Čo by asi povedali dnešní Bratislavčania na to, keby sa primátor mesta rozhodol tráviť vianočný večer jazdou v tereniaku po zamrznutom Dunaji, a presúvať sa tak zo Starého Mesta do Petržalky? Nuž, na popularite by mu to určite nepridalo, hoci v stredovekom Prešporku sa podobný vianočný zvyk tešil veľkej obľube.

00

Ale poďme pekne poporiadku. Vo vydaní denníka Prágai Magyar Hírlap (Pražský maďarský spravodajca) z 25. decembra 1937 som náhodou natrafil na článok s názvom Staré pekné prešporské Vianoce…, ktorý približuje niekoľko vianočných zvykov zo starého Prešporka a Žitného ostrova. Ale najvtipnejší je predsa len jeho úvod: „Vianočné ľudové zvyky pomaly vyšli z módy. V uponáhľanej dobe rádioprijímačov, lietadiel a áut nás to ani nemôže prekvapovať. Moderný život nás akosi zmenil,“ začína svoje riadky autor publikujúci pod skratkou J – ő R – y. A potom pokračuje: „Keby sa naši predkovia prebudili zo sna, rozhliadli sa okolo seba a zbadali by všetky tie moderné čudá, určite by sa im to nepáčilo. Ale živí si už na to zvykli a na minulosť pomaly zabúdajú.“ 

 

Dobrý zvyk: sýty krk

A nasleduje konštatovanie, že za dávnych čias sa Vianoce vždy vyznačovali radostnou a veselou atmosférou, veď išlo a ide o oslavu narodenia Božieho Syna, nášho Spasiteľa. „Keďže Vianoce klopú na dvere, pripomeňme si niekoľko starých zvykov,“ zakončuje svoj úvod autor, podľa čoho usudzujeme, že článok bol pôvodne písaný s nádejou na jeho podstatne skoršie uverejnenie. Redaktori aktuálneho vydania už text nemodifikovali, hoci museli vedieť, že 25. decembra Vianoce na dvere neklopú, ale si ich už aj otvorili. 

03

Pekným starodávnym zvykom nazýva aj účasť starostu a mestských radcov na polnočnej omši v Dóme sv. Martina. Po jej skončení dal mešťanosta rozdať chudobným, ktorí sa zhŕkli okolo chrámu, peniaze, ryby a koláče. Zdá sa však, že z pôstu si vrchnosť ťažkú hlavu nerobila, veď ako sa z článku ďalej dozvedáme: „Potom mestskí páni navštívili faru, kde sa im dostalo slávnostného pohostenia. V období reformácie sa už tento pekný zvyk vytratil.“ Určite by bolo zaujímavé sledovať, akú odozvu by oživenie tohto „pekného zvyku“ vyvolalo v roku 2017 a akým komentárom na internete by museli čeliť predstavitelia mesta, keby na Štedrý večer zamierilo celé mestské zastupiteľstvo na niektorú z fár, aby si s cirkevnými hodnostármi po polnočnej omši ešte poriadne naplnili bruchá. 

 

Starosta na ľade

A väčšina voličov by zaiste neocenila ani to, keby sa vedenie mesta na Vianoce premávalo autom po zamrznutom Dunaji. Ale pred päťsto – šesťsto rokmi to bol jeden zo spôsobov slávenia Spasiteľovho príchodu na svet. Samozrejme, nešlo o žiadne luxusné terénne autá, ale o konské povozy. V 15. a 16. storočí mali podnikaví furmani vo zvyku previezť sa počas vianočnej noci po zamrznutom Dunaji. „Kto nebezpečnú cestu absolvoval ako prvý, toho starosta odmenil a vzápätí aj s členmi mestskej rady nasledoval jeho príklad,“ tvrdí autor článku a dodáva, že podľa jeho informácií sa starosta Prešporka naposledy na niečo také podujal v roku 1526. 

04

Rôzne oslavy na ľade boli populárne aj neskôr; kto ešte po polnočnej omši vládal, mohol sa vydať po dunajskom ľade k rakúskym hraniciam, k hostincu Kristofek, kde ho už čakali varené víno a pečená ryba. Medzi významné verejné podujatia patrili aj vianočné hry, ktoré sa začali v Prešporku udomácňovať v 16. storočí a údajne pochádzali z dnešného Prievozu. Hrali sa rôzne biblické výjavy, pričom sa zachovali aj niektoré ich pôvodné názvy: Geschbiel von der Gebut Jesu Christi alebo Adam und Eva geschbiel. Preslávili sa aj výrobcovia štýlovo rôznorodých betlehemov. Najkrajší betlehem v Bratislave sa podľa článku nachádza v Kostole sv. Štefana a bol vyrobený v 17. storočí. 

 

Podkovy, delá, biče

A ako vyzeralo v starom Prešporku vianočné menu? Článok z Pražského maďarského spravodajcu uvádza na prvom mieste „bajgle“, čiže slávne bratislavské makové a orechové pečivo v tvare podkovy. S odvolaním sa na starú cechovú knihu uvádza, že v roku 1599 zožal istý Herman Fichtel so svojimi podkovami taký úspech, že „od cechu získal splnomocnenie, aby ich mohli od Vianoc do Turíc piecť aj jeho potomkovia.“ Neskôr sa pečenie bratislavských podkovičiek medzi domácim obyvateľstvom natoľko rozšírilo, že si vraj dievčatá, ktoré techniku ich výroby neovládali, len ťažko hľadali ženícha. A spomína sa aj ďalšia špecialita – suchár, hoci ten s Vianocami nie je bezprostredne spätý.  

09

Na štedrovečernom jedálnom lístku figurujú okrem pečenej ryby aj rezance s makom, šošovicová polievka a ako predjedlo kombinácia medu, orechov a oblátok. Štedrá večera sa podávala o devätnástej hodine, keď sa v meste ozvali výstrely z malého krátkeho dela zvaného mažiar. „Poriadny mešťan si nesadol k stolu, kým nezaduneli mažiare.“ 

01

V dnešných časoch je považovaný za chrapúňa ten, kto na Štedrý večer hádže petardy alebo organizuje ohňostroje, no podľa všetkého to kedysi ľudia vnímali inak. Okrem spomínanej streľby z diel prešporskí fiakristi večer o ôsmej vysadli v cylindroch a sviatočných oblekoch na svoje fiakre a za výdatného práskania bičom brázdili dôležité prešporské ulice. „Divadlo“ prilákalo davy zvedavcov: všetci sa vyhrnuli na ulicu, aby majstrovsky zvládnutý program sledovali na vlastné oči. O polnoci sa tradične rozozvučali zvony. 

 

Zrkadlo duše národa

Zo zvykov ľudovejšieho charakteru článok spomína púšťanie lodičiek z orechových škrupín: mladí vsunuli do orechových škrupín ceduľky so svojimi menami a položili ich na vodu vo vedre. Verili, že z mládenca a dievčiny, ktorých loďky sa na hladine stretli, bude pár. Naopak, majiteľ prevrátenej „loďky“ mal čoskoro umrieť. Na Štedrý večer dievčatá z Zuckermandla „uprene sledovali“ hladinu Dunaja, lebo na nej mohli uzrieť tvár svojho nastávajúceho. Varili aj guľky z cesta, do ktorých ukryli ceduľky s menami – guľka, ktorá vyplávala na hladinu ako prvá, odhalila identitu budúcich manželov.

Od Vianoc do Silvestra obchádzali domy na Žitnom ostrove betlehemci v huniach a kožuchoch: v sprievode hudby a tanca hrali príbeh o Ježišovom narodení. Kam ich vpustili, dostali potraviny a peniaze. Na Štedrý večer bolo zakázané šiť, lebo podľa ľudovej povery sliepky nebudú znášať vajíčka. Ak gazda na Štedrý večer obehol dom s reťazou, odplašil potkany.

08

„Samozrejme, dnes sa už nad podobnými naivnosťami len usmievame, no nezabúdajme, že sa v nich zrkadlí duša národa,“ uzatvára autor. O adventných trhoch, ktoré trvali celé týždne, sa vôbec nezmieňuje, hoci ani nikto netvrdí, že sú odrazom nejakej stáročnej tradície. Ale aj J – ő R – y konštatuje, že „ak si niekto doma nevie postaviť ani ten najskromnejší vianočný stromček, jeho Vianoce budú bez duše.“ Hoci dnes je za progresívneho Bratislavčana považovaný ten, kto sa snaží prepašovať do svojho domova atmosféru Vianoc s ohľadom na životné prostredie, čiže namiesto doterajšieho „vratného“ stromčeka z obchodného domu Ikea ozdobuje stromček v črepníku, ktorý s príchodom jari vysadí na dvore svojho známeho alebo príbuzného. Alebo ho nechá v črepníku a ozdobí ho aj na budúci rok. Alebo si trblietavou samolepkou nalepí na stenu podobizeň vianočného stromu. Prípadne si kúpi umelý stromček, s ktorým je menej starostí. Ibaže ten nevonia (ale môže si ho postriekať napríklad osviežovačom vzduchu s vôňou ihličia). Oslava Vianoc veru nie je jednoduchá ani v roku 2017. A Bratislavčania v roku 2137 sa budú len usmievať nad tým, v čom všetkom sa na Vianoce 2017 zrkadlila duša národa.

István Veres