobudla názov Mesto Márie Terézie (Theresienstadt). Od tej chvíle začala štvrť postupne upadať. Majetnejší obyvatelia sa presťahovali do centra, domy prispôsobili nárokom chudobnejších podnájomníkov. Proces zavŕšili udalosti 2. svetovej vojny: veľká časť Židov zahynula v koncentračných táboroch a Nemcov po vojne vysídlili. Podhradie narúšalo obraz mesta, preto vypracovali plány na jeho likvidáciu.
„Keď zbúrajú Zuckermandel, Dunaj stratí svoje deti.“ To boli slová, ktoré podľa spomienok Waltera Malaschitza vyslovila po nemecky jeho stará matka pri kuchynskom stole, keď krájala cibuľu. Búrať sa začalo v roku 1949, ale našli sa domy a ulice, ktoré prežili až do konca 60. rokov. Ich miesto zaujalo prístavisko s električkovou traťou a cestou pre autá. V spodnej časti hradného brala sú dodnes viditeľné obrysy zbúraných budov.
Na jeseň minulého roka aktivisti z mimovládnej organizácie Bratislava Otvorene protestovali proti rozhodnutiu Starého Mesta udeliť súhlas na zrušenie zelenej zóny so 135 stromami a 879 m² kríkov na mieste niekdajšieho Zuckermandla. Spoločnosť J & T Real Estate by na prevažne prázdnej ploche chcela postaviť byty. Sľubuje, že po ukončení výstavby vybuduje okolo nich parky. Samospráva Starého Mesta dostane od stavebnej firmy údajne 70.000 € na výsadbu nových stromov. J & T Real Estate tvrdí, že v plánoch nového Zuckermandla rátajú so zelenou zónou, ktorá bude dvojnásobne väčšia ako tá terajšia. Okrem 320 bytov by tu mali pribudnúť kaviarne, obchody, úrady, pešia zóna aj trhovisko. Do Zuckermandla sa teda v priebehu niekoľkých rokov možno vráti život. To však už bude iný Zuckermandel.
István Veres
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!