;)
„Čitatelia na nepresnosti a chyby okamžite reagujú…“
27. decembra 2013
Štefan Holčík už takmer dvadsať rokov píše pre Bratislavské noviny obľúbené články, ktoré vychádzajú v rubrike Pamätníci histórie. Odteraz sa budú v maďarskom preklade objavovať aj na stránke Bratislavských rožkov. Pri tejto príležitosti sme sa porozprávali s ich autorom.
Čo bolo hlavným impulzom, čo vás podnietilo k tomu, aby ste začali písať články o dejinách Bratislavy?
V roku 1995 alebo 1996 mi zavolal istý pán a spýtal sa ma, či by som nechcel napísať článok do Bratislavských novín, ktoré v tom čase vychádzali pod názvom Staromestské noviny. Niečo som mu poslal, no ani mi len nenapadlo, že v najbližších dvadsiatich rokoch budem články písať neustále. V istom období som dokonca do každého čísla pripravoval nie jeden, ale hneď dva príspevky: okrem Pamätníkov histórie existovala aj rubrika, ktorá porovnávala historický a aktuálnejší záber vždy iného bratislavského miesta a hodnotila odlišnosti.
Na základe čoho si vyberáte témy svojich článkov?
Najprv som písal o konkrétnych objektoch, napríklad o Primaciálnom paláci. Neskôr sme dohodu upravili a v príspevkoch sa venujem výročiam rôznych historických udalostí. Naposledy mal výročie Ortvay a noviny uverejnili článok o Ortvayovi. Ak si práve nepripomíname žiadne výročie, píšem o nejakom dome alebo inom objekte.
Ešte stíhate písať?
Je to veru dosť únavné, raz s tým budem musieť skončiť. Lebo nejde len o to, že musím raz za dva týždne vymyslieť tému, ale musím venovať veľkú pozornosť aj dátam, pretože čitatelia na nepresnosti a chyby okamžite reagujú.
Už sa vám to stalo?
Samozrejme. V roku 1805 sa odohrala bitka pri Slavkove (Austerlitz), v roku 1806 privážali zranených aj do tunajšej nemocnice. A mne sa náhodou podaril preklep a napísal som, že „na jar 1805, po bitke pri Slavkove“, čo je, pravdaže, nezmysel. Ozvali sa aspoň desiati čitatelia, ktorí upozornili na chybu. Alebo keď sa istý človek volal Erdélyi, no jeho pôvodné meno bolo Ehrenfeld alebo Ehrenwald a ja som, samozrejme, uviedol nesprávne priezvisko.
Kedy ste zistili, že vás zaujíma história a v rámci nej dejiny Bratislavy? V troch-štyroch rokoch?
Nejako tak, ale vážne. V tomto múzeu (budova Starej radnice) som bol prvýkrát sám v piatich rokoch, bývali sme totiž na skok odtiaľto. S históriu som mal kontakt aj vďaka otcovi, moja matka zasa pochádzala zo starej banskoštiavnickej rodiny, a tak som sa veľa dozvedel aj od nej.
Vaše články sú populárne, no v posledných rokoch akoby sa čoraz väčšiemu záujmu tešili aj samotné dejiny Bratislavy.
Myslím si, že tomu tak bolo aj predtým – istý pán Tkáč, ktorý pracoval ako archivár v Slovnafte, písal v 50. rokoch minulého storočia do Večerníka podobné články ako teraz ja. A ešte dávnejšie, na prelome storočí, publikoval v Pressburger Zeitung na pokračovanie články o histórii mesta Štefan Rakovský a neskôr Emil Portisch. Ťažkosti sa začali, keď v roku 1919 premenovali mesto, ktoré sa predtým volalo Pressburg alebo Pozsony, na Bratislavu. Predošlú históriu mesta chceli zmazať, čo sa im nepodarilo. Už aj preto, že prišli Česi, ktorí napísali niekoľko veľmi pekných kníh o dejinách mesta. Problém bol len v tom, že isté súvislosti nepochopili. Napríklad meno arcibiskupa Christiana Augusta Saského prevzali z maďarčiny v podobe August Keresztély a v celom preklade to potom vyzerá, akoby išlo o dotyčného priezvisko.
Zmena režimu priniesla zmeny aj pre historikov. Aké nastali v súvislosti s dejinami Bratislavy?
Po roku 1990 sme mohli opäť napísať to, čo nám predtým nebolo umožnené. Niekoľko rokov pred prevratom som písal knihu, ktorú som mal odovzdať v roku 1991, keď si Bratislava pripomínala výročie potvrdenia kráľovských privilégií. V redakcii mi nariadili, aby som isté veci z rukopisu vyčiarkol. Samozrejme, vtedy ešte nevedeli, že do roku 1991 sa politická situácia zmení a môže vyjsť aj to, čo predtým nemohlo.
Objavili sa v tejto súvislosti aj iné problémy?
V 80. rokoch som dokončil knihu o korunovačných slávnostiach, ktorá bola preložená aj do nemčiny, maďarčiny a poľštiny. Slovenská historická spoločnosť vyslala do Slovenského národného múzea, kde som pracoval, istú osobu, aby ma potrestali alebo vyhodili, lebo som napísal, že mesto sa po nemecky volalo Pressburg, po maďarsky Pozsony a po slovensky Prešporok. Ja totiž trvám na tom, že ak hovoríme o období pred rokom 1919, nemali by sme používať označenie Bratislava. Bol z toho veľký škandál, no nakoniec sa všetko vysvetlilo a kniha mohla vyjsť podľa mojich predstáv.
Už sa stalo, že vám niekto zakázal, aby ste o niečom napísali?
Nie, ale o mne je známe, že so zákazmi u mňa nepochodia. Napríklad pri budovách sa môže majiteľ dištancovať od mnou napísaného, no nič viac. A čo je ešte dôležitejšie – píšem skôr o bývalých majiteľoch a obyvateľoch domov, nie o súčasných. Alebo kritizujem architektov, ktorí predtým nejakú budovu prestavali. To je aj prípad Slovenskej národnej galérie, kde pred Vodné kasárne postavili moderný blok, alebo domu oproti hotelu Carlton, vedľa bývalej detskej cukrárne na Hviezdoslavovom námestí, na ktorý postavili sklenenú kocku. Takéto architektonické riešenia hodnotím ako najhoršie v meste.
Čo hovoríte na prestavbu Könyökiho domu na Lazaretskej ulici? Čoskoro ho dokončia.
Ten dom nebol uvedený v zozname historických pamiatok. Kúpila ho súkromná osoba, ktorú nemožno obmedzovať, pretože súkromné vlastníctvo chráni zákon. Kto ho však teraz prestavuje, zohľadňuje stanovisko Pamiatkového úradu SR. Pod budovou vytvorili garáž, ktorá vedie cez časť domu do podzemia. Ponechali aj staré okná, čiže keď bude dom hotový, jeho spodná časť bude vyzerať ako v časoch Jozefa Könyökiho. Niečo bude iné, ale s tým sa nedá nič robiť, tak je to všade vo svete. A ešte vždy je to lepšie riešenie ako v prípade spomínaného domu oproti Carltonu.
Na mieste Vydrice a Zuckermandlu neostalo takmer nič, čo hovoríte na tento projekt?
Je pravda, že bude iný, ale podľa mňa bude dobrý. Niektorí hovoria, že by mali byť nanovo postavené presné kópie, repliky niekdajších domov, ale to je nemožné. Jednak preto, že by museli stáť pod dnešnou úrovňou terénu, keďže ten kvôli Dunaju zdvihli. Vydrica a Zuckermandel boli podobný prípad ako Szentendre pri Budapešti s nízkymi uličkami, do ktorých v období zvýšenej vodnej hladiny vteká Dunaj. Úroveň terénu po zbúraní starých štvrtí zdvihli, a tak by už nebolo možné zrekonštruovať pôvodnú líniu ulíc. Neexistuje iné riešenie, len tam postaviť čosi nové. Ale nie je to nič ojedinelé, podobné prípady nájdeme aj v Paríži alebo v Pešti, ktorú museli v 70. rokoch 19. storočia kvôli povodniam zbúrať, zdvihnúť úroveň terénu a vytvoriť nové ulice. Samozrejme, tým nechcem toto pustošenie obhajovať, napríklad Most SNP sa mi nepáči a považujem ho za neadekvátny zásah, no v tom čase ho nemohli postaviť inde.
Ako vnímate prestavbu Starého mosta?
Nemali by ho úplne vymeniť, ale o tom ja nerozhodujem. Problém spočíva v tom, že v čase môjho detstva sa v riečisku Dunaja permanentne ťažil štrk, a tak bolo dno hlbšie, pričom Dunaj prinášal z Álp stále nový štrk. Ale teraz koryto nebagrujú, dno stále stúpa. Podľa medzinárodných predpisov by mala byť medzi mostom a hladinou vody väčšia výška, preto sú nútení zdvihnúť most. Mimochodom, ten bol po vojne postavený provizórne, lenže toto provizórium trvalo 70 rokov.
Chodievate aj na trhy starožitností. Už sa stalo, že ste v zahraničí objavili predmet, pochádzajúci z Bratislavy?
Samozrejme, veľmi často. Nielen z Bratislavy. Naposledy som našiel peknú striebornú kanvicu na kávu, ktorú zhotovili začiatkom 19. storočia v Košiciach. Nakoniec ju kúpilo Historické múzeum Slovenského národného múzea a bolo financované z fondu Slovaciká. Keď vidím, že by sa ten-ktorý predmet hodil do zbierky niektorého tunajšieho múzea, snažím sa sprostredkovať kúpu.
V obchodoch so starožitnosťami je postup oveľa jednoduchší, tam je čas, aby sme všetko riešili oficiálne, cez účty, kým na blšom trhu musím to, o čo mám záujem, kúpiť okamžite, lebo sa mi už veľakrát stalo, že kým som sa ešte obzeral, mnou vyhliadnutý predmet si odniesol niekto iný.
Napríklad?
Raz som vo Viedni natrafil na starý obraz, zachytávajúci kaštieľ v Malackách. Predávajúci zaň pýtal 70 €, ale podarilo sa mi zjednať cenu na 50 €. Pred zaplatením som ešte zavolal tunajšiemu kolegovi, ktorý robil výskum práve v súvislosti s malackým kaštieľom, či obraz naozaj potrebuje. Kým som telefonoval, prišla mladá žena, spýtala sa obchodníka, koľko obraz stojí, zaplatila zaň 70 € a rýchlo s ním odkráčala, hoci podľa mňa ani nevedela, čo kúpila.
A čo sa stane, ak nemáte pri sebe hotovosť?
Už sa mi stalo, že na Naschmarkte mi jeden chorvátsky obchodník, ktorého poznám už dávnejšie, dal predmet s tým, že ho zaplatím najbližšie. Jemu ide o to, aby sa tovaru rýchlo zbavil, a keďže tam chodím pravidelne, vie, že ho neoklamem.
Stretli ste sa už aj so starožitnosťami, ktoré boli z Bratislavy evidentne odcudzené?
Áno, napríklad s keramickou nádobou, ktorá pochádzala zo zbierok Mestskej správy pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody (táto inštitúcia u nás fungovala v časoch socializmu). Na nádobe bolo navyše napísané „Jiráskova ulica“; podľa mňa ju niekto ukradol v čase, keď sa inštitúcia sťahovala z budovy, kde teraz sídli British Council. Ale ja v takýchto prípadoch nemôžem s predajcom nič robiť, pretože neviem, ako sa k týmto predmetom dostal.
Dostávate ponuky na písanie článkov aj odinakiaľ?
Áno, volajú mi aj z iných redakcií, kedy pre nich napíšem to či ono, ale rad za radom ich odmietam, lebo to jednoducho nestíham. Celý život som bol veľmi zaneprázdnený a teraz mám ako sedemdesiatročný viac práce než kedykoľvek predtým.
Keby ste mohli niečo zaželať Bratislave, čo by to bolo?
Neviem si predstaviť, čo by sa dalo želať mestu. Možno šťastný nový rok, lebo s každým novým dňom sa začína aj nový rok. Myslím, že by som Bratislave nezaželal nič, lebo svojmu osudu aj tak neunikne, čiže to, čo jej takpovediac prináleží, čo skôr či neskôr aj tak či tak dostane.
István Veres
Fotogarfie: Réka Szabó
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!