Barbarstvo mučenia. Brutálna výstava v Múzeu mesta Bratislavy

Kultúra
15. apríla 2017

Kto už navštívil Múzeum mesta Bratislavy v priestoroch bývalej Starej radnice, vie, že jeho expozície sa tiahnu po celej budove. Z poslednej miestnosti vedú schody do čerstvo obnoveného suterénu. Po príchode do pivničných priestorov teplota klesne minimálne o desať stupňov a návštevníkom naskakujú zimomriavky. Tie však nespôsobuje len chlad, ale aj výstava, ktorej prehliadka nás čaká.

Stredoveké ľadnice v suteréne Starej radnice obnovovali sedem rokov. V októbri minulého roka bola rekonštrukcia dokončená a nové sály sprístupnili verejnosti prostredníctvom výstavy nazvanej Barbarstvo mučenia, ktorá dokonale zapadá do atmosféry tohto miesta.

11

Expozícia prezentuje starostlivo vybrané repliky mučiacich nástrojov a zariadení zo 16. – 18. storočia. Ku každému exponátu je priložený podrobný opis jeho použitia – ak by nebodaj naša fantázia nebola dostatočne bujná.

Priestor venovaný mučeniu nie je veľký, výstava je inštalovaná v troch miestnostiach, no aj tak spôsobuje chvenie v žalúdku. Je naozaj pravda, že pokiaľ ide o mučenie druhého človeka, nič nie je také kreatívne ako ľudská myseľ. Návštevníci si môžu pozrieť 54 exponátov od škripca cez železný trón až po „norimberskú pannu“.

04

Nájdu sa aj exponáty s nevinnými názvami ako „hruška“, „husle“ či „bocian“. Ale zdanie klame! Ich cieľom je totiž spôsobiť „previnilcom“ tie najstrašnejšie muky. A každý z nich vypovedá o veľkej vynaliezavosti tvorcov a detailných poznatkoch z anatómie. Nemohlo sa ani náhodou stať, aby mučená osoba umrela príliš rýchlo a predčasne.

Z opisov sa dozvedáme, že najmiernejšou formou trestu v stredoveku bolo verejné zahanbenie. Na to slúžili rôzne klady, ktoré ruku pripútali blízko ku krku – v závislosti od typu klady zarovno s hlavou, vedľa nej alebo pred tvár – v póze pripomínajúcej hru na husliach. Odtiaľ pochádza ten názov. Každá z póz výrazne obmedzovala hriešnika v pohybe a takto pranierovaná osoba bola vystavená svojvôli mestského obecenstva.

06

O stupeň horšie boli nástroje, ktoré okrem hanby spôsobovali aj bolesť – napríklad kovová papuča, ktorá celkom zdeformovala nohu. Mučenú osobu nútili, aby sa v nej prešla po meste. Len si predstavme, že by nám nohu natlačili do meravej, o šesť čísel menšej kovovej topánky a takto by sme museli pešo absolvovať niekoľko kilometrov. A keď sme už pri obuvi, nemôžeme, samozrejme, vynechať ani španielsku čižmu: bol to nástroj pozostávajúci z dvoch kovových alebo drevených oddeliteľných častí, medzi ktoré sa vkladala noha obete. Obe časti sa pri mučení uťahovali skrutkami. Pri uťahovaní nástroj vyvíjal stále intenzívnejší tlak na lýtka a kosti nezriedka rozdrvil na márne kúsky.

Na výstave môžeme vidieť aj repliky pásov cudnosti, hoci v tomto prípade nešlo vyslovene o mučiace nástroje. Nemohli sa však nosiť dlhšie ako jeden – dva dni, pretože ostré hroty spôsobovali vážne zranenia, ktoré pri vtedajšej hygiene mohli viesť k infekciám. V stredoveku ich ženy nosili ako ochranu pred znásilnením, keď cestovali bez manželov.

08

O skutočne brutálnych spôsoboch mučenia sme sa ešte nezmienili. Napríklad odsúdeného zavesili dolu hlavou a zaživa rozpílili, čo bol obľúbený trest smrti. Vo Francúzsku ho uplatňovali pri ľuďoch obvinených z bosoráctva alebo z homosexuality.

Na škripci naťahovali delikventa dovtedy, kým sa jeho telo neroztrhlo. Najskúsenejší majstri mučenia a kati dokázali telo odsúdeného predĺžiť aj o 30 centimetrov, kým nešťastník neumrel.

00

Trvalé následky spôsobovala „rozkvitnutá hruška“. Išlo o železnú konštrukciu v tvare hrušky, ktorú zasúvali do rôznych telesných otvorov a postupne ju roztvárali. Nastoknutie na kôl. Lámanie v kolese. Keď sa človek pozrie na všetky tie nástroje, priam počuje praskot kostí.

Ale v rukách súdnej stolice sa môžu stať krutými nástrojmi mučenia aj predmety každodennej potreby – napríklad obyčajný lievik, cez ktorý do žalúdka odsúdenej osoby nalievali litre vody, čo jej spôsobovalo neskutočné bolesti. Alebo dobiela rozžeravený kovový štipec…

10

Nebudeme klamať: je to brutálna výstava, z ktorej návštevník doslova uteká. Hoci neuteká pred ničím iným ako pred konfrontáciou s tým, aké zverstvá páchali ľudia pred niekoľkými storočiami. Keď sme po prehliadke výstavy opustili priestory múzea, len sme dlhé minúty civeli do slnečného svetla a tešili sme sa, že tieto nástroje už nie sú súčasťou nášho každodenného života. Je to poučná expozícia, môžeme ju iba odporúčať! Pravda, vyžaduje si silný žalúdok.

Diana Lengyel

Fotografie: Braňo Bibel

Podporili nás

Don`t copy text!