;)
Auf nach Prešporok! Hladní Viedenčania drancujú prešporské cukrárne –Filmový záznam z viedenskej električky má historickú hodnotu
22. februára 2015
Hľa, máme tu zaujímavý, veľmi poučný a napriek smutnému kontextu úsmevný príspevok z obdobia 1. svetovej vojny. Natrafili sme naň v nedeľnom vydaní prešporského denníka Westungarischer Grenzbote zo 17. júna 1917, ktorý vychádzal v nemeckom jazyku. Nájde sa v ňom všetko, po čom čitateľské srdce piští: aktuálne udalosti, jedlo – pitie, iróniou korenené narážky, rozhorčené ukazovanie prstom na druhých. Nezabúdajme, že sa píše rok 1917, vojna sa pomaly blíži ku koncu, celú monarchiu sužuje nedostatok potravín – podľa dobových správ denníka Grenzbote sa medzi dlhodobo úzkoprofilové radili mnohé základné potraviny.
Ide o dva krátke príspevky, ktoré vzrušujúcim spôsobom vypovedajú o dobe svojho vzniku. A len tak mimochodom – ak moji viedenskí kolegovia najbližšie spomenú narastajúci počet Bratislavčanov v rakúskych obchodoch, už im môžem hrdo ukázať: aha, boli časy, keď ste za veľkými nákupmi a najrôznejšími dobrotami cestovali vy k nám.
„Auf nach Prešporok! (Smer Prešporok!) je teraz najvychytenejšie heslo Viedenčanov a zároveň najmódnejší nedeľný program – takto nejako začína autor svoj článok. Už predpoludním prichádza „električka“, ktorá je, čo sa dopravných predpisov týka, absolútne neprijateľným spôsobom preťažená a vagóny sú do prasknutia obsadené návštevníkmi z rakúskej metropoly. Potom dorazia aj parníky, takže „po chvíli sa ulice a námestia len tak hemžia Viedenčanmi“.
No autor sa dostáva skutočne do varu vo chvíli, keď začne do najmenších detailov opisovať, ako vyzerá taká víkendová turistická vlna. Hostia vraj krátko po príchode zaplavia cukrárne a pekárne a za okamih vykúpia všetok tovar. Hostince berú doslova útokom, veď davy sem nesmerovali kvôli krásam okolia alebo pamätihodnostiam korunovačného mesta, to veru nie. Prišli, aby sa tu poriadne „napráskali“. Väčšina prichádza pre istotu vyzbrojená „plecniakmi a taškami“, a to s jasným cieľom, aby si podľa možnosti na celý týždeň doplnila domáce zásoby potravín. Prirodzene, nie je to nič iné ako „daromné šialenstvo“, veď len málokomu je dopriate, aby sa mu vďaka osobným kontaktom s miestnymi obchodníkmi podarilo aj čosi ukoristiť – a naozaj len zlomku sa pošťastí zadovážený tovar aj dostať do Viedne. Z článku ďalej vyplýva, že „masový príchod“ Viedenčanov možno registrovať aj vo všedný deň, zvlášť obľúbený je štvrtok. No tí „najrozumnejší“ prichádzajú v sobotu, strávia tu celú nedeľu a domov odchádzajú až v pondelok, takže v hoteloch sa nenájde ani jedna voľná izba. Ich vyťaženosť je taká vysoká, že niektorí sú schopní prenocovať hoci aj v kúpeľni a spať priamo vo vani.
A dozvieme sa aj meno človeka, vďaka ktorému si Prešporok získal vo Viedni také renomé. Masovú inváziu vraj spôsobil hudobný kritik Dr. Robert Hirschfeld, ktorý pár týždňov pred vyjdením článku vykreslil mesto v denníku Neue Freie Presse spôsobom, akoby bola Bratislava „krajinou rozprávkových záhaľkárov, kde na stromoch dozrievajú makové a orechové rožky, z pouličných lámp visia šunky a teľacie kolienka a ulice sú vydláždené hovädzími pečienkami, kde zadarmo rozdávajú pečené sliepky, hrávajú futbal s chlebom a kde namiesto gleja používajú jemnú hladkú múku.“
O tom, že všetko je len rozprávka, sa medzičasom mohli presvedčiť aj Viedenčania. Napriek suchu, ktoré ešte viac prehĺbilo potravinovú krízu, sa im dostalo nefalšovanej maďarskej pohostinnosti. Ako autor článku ďalej uvádza, problém je len jediný – návštevníci veľmi zvláštne definujú pojem pohostinnosť a po výdatnom jedle, ktorý si u nás dopriali, doma šíria (podobne ako Dr. Hirschfeld) rôzne rozprávky. Ani nehovoriac o tom, že smoliari, ktorým sa nepodarilo zrealizovať podobný prešporský výlet a súvislosti poznajú len z počutia, „so zovretými päsťami nadávajú na podlých Maďarov, ktorí ich takto nechajú hladovať.“ A pritom nemajú ani potuchy, že jedna tretina úrody Prešporčanov putuje do Rakúska a ďalšia tretina do Nemecka. V tejto súvislosti si autor dokonca neodpustí ani uštipačnú poznámku – ako píše, Viedenčania nie sú informovaní ani o tom, že tisícky vagónov zemiakov, ktoré sme im poslali, vyšli nazmar, lebo tamojší nevedeli, ako ich skladovať. Kto neverí, nech si prečíta Reichspost, kde pochybenie otvorene priznávajú. „Škoda reči“, končí sa článok, veď – pozor, teraz to autor zaklincuje – „nenávisť Viedenčanov voči Maďarom je neliečiteľná“.
Ale tým sa celá záležitosť nekončí. O štyri dni neskôr sa na stránkach denníka Grenzbote objavuje ďalší článok. Oproti predošlému je dokonca o čosi ostrejší. Dovtedy sa už spor pravdepodobne vyostril a článok mal určite aj čitateľský ohlas, keďže autor otvára tému nasledovnými slovami: „Zdôrazňujeme, že s radosťou vidíme každého cudzinca, dokonca aj takých, ktorí rezolútne a neúnavne tvrdia, že za Marcheggom sa už začína Ázia, pretože chceme ukázať, že my, »divosi«, sme lepší ľudia a verne sa držíme našej povestnej maďarskej pohostinnosti.“
Potom sa podpichovačne dotkne aktuálneho diania vo viedenských hostincoch – článok posmešne upozorňuje, že všetci, no najmä prešporskí hostinskí, ktorí sa kvôli obchodom často vyskytujú vo Viedni, vedia, že v tamojších hostincoch očakáva hostí obmedzené menu, taniere sa nevymieňajú, cestoviny dostať často len za lístok na chlieb, že ceny sú horibilné a za nápoje sa doslova bojuje. Naproti tomu tu, v Prešporku, dostať všetko.
Opakovane sa stalo, že v niektorých tunajších hostincoch očakávali miestnych prázdne stoly, keďže Viedenčania spásli všetko „ako kobylky“. „Cudzinec príde električkou »do Ázie«. Program: 1. zastávka (pre dámy): cukráreň: Fadruszovo nábrežie, Redoute, Stürzer; pre pánov: Krammer, Savoy, Carlton, Kern atď.“ Ako sa ďalej uvádza, v piatok už na tržnici nenájdeme žiaden tovar, lebo ho so zanietením všetok vykúpia. Pretože „pokiaľ ide o jedlo, Viedenčanom nie je nič drahé.“ Autor si myslí, že by už nezaškodilo nejaké obmedzujúce nariadenie, ktoré by konečne regulovalo množstvo potravín pre „cudzincov“.
Okrem toho prekvitá pašovanie potravín – deň pred vyjdením článku zatkli mladú viedenskú dámu, pokúšajúcu sa prepašovať cez hranice osem kíl múky, ktoré si pripevnila na telo. Odsúdili ju na tri dni straty slobody. Článok osobitne vyzdvihuje, že dievča zaplatilo za múku dvadsať korún (v roku 1914, v čase vypuknutia 1. svetovej vojny, stálo kilo múky 43 halierov, chlieb približne 30 halierov) – dotknutým „turistom“ zároveň vyčíta, že takýmto konaním podporujú najdivokejšie a najzvrhlejšie úžernícke špekulácie. O čosi neskôr istému urodzenému pánovi skonfiškovali desať kíl jemnej hladkej múky, čo len dokazuje, že „v Prešporku sa dá kúpiť naozaj všeličo, ale len cudzincom“.
Ak oba emotívne články vnímame ako informačné pramene , zrejme musíme byť opatrní. Evidentne sa v nich hojne zveličuje, zavádza či zovšeobecňuje. Isté je, že takúto situáciu nemožno triezvo zrekonštruovať na základe niekoľkých zlomyseľných alebo podpichovačných príspevkov – vyžadovalo by si to serióznu analýzu, ktorá by čerpala z iných mediálnych produktov a ďalších písomných dokumentov. No nech sa na to pozeráme z ktorejkoľvek strany, sú predsa len poučné, pretože názorne približujú jazyk, akým sa dobová tlač v podobných prípadoch prihovárala čitateľom, ale ukazujú aj to, aké šablóny a stereotypy vládli medzi obyvateľmi mesta a čo zamestnávalo dobovú verejnú mienku. Navyše oba krátke články akoby dokazovali, že navzdory jazykovej príbuznosti sa nemecky hovoriaci obyvatelia Prešporka považovali za hrdých poddaných maďarskej koruny, kým Viedenčania – minimálne v tejto súvislosti – za „cudzincov“ (die Fremden).
Máté Csanda
Preklad: Jitka Rožnová
Zbierka: ©Maďaský nárdoný filomvý archív a filmový inštitút, Horváth
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!