Môže mať Bratislava sochu Márie Terézie?

GENIUS LOCI
16. decembra 2012

Iba dvadsaťpäť rokov mohlo stáť súsošie Márie Terézie v Bratislave, ktoré vytvoril János Fadrusz na milenijské slávnosti roku 1896.

01_a

Fadrusz dostal svoju prvú veľkú objednávku od svojho rodného mesta. Na miesto bývalého korunovačného pahorka mal umiestniť monumentálny pomník. Umelec si vybral postavu kráľovnej Uhorska Márie Terézie, a moment, kedy na prešporskom zasadnutí uhorského snemu sa predstavitelia uhorskej šľachty ochraňujúc postavili na jej stranu (prisľúbili jej pomoc vo vojne proti Prusku). Hlavá postava súsošia, kráľovná dôstojne sediaca na koni je dvojnásobnej životnej veľkosti, z obidvoch strán stojí postava uhorského šľachtica, ktorý ju ochraňuje. Súsošie bolo slávnostne odhalené v roku 1897 v Bratislave, a o jeho kráse sa onedlho uznanlivo vyjadrovala aj dobová tlač. Veľký úspech diela prinieslo svetovú slávu Fadruszovi, ktorý sa potom dostal aj k financiám a presťahoval sa do Budapešti.

02_a

Na námestí korunovačného pahorku (dnes námestie Ľudovíta Štúra) stojacie súsošie zničili českí legionári 26-27. októbra 1921. O príbehu zničenia diela kolovalo niekoľko fám. Jednou z nich je, že mramorovú sochu aj s podstavcom vyhodili do vzduchu, druhou je zasa to (čo sa snažila rozširovať aj dobová, oficiálna tlač), že ju odstránili odborne. O udalosti však máme k dispozícii niekoľko fotografií, na základe ktorých sa dá jednoznačne zistiť, že ju rozbili na kusy.

03a

sn%C3%ADmka1

O tom, že to vykonať nebolo vôbec ľahké, svedčí opis Marcella Jankovicha z jeho diela Húsz esztendő Pozsonyban (Dvadsať rokov v Pozsonyi). „Z nákladného auta vyletela na krk kráľovnej, potom na krk bohatierov slučka. Motor nákladiaka pracoval, vlniacim sa hrmotom. Drôtené lano prasklo. Prasklo aj druhé. Tí, alebo oni, neviem, ako mám nazvať tých niekoľko horlivcov, vrhli sa na sochu kladivom, dlátom. Obíjali čižmy bohatierov, kým sa nestenčili, kopyto koňa kráľovnej, aby ich všetkých mohli zvaliť. Na zemi už mohli mramorové tváre fackať, kopať, rozrývať kladivom. Sledoval som ich celé dva dni, ako keby som mal delíriové sny, ako kedy som čítal v horúčke hlásenia Svätého Jána. Iba dva kúsky z čižiem bohatierov a nejaké pozostatky z postavy koňa vyčnievali, ukazujúc do šedého jesenného neba. Policajný kordón neotrasene pozerá, rovnako ako mi spoza kordónu.”

Jednotlivé kúsy rozbitého umeleckého diela mesto darovalo iným sochárom, aby z nich vytvorili nové diela. Bratislavskí Maďari zachránili viac kúskov, údajne sú ešte záhrady (napríklad v Horskom parku), v ktorých sa nájdu kusy tohto mramora. Hlavy dvoch šľachticov uchovávajú v úschovni v Budapešti.

05

Socha musela zmiznúť, lebo podľa prívržencov nového československého štátu symbolizovala maďarskú nadvládu. Na jej miesto malo pribudnúť samozrejme také dielo, ktoré dávalo hold novému štátu. Na to sa však muselo čakať sedemnásť rokov. V roku 1938 na tomto mieste odhalili 7 a pol metrovú bronzovú sochu slovenského politika Milana Rastislava Štefánika, ktorý zahynul pri leteckom nešťastí v roku 1919. Vedľa neho bol postavený stĺp so štvormetrovým levom, držiacom československý štátny znak.

stefanik_01

„Stefanik kann bleiben, aber die Katze muss weg!” (Štefánik môže zostať, ale mačka musí preč!) – povedal Adolf Hitler, keď sa s nemeckými vojskami dostal do Petržalky, a z brehu Dunaja uvidel sochy. V roku 1940-ben zmizol lev aj so stĺpom, Štefánik zostal do roku 1954, potom ho komunisti odpratali. Po roku 1989 sa lev dostal pred budovu Slovenského národného múzea, a neskôr Štefánik (spolu s levom) v roku 2009 dostal svoje miesto na brehu Dunaja, pred nákupným centrom Eurovea.

stefanik_02

Na námestie, kde stála Mária Terézia a neskôr Štefánik, sa v roku 1974 dostalo súsošie Ľudovíta Štúra, ktoré vytvoril Tibor Bártfay, a ktoré tam stojí dodnes. V posledných rokoch sa znovu stalo živou témou otázka obnovenia súsošia Márie Terézie. Niektorí, napríklad Štefan Šľachta, bývalý hlavný architekt mesta, navrhovali, aby cisárovná dostala sochu v hlavnom meste. Najkonkrétnejšiu predstavu mal Bratislavský okrášľovací spolok, ktorý predložil mestskému zastupiteľstvu svoje plány. V roku 2011 pripravili z epoxidu reprodukciu celého súsošia na základe dobových fotografií. Chceli ju odviesť do talianskej Carrary, aby tam miestni majstri mohli vytesať z mramora presnú kópiu Fadruszovho diela. Chceli ho vrátiť na pôvodné miesto aj s podstavcom s pôvodným nápisom VITAEM ET SANGUINEM (svojím životom a krvou). Námestiu Ľudovíta Štúra by chceli vrátiť pôvodný názov Korunovačné námestie. Súsošie Štúra by umiestnili do stredu fontány na Námestí slobody, pretože podľa nich by zapadol do kompozície námestia v štýle socialistického realizmu. Najprv sa zdalo, že tento návrh získa podporu mestského zastupiteľstva, ale umelecká komunita sa postupne postavila proti tomuto projektu. Považovali za umelecky neprijateľné, aby vytvorili kópiu už neexistujúceho diela na základe nie celkom presných údajov. Keď mesto tak veľmi potrebuje Máriu Teréziu, nech vypíše súťaž, a nech sa vytvorí nová, originálna a jedinečná socha – navrhovali.

Aj Matica slovenská začala petičnú akciu proti vytvoreniu sochy, im vadilo hlavne premiestnenie súsošia Štúra. Tibor Bártfay sa údajne vyjadril pre časopis Matice takto: „Kým ja žijem, socha zostane na svojom mieste”.

stur

Nedaľeko od pôvodného miesta súsošia na brehu Dunaja bola umiestnená jeho zmenšená (1:3) podoba. Hoci ho tu pôvodne plánovali ponechať len počas zbierania podpisov, nakoniec zostalo oveľa dlhšie. Zmenšenú podobu súsošia vytvorila mladá sochárka Martina Zimanová.

Maroš Mačucha, vedúci spolku prišiel v roku 2012 s návrhom, aby kópia sochy Fadrusza bola umiestnená pod hradom, na Žižkovu ulicu, ktorej by z tejto príležitosti mohli vrátiť názov Márie Terézie. Časť podhradia sa totiž práve kvôli tomuto pomenovaniu volala Teresienstadt (mesto Terézie). Ďalší osud týchto plánov však nie je známy.

István Veres

Podporili nás

Don`t copy text!