O históriu našej rodiny som sa začala zaujímať ako dospievajúce dievča v polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia. Inak to bola parketa môjho otca, ktorý sa genealógii systematicky venoval vo svojom voľnom čase. Informácie, týkajúce sa rodiny, skúmal, dopĺňal a vymieňal si v listoch so svojím priateľom, bývalým spolužiakom a v neposlednom rade prvostupňovým bratrancom z matkinej strany, ktorého búrlivé historické udalosti zaviali do Budapešti.

V tomto období som si všimla pomerne vyblednutú zarámovanú fotografiu, ktorá vznikla (pravdepodobne) na základe obrazu – maľovaného rodinného portrétu. Po smrti mojich starých rodičov sa dostala na stenu otcovej pracovne.

Jej kópiu som objavila pred rokmi v Múzeu historických interiérov v Apponyiho paláci v Bratislave; dostala sa tam z pozostalosti rodiny Albrechtovcov, presnejšie tety Gréti Fischer Albrechtovej. Teta Gréti a jej staršia sestra Jeanny boli druhostupňovými sesternicami mojej starej mamy z otcovej strany. Považovali sme ich za príbuzné a s otcom sme ich navštevovali v dome na Kapitulskej ulici. Príjemný dvor bol zahalený do bujnej zelene a pri zadnom múre, obrastenom akousi popínavou rastlinou, stála soška Panny Márie (to všetko jasne vidieť v úvode filmu Dáždnik svätého Petra z roku 1958). Vošli sme cez prízemný vchod, odbočili vľavo a ocitli sme sa v „obytnej zóne“ tety Jeanny a tety Gréti – v tmavej, no útulnej izbe, ktorá sa nachádzala pod úrovňou dvora a bola plná starého nábytku. (Poschodie obývali „mladí“ Hanziovci.) Ako dieťa som sa u nich cítila vždy veľmi príjemne a so záujmom som počúvala živú, zaujímavú a duchaplnú konverzáciu staršej generácie. Tu sa aj neohlásenej návšteve ušiel vždy chutný kúsok torty od nedeľného obeda.

 02

Jeanny  Fischer 

Raz mi teta Gréti darovala na pamiatku knihu o Arizone. Jej dcéra Baba žila v Spojených štátoch amerických a teta Gréti mi s radosťou ukazovala fotky svojich vnúčikov Timyho a Tobyho. Títo dvaja malí a vo všetkých ohľadoch vzdialení príbuzní mi vtedy veľmi imponovali.

Úloha, ktorú Albrechtovci (ujo Šani a Hanzi – ako sme ich volali v našej rodine) plnili v kultúrnom a hudobnom živote Bratislavy, ale aj v jej dejinách, je všeobecne známa a podrobne spracovaná, preto sa na tomto mieste chcem venovať výlučne príbuzenským vzťahom a rodinným väzbám.

Moja stará mama Mariska Aixingerová (1884 – 1966) a teta Jeanny Fischerová boli nielen rovesníčky, ale aj dobré priateľky a vo vyšších ročníkoch školy aj spolužiačky. Po Jeanny nám zostalo niekoľko jej fotografií z mladosti, jedna pohľadnica, zopár spoločných fotografií s ďalšími kamarátkami a kresba s venovaním v pamätníku mojej starej mamy.

 04_

Mariska Aixinger  

06

Mariska a Jeanny s kamarátkami 

Starý rodinný portrét zachytáva našich predkov, ktorých sme mali spoločných so Jeanny a Gréti Fischerovcami: Viedenčana Sigmunda Fröhlicha s manželkou a deťmi. Na jeho zadnej strane je napísané: „Zsigmond, ktorý spáchal samovraždu, Krisztina, Auguszta, Mária, Hermin, Sophie, Anna tam nie je.“ (Anna sa narodila až v roku 1835.)  

01

 Fröhlichovci

Z rodinných záznamov som zistila, že otec rodiny Ján Žigmund sa narodil v roku 1788 v Spišských Vlachoch a bol evanjelik. Jeho manželka Anna Mária Terézia Österreicherová sa narodila v roku 1799 v Grazi. Starší brat mojej starej mamy, Ladislav, objavil v roku 1939 medzi knihami, ktoré zdedil po svojich predkoch, nemeckú modlitebnú knižku. Ako bolo v minulosti zvykom, na jej zadnú stranu si Fröhlichovci starostlivo poznačili údaje o členoch rodiny. Z nich vyplýva, že manželom sa narodilo desať detí, no štyri z nich po niekoľkých dňoch alebo mesiacoch zomreli. Dvaja chlapci boli po otcovi evanjelici; Ferdinanda Eduarda, ktorý prišiel na svet v roku 1835 a dožil sa sotva štyroch mesiacov, pochovali na bratislavskom cintoríne pri Kozej bráne.

Na základe vyššie uvedených poznámok, ako aj údajov o narodení a úmrtí detí môžeme predpokladať, že portrét vznikol niekedy v rokoch 1832 – 1833. Najstaršie dievča vľavo je podľa všetkého Kristína (Krisztina, 1821), ďalšou v poradí mohla byť vpravo sediaca Augusta (Auguszta,1822) (jej spôsob držania hlavy mi pripomína tetu Jeanny a tetu Gréti v staršom veku). Najmenšie dievča, sediace na zemi vedľa nej, je Sophie (Tante Sophie, 1829). Väčšie z dvojice dievčatiek, stojacich naľavo od matky, je pravdepodobne Mária Ludovika (1826), ktorej osud zostáva neznámy, druhé dievča je Hermína (Hermina, 1827), ktorá sa neskôr vydala za Viliama Pöchera.

Augusta (Guszti) Fröhlichová (1822) sa stala manželkou Jána (Johanna) Fischera. Ich syn sa tiež volal Ján (Johann, 1841–1911) a oženil sa s Jeanny Jurenákovou (pozri: http://www.albrechtforum.eu/sk/Albrechtovci/Rodina-ALbrechtovcov). Narodili sa im deti: Ján, Jeanny (1883 – 1970), Gertrúda (Gerti), Margaréta (Gréti, 1887 – 1985) a Richard. Kristína Fröhlichová (1821) sa v roku 1839 vydala za Tivadara Edla. To boli moji prarodičia.

07

Krisztina Edl, rodená Frölich

Krisztina Edl, rodená Frölich – napísala teta Viola na zadnú stranu veľkorozmernej podobizne jej starej mamy. Teta Viola bola staršou sestrou mojej starej mamy a až do svojej smrti v roku 1965 s nami bývala v dome na Dunajskej ulici. (Prešporčania nemeckého pôvodu, z ktorých sa po rakúsko-uhorskom vyrovnaní stali občania maďarskej národnosti, používali svoje meno v maďarskej alebo aj v maďarskej podobe, resp. moja stará mama a jej súrodenci boli – hoci nie výhradne – súčasťou maďarskej kultúry, preto aj mená svojich nemeckých predkov uvádzali v maďarskom kontexte v maďarskej podobe.)

„Dcéra Zsigmonda Frölicha a Anny Österreicher umrela 4. decembra 1890 o 10-tej hodine večer na pľúcny edém; pravdepodobne mala ťažkú chrípku. Jej súrodenci: Zsigmond, Guszti, Mária, Hermina, Zsófi a Anna Frölich. Guszti (čiže Augusta), vydatá Fischer, bola starou mamou Jeanny. Zomrela veľmi mladá, jej jediný syn János bol otcom Jeanny, Gréti a ich súrodencov.“

Mimochodom, otec sa znovu oženil, narodili sa mu deti a časť jeho potomkov žije v Bratislave a druhú časť inde.

08

Mauthnerovci

Zsófia (Tante Sofie) sa vydala za lesného radcu Ferenca Mauthnera a manželom Anny Frölich sa stal Ferenc von Wintersberg. Mauthnerovci žili v hornorakúskom mestečku Weyer, južne od Linzu. V albume mojej prastarej mamy Irmy som našla viacero fotografií z Weyeru, ktoré zachytávajú manželov v rôznom veku, ako aj rodinnú fotografiu z Kozicsovho ateliéru v Prešporku, ktorá ich zvečňuje pravdepodobne s Kristínou.

09

Mauthnerovci, pravdepodobne s Kristínou

A keď som už poznala názov mesta, objavila som medzi rodinnými fotografiami pohľadnicu písanú v nemčine, ktorú v roku 1899 poslala podľa všetkého moja prastará mama Irma z Taty-Tóvárosu (v nemeckom texte sa uvádza ako Totis) do Weyeru a adresovala ju svojej tete Sophie. V súvislosti s Tante N. (Nina, čiže Anna) sa teší, že život opäť plynie v zabehaných koľajach a vyjadruje ľútosť nad škodami spôsobenými povodňou. Ďalej sa zaujíma, či museli opustiť byt. Následne sa sťažuje na sychravú zimu, ktorá – jemne povedané – neprospieva ich duševnému stavu.

10

Pohľadnica písaná pre Tante Sofie

Fotografie, ktoré sa dedili z generácie na generáciu, ako aj údaje starostlivo zaznamenané mojimi predkami, prežili – vďakabohu – aj historické búrky a zachovali sa dodnes. Tí, ktorých zachytávajú, o ktorých vypovedajú, už dávno nežijú. Žijú však ďalej v spomienkach ich potomkov – vo mne, v nás. A v duchu týchto spomienok zapaľujeme každoročne na Všechsvätých so sestrou kahanec na hrobke Fischerovcov na Ondrejskom cintoríne, kde odpočívajú aj členovia rodiny Fischerovcov a Albrechtovcov, ktorých sme ešte osobne poznali.

Mária Bertha Orbán