Naše kvalitné produkty vyvážame do zahraničia a to, čo zostane, je nekvalitné a nedokáže pokryť požiadavky domáceho trhu. Podobné sťažnosti sme v nedávnej minulosti počúvali často – najmä v súvislosti s ponukou hypermarketov. Aj toto je prekliatie globalizácie a Európskej únie, myslia si mnohí, hoci pred deväťdesiatimi šiestimi rokmi bola situácia v Bratislave prakticky rovnaká. Aspoň čo sa kapusty a cibule týka.

horvath_118

Kapusta a cibuľa predstavovala v roku 1919 v Bratislave vysoko nedostatkový tovar. Aj dnešnú Starú tržnicu, ktorú dokončili v roku 1910, postavili preto, aby prispeli k vyriešeniu potravinovej krízy v meste. Zastúpenie pestovateľov a tovaru na trhoch bolo totiž dosť nepravidelné. A týkalo sa to nielen plodín, ale prakticky všetkého, keďže v prípade nepriaznivého počasia alebo zlej situácie na cestách sa na trhoch objavovalo oveľa menej predajcov, a tak si kupujúci nemohli byť istí, či dostanú to, po čo sa na trh v daný deň vybrali.

horvath_109

„V poslednom čase, ale najmä v uplynulom týždni sme na trhu zaznamenali absolútny nedostatok zeleniny, cibule, kapusty atď.; vyššie menovaný výbor na môj návrh zvýšil ceny plodín s nádejou, že tým podnieti pestovateľov a predajcov, aby uviedli svoje výrobky na trh, a pomohli tak vyriešiť vzniknutý stav,“ napísal riaditeľ Starej tržnice Karol Dworák v liste z 2. decembra 1919, ktorý adresoval mestskej rade. Ako konštatuje o niekoľko riadkov nižšie, neblahú situáciu nezažehnalo ani zvýšenie cien. Na svedomí to má podľa neho sebectvo pestovateľov. „… úrodu sa snažia len vo veľkom a draho vyvážať – ak sa im už nedarí do zahraničia, posielajú ju do vzdialenejších regiónov našej krajiny,“ vysvetľuje ďalej. Dworák pripomína, že v Bratislavskej župe sa v spomínanom roku urodilo mnoho tisíc vagónov kapusty, ale takmer všetku vyviezli do Viedne a Budapešti. „Cibuľa chýba na trhu dva mesiace, predalo sa aj to málo, čo bolo,“ poznamenáva riaditeľ. „A tú, ktorá sa nachádza u miestnych pestovateľov, zasa zadržiavajú oni a až na jar, keď bude stáť desať korún, ju vyvezú a našim obyvateľom sa neujde,“ argumentuje. Dworák síce mohol mať pravdu, čo sa postoja pestovateľov týka, faktom však ostáva, že vo vtedajšom Československu, ktoré existovalo necelý rok, a osobitne na Slovensku, sa hospodárstvo a priemysel nachádzali na bode nula, a tak zlé zásobovanie potravinami zďaleka nebolo príznačné iba pre Bratislavu.

stara_trznica_004

Aj mrkva, petržlen a cvikla boli nedostatkovým tovarom: čo sa urodilo, to petržalskí záhradkári uskladnili a potom na podnet sprostredkovateľov vyviezli do vzdialenejších miest. Dworák sa obrátil na Zásobovací ústav na Slovensku – najvyšší štátny orgán, podliehajúci Ministerstvu s plnou mocou pre správu Slovenska –, ktorý v slovenských regiónoch Československa zodpovedal za oblasť hospodárstva. Svoj protest (ako ho on nazýva) poslal na odporúčanie ústavu aj mestskej rade (z neho pochádzajú aj úryvky). „... úctivo odporúčam, aby mesto bezodkladne nariadilo nákup niekoľkých vagónov cibule, alebo z Moravy, ktorá je domovom cibule, zabezpečilo jej neskorší import, ktorý je a bude nesmierne potrebný.“

horvath_117

Deň pred napísaním listu, t. j. 1. decembra 1919, bol z Brna odoslaný telegram, v ktorom odosielateľ informuje vedenie bratislavskej tržnice o dodávke cibule. „V zmysle výzvy, ktorú ste nám adresovali telegrafickou cestou, sme vám dnes – tiež telegraficky – ponúkli zdravú cibuľu vo vagónovom množstve, vo vreciach typu franko, brnianskym vlakom, 100 kilogramov za 430 korún,“ uvádza sa v sedemriadkovom telegrame.

stara_trznica_001

Zásobovanie potravinami sa v krajine konsolidovalo len postupne. Situáciu sťažovala aj pozemková reforma, ktorá oprávňovala štát, aby zhabanú veľkostatkársku pôdu nanovo prerozdelil.

P.K.