Po Múzeu mesta Bratislavy a Slovenskom národnom múzeu – Múzeu kultúry Maďarov na Slovensku si 100. výročie vypuknutia tzv. „Veľkej vojny“ pripomína samostatnou výstavou aj Slovenské národné múzeum – Historické múzeum. Expozícia vznikla v spolupráci so Slovenským národným archívom a Vojenským historickým ústavom. Verejnosti je sprístupnená do februára 2015 vo výstavných priestoroch na 3. poschodí Bratislavského hradu.

c_logo_wwi

Ako uvádza internetová stránka múzea, cieľom výstavy je priblížiť nielen históriu prvej svetovej vojny, ale aj život ľudí v zázemí, predovšetkým situáciu a každodennú existenciu žien a detí, vplyv vojny na umenie či fungovanie propagandistickej mašinérie – to všetko v troch väčších a dvoch menších sálach.

 

Kavalkáda uniforiem

Prvá veľká sála predstavuje samotný priebeh vojny, resp. udalosti, ktoré ju sprevádzali. Na transparentoch si môžu návštevníci prečítať celkom zaujímavo, hutne a zrozumiteľne sformulované sprievodné texty, ktoré ich oboznámia nielen so stručnými dejinami prvej svetovej vojny, ale dozvedia sa aj o bojoch v Karpatoch, o zajateckých táborov pri Veľkom Mederi, Dunajskej Strede a Šamoríne, o úlohe Slovákov v domobrane, ale aj o vzniku a vojnových aktivitách československých légií. Napísané dokresľuje bohatá zbierka exponátov vo vitrínach: okrem zbraní môžeme obdivovať aj honvédske a husárske uniformy (medzi nimi aj snehobielu „attilu“ generála husárskeho pluku) a porovnať typické uniformy československých légií v Rusku, Taliansku a vo Francúzsku.

img_4397 

Z tejto sály sa otvárajú ešte dve menšie miestnosti: jedna zo sekcií umožňuje nahliadnuť do života vojakov vo vojnových zákopoch, druhá do starostlivosti o ranených, resp. do činnosti poľných nemocníc.

 

Meštiansky byt a Pittsburská dohoda

Druhá veľká sála spracúva dva tematické celky: život obyvateľstva – zvlášť žien a detí – v zázemí, ako aj tému ukončenia vojny, mierových zmlúv a vzniku Československa. Po vstupe návštevníka víta obývacia izba meštianskeho bytu zo začiatku minulého storočia a následne si môže vo vitríne pozrieť potravinové lístky, bankovky a mince, používané počas vojny. Z neznámeho dôvodu sa medzi nimi ocitli aj zlaté pamätné mince k výročiu panovania Františka Jozefa, ktoré patria medzi najhodnotnejšie exponáty zbierky.

img_4462

img_4342

Môžeme sa tu stretnúť aj s bohatou zbierkou vojnových odznakov, s „megatransparentom“, približujúcim vojnové straty, ale aj s najdôležitejšími štátotvornými dokumentmi československého štátu (Pittsburská dohoda, Martinská deklarácia).

 

František Jozef v nebeskej žiare

Posledná sála je venovaná spomienkam na vojnu, no umožňuje nahliadnuť aj do fungovania vojnovej propagandistickej mašinérie. Okrem informácií o vojenských cintorínoch a vojnových pamätníkoch si môžu návštevníci pozrieť aj pamätné predmety (poznamenávam, že veľmi chaoticky usporiadané: pri niekoľkých cínových Železných honvédoch, „soche národnej obety“ a miniatúrnych bustách Františka Jozefa pôsobí prinajmenšom zvláštne exponát, oslavujúci hrdinstvo československých legionárov). Čo sa propagandy týka, najzábavnejšie sú rôzne karikatúry vojnových máp a kresby, zosmiešňujúce nepriateľské mocnosti. Z dnešného pohľadu pôsobia zarážajúco aj vojnové pohľadnice – na jednej z nich sa zranenému vojakovi objavuje ako prízrak „náš dobrý kráľ“ František Jozef, vznášajúci sa v nebeskej žiare.

img_4361

Na zamyslenie sú aj fiktívne smútočné oznámenia – to české dosť ironicky informuje svet o skone „zlej bosorky“ Rakúska, to maďarské zasa smutne oznamuje, že na talianskom fronte padli Maďarsko a jeho deti – Sloboda a Nezávislosť.

 

Múzejná pedagogika

Jedným z pozitív je, že usporiadatelia mysleli aj na najmenších návštevníkov, resp. študentov na školských exkurziách, čiže súčasťou výstavy sú aj prvky múzejnej pedagogiky. Pod väčšinou sprievodných textov sa nachádzajú otázky, ktoré sa snažia upriamiť pozornosť na najzaujímavejšie momenty, resp. miestami sa objaví aj úloha kreatívnejšieho charakteru (nájsť medzi vystavenými exponátmi ten či onen predmet atď.).

img_4384

Okrem toho je špeciálne pre detských návštevníkov zriadená expozícia s imitáciou hlavného stanu, no nemyslím si, že by zo „zdržanlivej“ ponuky dokázalo niečo dlhodobejšie upútať pozornosť našich hyperaktívnych ratolestí. Samozrejme, ak nerátame zástavky, ktoré môžu zapichovať do máp.

 

Červená a čierna

Výstava svojím usporiadaním odzrkadľuje klasický model: sprievodné texty dostali miesto na transparentoch, umiestnených na stenách, časť exponátov vecného charakteru je vystavená pozdĺž stien a časť vo vitrínach uprostred sál. (Tu musím podotknúť, že súpisy vystavených predmetov na sklených stenách vitrín sú vďaka odrazu svetla pre návštevníka často nerozlúštiteľné.) Dominantnými farbami výstavy sú červená a čierna, ktoré prepožičiavajú priestorom atmosféru, no steny nad transparentmi sú aj tu – rovnako ako v prípade výstavy Múzea mesta Bratislavy – dosť pusté; oživilo by ich niekoľko zväčšených grafík, ktoré by výstave len prospeli.

img_4321

Rovnako aj moderné technické pomôcky, napr. obrazovky či premietačky, predstavujúce dobové filmové záznamy (ak si dobre spomínam, návštevník si môže na výstave pozrieť jediný krátky nemecký film). Ďalším poľutovaniahodným faktom je, že sprievodné texty sú uvádzané v slovenskom a anglickom jazyku. Pripojiť maďarský a nemecký preklad by sa žiadalo nielen zo zdvorilosti, ale aj v záujme zvýšenia návštevnosti múzea.

 

V mišmaši kuriozít

Za najväčší nedostatok výstavy možno považovať jej nedostatočne vymedzenú koncepciu, príliš všeobecný charakter. Usporiadatelia chceli do jediného projektu nahustiť všetky témy, spájajúce sa s prvou svetovou vojnou, v dôsledku čoho celok pôsobí trochu chaoticky. Napríklad téma československých légií sa objavuje v každej z troch sál, hoci by bolo účinnejšie venovať jej samostatnú sekciu. Nepochopiteľné je aj to, prečo sa časť o vojnovej propagande objavuje až na konci výstavy.

img_4340

img_4437

Odhliadnuc od toho, že na výstave môžeme nájsť aj zopár skutočných kuriozít a na Bratislavský hrad sa oplatí vyjsť už aj kvôli výhľadu, „jednorazový“ návštevník by možno od výstavy, organizovanej Slovenským národným múzeom, očakával viac. Tejto výstave sa nepodarilo to, čo sa podarilo predchádzajúcim dvom: priblížiť sériu udalostí, dobre známych z učebníc dejepisu, z iného, doposiaľ neznámeho uhla pohľadu. Namiesto toho ponúka skôr opakovanie učiva, prípadne jeho doplnenie, a tak sa môže ľahko stať, že nadšený návštevník bude z múzea odchádzať s menej nadchýnajúcim pocitom nespokojnosti.

Krisztián Kacsinecz

Fotó: Mihály Stifter