V roku 1907 otvorila svoje brány prvá verejná jedáleň v Prešporku

Príbehy zo starej Bratislavy
25. mája 2014

Väčšina súčasníkov neobeduje doma, a to nielen preto, že mestá sú plné stánkov s rýchlym občerstvením a vývarovní najrôznejšieho druhu, ale aj preto, že v pracovných dňoch by sa obed doma len ťažko realizoval. Pred sto rokmi sa aj toto dialo naopak: do reštaurácií chodili len solventnejší, jedálne neexistovali, a tak väčšina ľudí jedávala doma alebo si obed nosila so sebou. V Prešporku sa preto stala veľkou senzáciou prvá menza v meste, ktorá vznikla v roku 1907.

„V Prešporku otvorila svoje brány prvá v spoločná kuchyňa,“ oznamoval 3. novembra 1907 denník Nyugatmagyarországi Hiradó (Západomaďarský spravodajca) v rubrike Novinky. Autor, podpísaný iniciálami D. S., zanechal originálny odkaz aj tým, ktorí na článok natrafia po desaťročiach alebo storočiach v archíve:

„Ty, kronikár z budúcnosti, ktorý hľadáš a listuješ v starých, zastaraných novinách, pristav sa na chvíľu pri tejto strane a uvedom si, že v piatok prvého novembra 1907, na Sviatok všetkých svätých, bola po náročnom boji a vytrvalom snažení v pivničných priestoroch domu na Konventnej ulici č. 6 otvorená prvá spoločná kuchyňa v Prešporku.“

 ukb-d0435631-00000010%20-%20k%C3%B3pia

Hoci o sume, za ktorú sa mohli hostia v novej jedálni najesť, sa noviny nezmieňujú, podľa ponúkaného menu môžeme usudzovať, že uspokojovala nároky solventnejších návštevníkov, veď príslušníci nižších vrstiev si sotva mohli dovoliť teľacie karé, stehno zo škopa či cisársky trhanec. Napríklad druhý týždeň po otvorení v jedálnom lístku figurovala nasledovná ponuka:

Nedeľa:

Francúzska polievka. Plnená kapusta. Teľacie stehno s ryžou. Orechové rožky. Večera: králičia pečeň na studeno.

Pondelok:

Mäsový vývar s Ulmergersten (s jačmennými krúpami – pozn. red.). Mäso so zemiakovou nátierkou. Sardelová omáčka. Bravčová pečienka s kelom. Rezance s makom. Večera: stehno zo škopa s kyslou omáčkou a knedľou.

Utorok:

Mäsový vývar so Schenkerln (séberli). Mäso s ryžou a paradajkovou omáčkou. Teľacie karé so špenátom. Šunkové fliačky. Večera: dusená roštenka s tarhoňou.

Streda:

Hríbová polievka. Plnená kapusta. Pečené zemiaky so šalátom. Krupicové rezance. Večera: teľací paprikáš s haluškami.

Štvrtok:

Mäsový vývar so štvorčekovými cestovinami. Mäso so zemiakmi a šťaveľovou omáčkou. Paradajková kapusta s vyprážanými bravčovými plátkami. Cisársky trhanec. Večera: pečená klobása s hrachovou kašou.

Piatok:

Karfiolová polievka. Údené mäso so šošovicou. Plnené teľacie prsia so zemiakovým šalátom. Halušky alebo rezance s tvarohom. Večera: dusený bravčový rezeň na cibuľke, kapustový šalát.

Sobota:

Mäsový vývar so žemľovými knedličkami. Mäso s karfiolom, červená repa. Rostbíf so zemiakovou kašou. Rezance s orechmi. Večera: husacie drobky s ryžou.

Článok upozorňuje na to, že vedenie si vyhradzuje právo na „zmenu programu“. No dodáva, že sa snaží držať vopred zverejneného jedálneho lístka. Myslelo sa aj na klientov, ktorí občas zabudnú skončiť s jedením. V spodnej časti jedálneho lístka sa totiž uvádza, že „Studenú nedeľnú večeru si možno zobrať naraz s obedom, čo je dobré vedieť už aj preto, aby si niekto v nedeľu napoludnie nezjedol aj večeru.“

ukb-d0361341-00000014

Ako autor ďalej poznamenáva, majiteľ jedálne Károly Bittó si týmto projektom naložil na plecia neľahké bremeno. Má na mysli najmä skutočnosť, že uspokojiť rôznorodé chute toľkých hostí je priam nemožné, preto bude spočiatku zrejme dosť nespokojných kunčaftov. „100 ľudí nemôže mať rovnaké chute. Dnes sa bude pripravovať jedlo podľa gusta jedného, zajtra zasa druhého a vždy – aj pri najsvedomitejšom varení – sa nájdu takí, ktorí nebudú spokojní s druhom jedla alebo so spôsobom jeho prípravy. V každej kuchyni panujú iné zvyky, no v spoločnej kuchyni iba jeden, ktorému sa musia všetci spojenci prispôsobiť. Za dobrodenia, ktoré ponúka spoločná kuchyňa, treba zaplatiť tak, že sa prispôsobíme,“ konštatuje pisateľ, ktorý inštitúcii predpovedá veľkú budúcnosť, navyše prorokuje, že o krátky čas bude majiteľ Bittó najpopulárnejším človekom „v blahobytnom Prešporku“.

horvat165

Kto nevie, v ktorom dome jedáleň sídli, ten tam (podľa denníka Nyugatmagyarországi Hiradó) ľahko trafí, pretože pred vchodom vládne tlačenica. „Služobníctvo vchádza a vychádza cez bránu s veľkými obedármi, nuž tam je spoločná jedáleň.“ Ako autor píše, každý hosť dostane poradové číslo, protekcia neexistuje. „Aj keď fešná hnedovláska vytrvalo prosíkala, aby ju vpustili dnu, lebo je slúžkou pána učiteľa, musela sa uspokojiť s číslom 68. Do štvrť na dve toho dňa si odtiaľ odnieslo jedlo 68 ľudí.“ Prešporok mohol mať vtedy asi 70-tisíc obyvateľov, takže jedáleň už v prvých dňoch existencie zaznamenala pozoruhodný obrat. „Z ulice nič nenasvedčuje tomu, že dom ukrýva spoločnú stravovňu, pretože veľké kuchynské okná sa otvárajú do záhrady,“ čítame ďalej v článku.

Ukázať na mape 

Mimochodom, budova, ktorá stála na rovnakej ulici ako lýceum, už neexistuje, na jej mieste je parkovisko, no susedné domy ešte stoja.

István Veres

Preklad: Jitka Rožňová

 

Podporili nás

Don`t copy text!