Kostol sv. Mikuláša v Podhradí

GENIUS LOCI
16. júla 2015

Staviteľom kostola sv. Mikuláša, resp. zakladateľom jeho stredovekého predchodcu nemožno uprieť skvelý cit pre výber miesta: objekt situovaný na východnom úpätí hradného vrchu, v strede pomyselnej spojnice medzi hradom a mestom je napriek svojim rozmerom neodmysliteľným bodom v panoráme Bratislavy. V nanajvýš exponovanej lokalite, no predsa na okraji našej pozornosti. Jedna z mála zachovaných historických architektúr Podhradia si nesporne zaslúži širší záujem.

 

 Zďaleka viditeľná červeň novej škridle by mohla napovedať, že kostol sa po desaťročiach dočká lepšieho osudu, bližší pohľad však svedčí skôr o opaku. Neudržiavaný porast pred južnou fasádou zakrýva pohľad na jeden z našich najkrajších ranobarokových portálov. Uvoľnený, rozbitý a miestami i chýbajúci kamenný obklad soklov, vypadané úseky ríms a množstvo úlomkov strešnej krytiny na zemi naznačujú, že pohybovať sa v blízkosti stavby je rizikom. Za nenápadným vonkajškom sa skrýva málokomu známy honosný barokový interiér. No nebolo by celkom spravodlivé viniť výhradne dnešok z úpadku tejto pamiatky, veď už Lajos Kemény ju opísal ako málo navštevovanú a zanedbanú. Katastrofálny požiar Podhradia v máji 1913 však na nej akoby zázrakom nezanechal žiadne hlbšie stopy, na rozdiel od okolia, ktoré ľahlo popolom. Keményom priblížený stav mal zrejme hlbšie korene, siahajúce do polovice 19. storočia, kedy sa Podhradie – dovtedy v rukách Pálffyovcov – stalo súčasťou Prešporku.

01

Na prirodzenej terase pod hradom a prepoštským kostolom stála už v 11. storočí rotunda, ktorej základy koncom 90. rokov 20. storočia identifikoval archeologický výskum. Včasná prítomnosť sakrálnej stavby v tejto oblasti vypovedá o skorom a pomerne rozvinutom osídlení v tesnom susedstve cirkevného a mocenského centra. Rotundu navštevovali azda poddaní hradu, kupci a remeselníci. Začiatkom 70. rokov 13. storočia, zrejme v súvislosti s ťažením Přemysla Otakara II. bola čiastočne deštruovaná a následne prispôsobená novej funkcii. Jej vnútro rozdelili na dve podlažia, pričom dolné, zapustené do terénu slúžilo ako kostnica. Toto riešenie si vyžiadala obmedzená plocha okolitého cintorína, kde sa pochovávalo až do sklonku 18. storočia. Okolo polovice 14. storočia vznikol jednoloďový kostol sv. Mikuláša, priamy predchodca dnešného. Ako preukázal výskum Tatiany Štefanovičovej, ranobaroková architektúra rešpektovala základy gotickej, no nielen to. Novostavba nadobudla štíhly, vskutku gotizujúci vzhľad.

02

Stredoveká etapa dejín nášho kostola končí po roku 1526, kedy ho spolu s ostatnými sakrálnymi stavbami na predmestiach asanovali, no jeho ruiny boli údajne viditeľné aj o dve desaťročia neskôr.

V roku 1661 ho obnovila Františka Khuenová, vdova Pavla Pálffyho. Manželov pripomínajú ich kamenné rodové erby umiestnené nad jediným vstupom, pod výklenkom so sochou svätého patróna. Nemožno vylúčiť, že ide o prácu majstrov činných na veľkolepej pálffyovskej prestavbe hradnej rezidencie, alebo stavbe kúrie predsedu uhorskej kráľovskej komory pod hradom. Pozoruhodný je strohý reliéf fasád, pozostávajúci z dvoch radov plytkých, pravouhlých rámov. S podobným členením exteriéru sa na území „veľkej“ Bratislavy stretávame na kaplnke Sedembolestnej Panny Márie (predtým sv. Kríža) pri kostole sv. Kozmu a Damiána v Dúbravke patriacej v minulosti k devínskemu panstvu Pálffyovcov. Kaplnku podľa svedectva dobových písomností postavili asi krátko pred rokom 1673 prešporskí mešťania a bratstvo Kristovej agónie.

03

V 18. storočí, v spojení s rozsiahlou stavebnou činnosťou na hrade prežíva niekdajší Schlossgrund svoj posledný rozkvet. Jeho odzrkadlením sú i zmeny vykonané najmä vo vnútri tunajšieho kostola. Vročenie na oplechovaných dverách južného portálu odkazuje na obnovu v roku 1744, úpravy však pokračovali aj v nasledujúcich dekádach. V súvislosti s tereziánskymi nariadeniami týkajúcich sa pochovávania vznikla pod loďou krypta, prístupná z nízkej západnej prístavby úzkym schodiskom. Prekvapujúco veľký podzemný priestor lemujú z troch strán tri rady komôr pre uloženie rakiev. Ich čelá boli pôvodne zamurované a opatrené maľovanými nápismi zvečňujúcimi mená a dáta zosnulých. Ľudský vandalizmus ale nebral ohľad ani na pokoj mŕtvych: steny komôr boli bez výnimky vylámané, nehovoriac o ich obsahu …. Iba v jednom prípade sa podarilo zistiť totožnosť pochovanej: šlo o Barboru, 13 mesačnú dcéru mestského posla Jána Giesveina.

04

V baroku sa podstatne mení vnútorný vzhľad kostola. Vizitácie z rokov 1755 a 1761 v ňom zaznamenali oltáre sv. Mikuláša, sv. Fabiána a Sebastiána a sv. Rodiny. Krátko pred rokom 1761 pribudol oltár Piety, k roku 1779 oltáre sv. Kríža a sv. Rozálie. Koncom 18. storočia je interiér doplnený o novú kazateľnicu. Objekt v duchovnej správe rehole kapucínov sa okolo polovice 18. storočia stáva súčasťou druhej prešporskej kalvárie, ktorej zastavenia sa nachádzali priamo v zástavbe Podhradia.

06

Záujem o „najstarší kostol mesta“ zjavne upadol potom, čo Schlossgrund prestal byť samostatnou obcou. Patronát nad ním držala autonómna rímsko-katolícka obec, o údržbu sa staral katolícky pohrebný spolok sv. Mikuláša. Spolok každý rok, 6. decembra dával slúžiť omše za svojich zosnulých členov.

05

V roku 1936 prešiel do správy novovzniknutej grécko-katolíckej cirkevnej obce v Bratislave. Tá sa ešte krátko po ukončení druhej svetovej vojny postarala o obnovu požiarom zničenej strechy, ale čoskoro musela objekt prepustiť pravoslávnej cirkvi. Stav kostola sa rapídne zhoršil po zbúraní domov stojacich pod jeho terasou. Trhliny siahajúce po klenbu signalizovali vážne statické poruchy. Problémy len vystupňovali zásah bleskom v júni 1966 a opakované pokusy mládeže o vlámanie. Opravám sa už nebolo možné vyhnúť. Napriek podrobne stanovenému programu, stabilizačné zásahy sa realizovali iba čiastočne – stavba tak dodnes trpí vinou vtedajšej nedôslednosti a prinajmenšom otáznych riešení. Po polstoročí je tak najvyšší čas, aby sme si začali všímať aj túto, zdanlivo skromnú pamiatku v tieni inej, v súčasnosti obzvlášť často diskutovanej.

Peter Buday

Podporili nás

Don`t copy text!