;)
„… Bratislava, ktorá žije v mojich predstavách, je celkom iná ako v skutočnosti.“
27. júna 2023
Pri návšteve maďarských kultúrnych podujatí v Bratislave (pravdaže, keď mesto práve nesužuje svetová pandémia) sa s ňou určite skôr či neskôr stretneme. A súbežne s tým, ako sa ona zjavuje v rôznych kútoch mesta, tieto sa zavše vynárajú v jej básňach – napríklad v najnovšej básnickej zbierke Nyeretlen (Bez výhry), za ktorú získala prémiu Ceny Imre Madácha. S poetkou a novinárkou Katalin Juhász sme sa porozprávali o jej najzaujímavejších zážitkoch, obľúbených atrakciách a nezabudnuteľných čitateľských momentoch spojených s Bratislavou.
V tvojom živote zohrali dôležitú úlohu tri mestá: Rimavská Sobota, Košice a Bratislava. V ktorom z nich si strávila najviac času a ku ktorému máš najbližší vzťah?
V Rimavskej Sobote, kde som žila do svojich dvadsiatich rokov, som strávila menej času ako v ďalších dvoch dohromady. Na univerzitu som nastúpila neskôr, ako býva zvykom. V období, keď sa menil politický režim, som bola ešte nezamestnaná. Mala som šťastie, že som sa na univerzite nemusela učiť vedecký marxizmus a rôzne poprekrúcané fakty.
Takže v čase prevratu si ešte bývala v Rimavskej Sobote…
Áno, pracovala som v počítačovej divízii Socialistického zväzu mládeže. Mojou úlohou bolo naučiť deti pracovať s počítačom. Tu si treba predstaviť počítače ako PMD a PP01. Spectrum ZX a Atari už boli považované za revolučné novinky. Takýto počítač dokázal uchovať toľko dát ako dnes najjednoduchší USB kľúč.
Táto skúsenosť ťa inšpirovala aj k napísanie neskoršej básnickej zbierky Mentés másként (Uložiť inak)?
Nie, lebo vtedy som ešte nepoznala Word. Microsoft v tom čase ešte nedobyl socialistickú Rimavskú Sobotu. Používali sme programovacie jazyky ako Basic a podobne. Na to, aby sme rozhýbali postavičky na obrazovke, sme sa museli naučiť rôzne matematické operácie. Slovom, boli to ešte veľmi nedokonalé pokusy. „Najprevratnejšia“ bola počítačová hra s hadom, pri ktorej musel hráč viesť dlhočiznú čiaru po monitore a nezraziť sa s vlastným chvostom. Vnímala som to všetko ako začiatok čohosi úplne nového. Už vtedy sme cítili, že je to nezvratné a svet stojí pred obrovskými zmenami. Minimálne polovica detí, ktoré navštevovali počítačový kurz, sa neskôr zamestnala v tejto oblasti – taký obrovský bol o IT-čkárov záujem. Do SZM som nešla z presvedčenia, ale preto, lebo som sa chcela po maturite zamestnať. Odkrútila som tam dva roky a cítila som sa veľmi nepríjemne, keď sa celá krajina začala búriť práve proti môjmu zamestnávateľovi. Bola to pre mňa veľká trauma a trvalo roky, kým sa mi ju podarilo prekonať. A hoci som sa venovala informatike, mala som pocit, akoby som stála na nesprávnej strane. Samozrejme, aj my sme v zákulisí hovorili o tom, že dovtedajší systém a jeho mocenská štruktúra sú neudržateľné. Len sme si nemysleli, že sa zmena udeje ešte počas nášho života.
Do Bratislavy si sa dostala až po zmene režimu?
Áno, ocitla som sa v slobodnom svete. V meste aj na univerzite vládol rušný život, všade bolo cítiť optimizmus a pozitívnu atmosféru plnú očakávania. Ľudia mali dobrú náladu, ktorá sa neskôr, s nástupom mečiarizmu, vytratila. Prvé roky však plynuli v eufórii a my sme mali pocit, že môžeme čokoľvek.
Do akej miery bola pre teba rozhodujúca katedra maďarského jazyka a literatúry a kto mal na teba najvýraznejší vplyv?
Moja kariéra na katedre nabrala hneď v prvý mesiac závratnú rýchlosť, pretože Árpád Tőzsér na prednáške zo starej maďarskej literatúry navrhol, že keď už raz niekto píše, nech mu tie texty aj ukáže. Celý týždeň som uvažovala nad tým, čo urobiť, až som mu nakoniec ukázala dve básne. A čo bol pre mňa absolútne surrealistický zážitok – tie hneď aj vyšli v ďalšom čísle literárneho časopisu Irodalmi Szemle.
Ani ti dopredu neoznámili, že ich uverejnia?
Árpád Tőzsér sa ma spýtal, či som ich naozaj napísala ja – a ak áno, čo by som povedala na to, keby vyšli v nasledujúcom čísle časopisu Irodalmi Szemle. Bol jeho šéfredaktorom a Zoli Csehy zasa jedným z redaktorov. O rok neskôr vyšla aj moja debutová zbierka (1994).
V tomto období začal vychádzať aj dnes už neexistujúci literárny časopis Szőrös Kő, ktorý si pomáhala založiť a bola si aj jeho šéfredaktorkou. Ďalšími spoluzakladateľmi boli Zoltán Csehy a Anikó Polgár. Čo ťa motivovalo k jeho založeniu?
V tom čase sa literárne prejavovalo mnoho mladých autorov, ktorí nemali dostatok publikačného priestoru. Ich texty ešte neboli natoľko vyzreté, aby vyšli v časopisoch Irodalmi Szemle alebo Kalligram, no tvorivého človeka vždy povzbudí, keď sa jeho dielo dočká uverejnenia. A práve časopis Szőrös Kő ponúkal príležitosti začínajúcim autorom. A keď sa títo prispievatelia začali zlepšovať a literárne rásť, „zvážnel“ aj časopis. Uverejňovali sme v ňom čoraz viac literárnych textov a prekladatelia posielali aj preklady svetových autorov. Prekladateľská sekcia časopisu bola často kvalitnejšia ako sekcia pôvodnej literatúry. A to nehovorím o mladých výtvarníkoch a grafikoch, ktorých tiež potešilo, keď mohli vidieť svoje diela na stránkach časopisu, veď denníky a týždenníky už v tom čase grafiky ani neuverejňovali. Začali sme v správnom čase a na správnom mieste.
Bola si zainteresovaná aj na druhom časopise – redigovala si literárnu rubriku mládežníckeho časopisu Ifi, ktorý tiež medzičasom zanikol.
Ifi (pod dievčenským menom Új Ifjúság) bol maďarský mládežnícky časopis, ktorý vychádzal na Slovensku – spočiatku ako týždenník v denníkovom formáte a v trojfarebnom prevedení, takže vyzeral dosť „strašidelne“. Ešte počas týždennej periodicity sa z neho stal plnofarebný magazín. V tomto období som prevzala redigovanie literárnej rubriky od Istvána Bettesa. O magazín bol záujem a dobre sa predával. Vtedy ešte neexistoval internet a na Slovensku to bolo jediné maďarské periodikum pre mladých.
Po košickej odbočke si sa vrátila do Bratislavy a začala si pracovať v Maďarskom kultúrnom inštitúte. Akú úlohu plnil Inštitút vo vtedajšom kultúrnom živote Bratislavy a ako sa to odvtedy zmenilo?
Plnil rovnakú úlohu ako dnes – predstavoval tunajším Slovákom rôzne odvetvia maďarskej kultúry. Oveľa jednoduchšie je prezentovať niečo, čo si nevyžaduje znalosť jazyka, čiže hudbu, tanec, výtvarné umenie. A oblasti, ktoré si ju žiadajú, istí domáce maďarské publikum, ktoré s veľkou radosťou počúva/sleduje spisovateľov, básnikov či divadelníkov. Vtedy to v Inštitúte naozaj žilo. Zmena preferencií po zmene vlády spôsobila, že Inštitút začal propagovať iný druh kultúry. Odišla som po troch rokoch, lebo som vedela, že s novým smerovaním nemám veľa spoločné a nedokážem reprezentovať aktuálne záujmy. Výrazne pribudli rozhovory s historickým a politickým pozadím a začali sa prezentovať knihy, ktoré som osobne nepovažovala za natoľko významné. S novým riaditeľom Istvánom Kollaim sme dospeli k spoločnej dohode, že sa naše cesty rozídu. Paradoxne, neskôr sa medzi nami vyvinul veľmi dobrý vzťah.
Posledných desať rokov si redaktorkou kultúrnej rubriky maďarského denníka Új Szó. Myslíš si, že denníku prospieva, že jeho redakcia sídli v hlavnom meste?
Šťastnejším riešením by bolo, keby sídlila v Rimavskej Sobote. Táto geografická dilema nemá riešenie. Kde má maďarské obyvateľstvo status menšiny, tam môže maďarský denník – zvlášť jeho kultúrna rubrika – fungovať len tak, že redaktori nasadnú do vlaku alebo do auta a odcestujú na miesta, kde to žije maďarskou kultúrou. Ja cestujem na každú premiéru košického Divadla Thália pätnásť hodín. Od miestneho spravodajcu predsa nemôžeme čakať, že bude písať divadelné recenzie alebo vyjadrovať odborný názor na kultúrne podujatia. Keďže Bratislava sa nachádza v cípe Slovenska, všade je z nej ďaleko, no politické spravodajstvo si žiada prítomnosť hlavného mesta. V dnešnom svete je už aj tak úplne jedno, kde sa človek práve nachádza. V lete som mala niekoľko týždňov home office v Rimavskej Sobote a na každom čísle som robila rovnako ako v Bratislave.
Akým smerom sa podľa teba uberá maďarský kultúrny život v Bratislave? Čo ti v ňom chýba a čo, naopak, funguje lepšie ako predtým?
Zoberme si len posledných trinásť rokov. Už aj za tento krátky čas sa očakávania publika výrazne zmenili. Podujatia, ktoré boli predtým „v kurze“, dnes už nie sú. Napríklad Deja vu klub. Bol to dobre fungujúci hudobný klub, kde na každej akcii hrali hudobní hostia s domácou kapelou Deja vu. Nároky publika sa začali meniť, koncerty navštevovalo čoraz menej ľudí – a aj tí chceli skôr pivo ako kultúru. Klub sa presťahoval do veľkej sály Maďarského inštitútu, no tá nebola projektovaná na koncerty, a tak klubová atmosféra vyprchala. Aj tí najvernejší fanúšikovia sa postupne vytratili a klub zanikol. Aj z toho je jasné, akou zmenou prešli návštevníci a mladí ľudia, ktorí si po dvoch kliknutiach môžu pozrieť akýkoľvek koncert na YouTube, alebo uprednostňujú skôr tanečnú zábavu bez edukačného pozadia. Maďarská kultúra v Bratislave teraz musí zvádzať boj s kultúrou z celého sveta – a nemá to ľahké. Prirátajme k tomu aj slovenské podujatia, lebo dnes už veľmi veľa koncertov, láka aj maďarské publikum. Ako hovorievam: keby som dnes bola mladá, mala by som sa skvele. Svojho času som mala problém s tým, že kultúrnych podujatí bolo na môj vkus príliš málo. Dnes už pre nedostatok času nemôžem byť všade. Samozrejme, hovorím ešte o starom svete pred pandémiou.
Ako vnímaš spojenia medzi maďarským a slovenským kultúrnym životom v Bratislave? Do akej miery sa predstavitelia oboch scén poznajú?
Najlepšie sa poznajú hudobníci. Literáti vôbec nie, hoci pravdou je, že v Bratislave nežije veľa maďarských autorov. Chýbajúce – alebo len symbolické, príležitostné – kontakty sú však príznačné pre celú maďarskú literárnu komunitu na Slovensku. Pol napol to závisí od nás aj od Slovákov, ktorých, priznajme si, príliš nezaujímame a vnímajú nás skôr ako exotikum. Slovenské preklady kníh tunajších maďarských autorov sú ešte stále v plienkach a slovenský preklad diela maďarského autora zo Slovenska je stále dôvodom na oslavu. Smutné je, že ani my nie sme zvedaví na tvorbu slovenských kolegov, hoci ich jazyku rozumieme.
Nedávno sme sa stretli na koncerte hudobnej formácie Péter Sárik trio, ktorý zorganizoval Maďarský kultúrny inštitút v Bratislave a zazneli na ňom džezové prepisy Bartókových diel. Myslíš si, že maďarská kultúrna tradícia má v meste adekvátne postavenie?
Bartóka považujem za akési „kukučie mláďa“, keďže v bratislavskom kultúrnom repertoári je prítomný nie vďaka svojmu maďarskému pôvodu, ale preto, lebo je svetoznámy a organizátori v ňom vidia univerzálne hodnoty. Jeho spätosť s Bratislavou je len bonusom – niektorí to o ňom vedia, iní nie; ešte som však nezaregistrovala, že by sa o tom Slováci zámerne zmieňovali. Podobné je to s Ferencom Lisztom, po ktorom je pomenované aj malé bratislavské námestie a v električke sa pravidelne ozýva nemecký variant jeho mena. Aj to môžeme považovať za istú formu popularizácie maďarskej kultúry, keďže Liszt sa hlásil k maďarskej národnosti, hoci po maďarsky príliš nehovoril. Nech je to už akokoľvek, v hudbe sa národnostný princíp príliš neuplatňuje.
Ktoré kultúrne atrakcie v Bratislave sú tvoje najobľúbenejšie? Považuješ mesto z tohto hľadiska za zaujímavé?
Odkedy tu žijem, mesto prešlo obrovským vývojom. S deväťdesiatymi rokmi sa to ani nedá porovnať. V tom čase bolo mojím obľúbeným miestom PKO, kde sa pravidelne organizovali aj Bratislavské jazzové dni. PKO však zrovnali so zemou, a tým zanikol aj veľmi dôležitý kultúrny priestor, čo ma i vnútorne dosť poznačilo. Bolo pre mňa veľmi nepríjemné sledovať, ako postupne mizne zo zemského povrchu, vďaka čomu sa stráca aj dôležitý fragment mojej mladosti. Mohlo to mať aj symbolický význam, že si treba hľadať nové kultové miesto. Jedným z nich sa stalo KC Dunaj, ktorého funkcia sa v posledných rokoch tiež zmenila – spočiatku sa tu konali koncerty a publikum si mohlo naživo vypočuť najprogresívnejšie hudobné smery. Svoju progresivitu si miesto zachovalo dodnes, no už sa nezameriava na živú hudbu, ale na párty, keďže poskytuje priestor kvalitnejším odnožiam elektronickej hudby (nie tzv. činžiakovému technu). Keby som bola „parketová levica“, určite by som sem často chodievala. Mojím obľúbeným koncertným dejiskom je Majestic Music Club v budove YMCA. Dnes je to možno najprogresívnejšie miesto v Bratislave, za čo treba chváliť skôr organizátorov, nie samotné miesto. Mohla by som spomenúť aj Ateliér Babylon oproti Starej tržnici, ktorý má vlastný organizačný tím, hoci väčšinu roka svoje priestory prenajíma. O pozvaných interpretoch rozhodujú organizátori, ktorí sa v posledných rokoch často sťažujú, že program musia veľmi starostlivo zvažovať, lebo publikum je prieberčivejšie a za koncert je ochotné vydať menej peňazí. Nevieme napríklad predvídať, koľko ľudí príde na koncert Franka Turnera. Chudák Frank Turner! Podľa mňa ešte nikdy nehral pred takým malým obecenstvom ako v Bratislave – veď sa tu odvtedy ani neukázal. Je to jedna veľká lotéria a organizátori musia neustále sledovať hitparády a sociálne siete, aby videli, čo je populárne a kto má koľko sledovateľov zo Slovenska.
Bývaš v Petržalke a túto mestskú časť tematizuješ aj v poslednej básnickej zbierke Nyeretlen (Bez výhry), pričom so zvláštnou melanchóliou osciluješ na rozhraní surrealizmu a realizmu. Petržalka nebýva vnímaná ako príliš poetická lokalita.
Keď som žila v Rimavskej Sobote, v súvislosti s Petržalkou som počula rôzne hororové príbehy: obchoduje sa tu z drogami, v noci tu prepadávajú ľudí, vracajúcich sa domov… Ako vysokoškoláčka som zistila, že to nie je pravda – mala som známych, ktorí tu bývali a neskrivil sa im ani vlások na hlave. Samozrejme, zlá povesť sa šíri rýchlejšie ako správy o pozitívnych zmenách, o zlepšujúcej sa situácii a o nových a zaujímavých projektoch. Keď som sa sem presťahovala, videla som, že je to absolútne vyhovujúce miesto na život. Je pravda, že sa tu nedá nič robiť, aj keď tu funguje niekoľko kultúrnych domov. Petržalčania odhodlane bránia každý kúsok zelenej plochy a spisujú petíciu za záchranu každého stromu či kríka. Panelákovú džungľu zo sedemdesiatych rokov sa už príliš zútulniť nedá. Je to autonómne univerzum, odkiaľ ľudia každý deň dochádzajú do zamestnania na opačnom brehu Dunaja. Aj tu sa však nájdu miesta, ktoré sa mi ako Petržalčanke podarilo objaviť. Veľmi ma prekvapilo, koľko úžasných fotografií sa tu dá vytvoriť. Zverejnila som ich na Facebooku aj s otázkou, kde sa práve nachádzam. Nikto neuhádol, že moje romantické zábery vznikli napríklad na brehu Draždiaka. Okrem toho sa tu nachádzajú aj najlepšie náleziská medvedieho cesnaku a nádherné pešie chodníky.
Máš nejaké dôležité čitateľské zážitky spojené s Bratislavou? Prečo toto mesto nefiguruje vo väčšom počte maďarských literárnych diel?
Pretože to nie je vďačná literárna téma. Bratislava je jedno veľké zberné miesto, kde žije mnoho prisťahovalcov. Mladí sa sem v osemnástich presťahujú, aby sa osamostatnili, ale veľmi dlho sa nestanú Bratislavčanmi. Mesto ich neprijme, alebo sa v ňom sami nevedia nájsť. Každý si buduje svoje mikrouniverzum a nedokáže sa „zmocniť“ celého mesta. Nespomínam si na žiadne literárne dielo, v ktorom by bola obsiahnutá celá Bratislava. Mojou obľúbenou „bratislavskou“ knihou je Klára od Norberta Györgya. Keď som ju čítala, ešte som nežila v Bratislave, no už som poznala Petržalku, a keď som sem chodievala na návštevu, cestovala som rovnakým autobusovým spojom, aký autor spomína vo svojom románe. Bol to veľký objav: niečo, s čím sa dokážem identifikovať, sa vynorí v literárnom diele. Druhým zaujímavým literárnym zážitkom bolo Bratislavské metro (A pozsonyi metró) od Ferenca Czinkiho. Nie je to dokonalá kniha, ale ponúka iný uhol pohľadu. Mesto sledujeme z perspektívy cudzinca, ktorý prichádza z veľkej diaľky a vo výraznej miere zapája vlastnú fantáziu. Nie je to vecná, opisná, realistická kniha, ale mieša sa v nej predstava so skutočnosťou. Dodnes však čakám na knihu, ktorá by v celej šírke zachytila rôznorodosť Bratislavy a fakt, že každá mestská časť je úplne iná. Som zvedavá, či sa dá mesta „celkom zmocniť“, či môže niekto Bratislavu absorbovať natoľko, že v nej pozná každú ulicu a reštauráciu. Ani ja „nevlastním“ celé mesto, iba jej časť. A Bratislava, ktorá žije v mojich predstavách, je úplne iná ako v skutočnosti… Myslím si, že takúto virtuálnu Bratislavu nosí v sebe každý, kto tu žije. A keby sme ich navzájom porovnali, mohli by sme nadobudnúť pocit, že ani nehovoríme o tom istom meste.
Zoltán Szalay
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!