Johann Andreas Bäumler, uznávaný botanik z Prešporka

GENIUS LOCI
26. júna 2018

Keď som prednedávnom písal o storočnici Jána Batku, spomenul som si, že tento rok mala okrúhle výročie aj ďalšia z galérie zabudnutých osobností nášho mesta. Je to Johann Andreas Bäumler, vo svojej dobe uznávaný (a to nielen v Uhorsku!) botanik, ktorého 170. výročie narodenia prebehlo už akosi tradične bez výraznejšieho povšimnutia.

Narodil sa 23. februára 1847 do rodiny známeho prešporského mäsiara s predajňou na Suchom mýte 26 (dom zbúrali v 70. rokoch). Napriek tomu, že už v ranom veku preukázal mimoriadne duševné schopnosti, stretol ho rovnaký osud ako J. Batku a P. Lenarda (o ktorých sme informovali v predošlých článkoch): otec si postavil hlavu, odmietol ho dať vedecky vzdelať, preto musel Johann opustiť gymnázium a kráčať v jeho šľapajach. Vyučil sa za mäsiara a od roku 1872 viedol takmer 30 rokov rodinný podnik na Suchom mýte.

01

Johann Andreas Bäumler (1847-1926)

Podobne ako J. Batka sa svojho sna nikdy nevzdal a vedeckej práci sa venoval vo voľnom čase. Veď aj lekári mu kvôli zdraviu odporučili častý pobyt v prírode, a tak spojil príjemné s užitočným. Počas svojich výletov do okolia Prešporka (napr. Malé Karpaty, obľuboval aj Horský park) mohol dosýta pozorovať miestnu flóru. Nadaného mladíka si čoskoro všimli v Prešporskom lekársko-prírodovednom spolku a rozhodli sa ho podchytiť. Podporoval ho napr. jeho zakladateľ Andreas Georg Kornhuber či známy slovenský botanik Jozef Ľudovít Holuby. Najväčší pokrok urobil pod vedením profesora prešporskej reálnej školy Johanna Bogscha, na popud ktorého súkromne študoval botaniku, špecializujúc sa na machorasty a huby. Jeho úsilie nevyšlo nazmar. V roku 1884 uverejnil v rešpektovanom rakúskom časopise Oesterreichische botanische Zeitschrift štúdiu, v ktorej s vedeckou presnosťou popísal všetky machy a pečeňovky okolia Prešporka. Vzbudil ňou pozornosť, no prelom zaznamenal o tri roky neskôr dielom Príspevky k flóre výtrusných rastlín Prešporskej župy, v ktorom o. i. popísal niekoľko nových druhov, ktoré neskôr pomenovali práve po ňom (napr. Septoria allicola Bäumler, za celý život 11 húb). Vedecký svet sa odvtedy začal zaujímať o nášho amatérskeho mykológa. Ten nadviazal kontakt s viacerými velikánmi, medzi nimi aj s Ernstom Haeckelom, Heinrichom Rehmom, Pierom Andreom Saccardom či Alexandrom Zahlbrucknerom. Okrem toho zostavil vzácny herbár s takmer 10 000 položkami; jeho väčšiu časť daroval po odchode do dôchodku Maďarskému národnému múzeu v Budapešti. Je prekvapujúce, že popri tom všetkom si našiel čas na rodinu. Takisto ako Batka mal šťastie na partnerku – v Elisabeth Dürr našiel pevnú oporu a uzavrel s ňou šťastné a harmonické manželstvo. Z neho pochádzali dvaja synovia, Gustav a Karl, ktorým bol Bäumler podľa pamätníkov tým najlepším vychovávateľom.

05

Križovatka Hodžovho námestia a Suchého mýta začiatkom 20. storočia. Druhý sprava je dom s č. 28, ktorý vlastnili Bäumlerovci. Zdroj: Archív Júliusa Cmoreja

Zdá sa, že bol aj šikovný obchodník, pretože začiatkom 20. storočia si mohol dovoliť kúpiť susedný dom na Suchom mýte 28 a v roku 1914 si dať postaviť výstavnú vilu na rohu Šulekovej a Zrínskeho ulice (dnešná Šulekova 5, architekt Jozef Erdély). Až do vysokého veku bol známy svojou činorodosťou, aktívny bol v evanjelickej komunite, kde sa zaslúžil o postavenie novej nemocnice na rohu Partizánskej ulice a Palisád. Živý záujem tiež preukazoval o najnovšie vedecké objavy a diskutoval o nich s priateľmi. Preto keď 4. februára 1926 zomrel, mohli o ňom súčasníci vyriecť: „Keď Bäumler včera ráno navždy zavrel oči, uzatvorila sa jedna kapitola kultúrnych dejín nášho mesta. Kiež by jeho príklad nadchol bratislavskú mládež pre všetko krásne a pravdivé, predovšetkým však pre blaho nášho rodného mesta!“ Pochovali ho na Cintoríne pri Kozej bráne.

03

Pomník J. A. Bäumlera v roku 1937. Zdroj: pammap.sk

Už o rok, 10. júla 1927, mu dal Bratislavský lekársko-prírodovedný spolok odhaliť pomník. Mramorová busta z dielne Alojza Rigeleho našla miesto v malej botanickej záhrade pri horárni na Šínwegu (Peknej ceste), ktorú v roku 1922 zriadil na vlastné náklady florista Karl Laubner: „Andreas Bäumler bol viac, ako čo znamená slovo “učenec“. Patril do tej spoločnosti, ktorá s Goethem a mnohými lampášmi ľudstva zočila v prírode božský symbol. O tom svedčia jeho diskusie, jeho korešpondencia so slávnymi prírodovedcami, jeho práca o Ernstovi Haeckelovi, jeho knižnica, ale úplne najviac celková životná aktivita, jeho zvyklosti a vedecké práce. A preto radostne vítame iniciatívu dr. Dohta zriadiť pamätník jemu, ctiteľovi zázračnej Matky Prírody, tam, kde čerpal pre svoju výskumnícku prácu najcennejšie podnety, t. j. v lese samotnom.“ A napokon jeden rébus: na Peknej ceste dnes po Bäumlerovom pomníku niet ani stopy, zato jeden stojí v parčíku pri horárni v Horskom parku a tiež sa pripisuje Alojzovi Rigelemu. Zatiaľ sa mi ani po vynaložení všetkého úsilia nepodarilo zistiť, či ho sem preniesli z Peknej cesty alebo ide o iný, úplne svojbytný pomník. Nájde sa niekto, kto túto hádanku vyrieši?

Ján Vyhnánek

Podporili nás

Don`t copy text!