Keď v roku 1893 vydolovali z hlbín bane na mramor v Carrare obrovský blok, z ktorého sa Ján Fadrusz chystal vytesať pamätník Márie Terézie v Prešporku, sochár, kamenári ani baníci netušili, že ich snaha bola márna a mnohotonový materiál sa raz – v prenesenom zmysle slova – stratí v nenávratne. Vďaka spoločnému pôsobeniu ľudskej sily a umu sa z jediného kusa mramoru, vznikajúceho metamorfózou vápenca pod vplyvom vysokej teploty a tlaku, zrodilo umelecké dielo. Na začiatku tohto procesu bol život a ten vdýchol človek, obdarený umeleckým talentom, aj neživému kameňu. A potom iný druh ľudskej sily, usmerňovaný nízkymi pudmi, tento život vyhasil.

01

Blok carrarského mramoru

Jánovi Fadruszovi, vyrastajúcemu v ťažkých pomeroch, prejavilo jeho rodné mesto obrovskú dôveru, keď mladého, pomerne neskúseného sochára v roku 1893 poverilo vyhotovením korunovačného pamätníka v Prešporku. Už čoskoro sa však sochárova genialita prejavila naplno. Keď otcom mesta predstavil sadrový model pamätníka, ich pochybnosti sa takmer okamžite rozplynuli a Fadrusz sa mohol pustiť do realizácie projektu. Odcestoval do Carrary, aby tam vybral najvhodnejší blok mramoru, ktorý začal v roku 1895 – na základe medzičasom vytvorenej hlinenej predlohy – opracovávať spolu s majstrami z tamojšej firmy Trisconia. Medzitým vysvitlo, že obrovské súsošie sa vcelku nebude dať previezť, preto ho museli rozrezať. A hoci aj takto jeho prevoz sprevádzali mnohé ťažkosti (malá nosnosť železničných vozňov, úzke tunely), nakoniec sa ho podarilo dostať do Prešporka, kde ho Fadrusz starostlivo pospájal a uskutočnil na ňom záverečné úpravy. Plánovaný termín jeho odovzdania však nestihli. Pôvodne chceli pamätník slávnostne odhaliť v roku 1896, pri príležitosti miléniových osláv, nakoniec sa tak stalo až 16. mája 1897. 

02

Súsošie Márie Terézie (premier plan)

A potom uplynulo dvadsaťštyri rokov, počas ktorých krášlilo priestor Korunovačného námestia oproti dunajskému nábrežiu súsošie, pripomínajúce sľub daný uhorskou šľachtou na krajinskom uhorskom sneme v roku 1741. Odkaz na „Vitam et sangvinem“ nadobudol reálnu podobu v postave Márie Terézie, sediacej na koni, ako aj vo vedľajších postavách uhorského magnáta a husára (druhý z nich pripomínal črtami tváre i postavou samotného Fadrusza). Po niekoľkých mierových rokoch však vypukla „veľká vojna“, ktorá napokon zmietla z mapy aj historické Uhorsko, pričom následnícke štáty si už uhorskú minulosť nevážili. Na jej historické pamiatky čakal v Československu, ktoré sa zrodilo na zvyškoch rakúsko-uhorskej monarchie, podobný osud ako na sochy v období raného a neskorého obrazoborectva (ikonoklazmu). 

03

Súsošie Márie Terézie (total plan s ohradením)

Bratislava sa stala súčasťou Československa a od roku 1919 aj hlavným centrom Slovenska. Historické pamiatky v meste boli rad-radom poškodené alebo odstránené. Po celej krajine aj v Bratislave padali za obeť vybičovaným nacionalistickým emóciám sochy, pamätné tabule, nápisy. Dobová tlač a oficiálne „miesta“ vysvetľovali poškodzovanie, búranie a zneucťovanie sôch spontánnym hnevom verejnosti, prechmatmi jednotlivcov, no bez ich podpory by sa tieto veci dozaista neudiali tak, aby sme o nich aj po sto rokoch museli hovoriť s horkosťou v hlase a nechápavým pokrútením hlavy. Uznesenie pražského parlamentu z 26. októbra 1920, týkajúce sa najmä miléniových pamätníkov, hovorí jasnou rečou: „Tieto pamätníky, ktoré nereprezentujú žiadnu umeleckú hodnotu, pôsobia ako anachronizmus a v nemaďarskom prostredí urážajú národné cítenie Slovákov a Rusínov. Nemôžeme ich ďalej trpieť… Napríklad socha Márie Terézie, ktorá sa nachádza na kraji našej republiky, na nábreží Dunaja v Bratislave, a díva sa smerom k maďarskému územiu, oslavou idey maďarského kráľovstva a maďarských šľachtických cností provokuje česko-slovenské národné cítenie.“

05

Zvalené súsošie. Zdroj: www.pammap.skArchív Pamiatkového úradu SR

A tak niet divu, že už v roku 1919 natiahli československí legionári, zdržiavajúci sa v neďalekých Vodných kasárňach, na hlavu Márie Terézie vrece a 25. novembra 1921 rozobrali dosky, zakrývajúce pamätník, ktoré tu boli prezieravo ponechané po zime 1918, aby ho ochránili nielen pred poveternostnými vplyvmi, ale aj pred prípadnými útokmi (alebo ho skôr ukryli pred svetom, ako to urobili aj s Petőfiho sochou.) Ako sa neskôr ukázalo, bolo to málo. Stačili tri dni, aby z takmer štyri a pol metra vysokého podstavca zvalili pod dohľadom úradov 6,65 metrov vysoké súsošie Márie Terézie (aj s uhorským magnátom a husárom) a rozbili ho. Ničeniu sa prizeralo veľké množstvo ľudí. Vandalov, ktorí sami seba zrejme považovali za hrdinov, jedna časť davu nadšene povzbudzovala, kým druhá časť pustošenie mlčky sledovala. Dnes sú nám – na základe spomienok očitých svedkov – známe oba uhly pohľadu. Bývalý poslanec parlamentu, spisovateľ a advokát Marcell Jankovics spomína na tieto dni vo svojom diele Dvadsať rokov v Prešporku (Húsz esztendő Pozsonyban); očitý svedok, sochár Alojz Rigele zasa vo svojom denníku detailne opísal, čo sa v tých dňoch pri pamätníku dialo. Slovenský profesor histórie Branislav Varsík sa ako študent osobne zúčastnil na búraní sochy a tento skutok opísal vo svojich memoároch – rovnako ako slovenský legionár Jozef Honza-Dubnický. 

452

Rozbité súsošie (fotografované z iného uhla). Zdroj: www.pammap.sk. ZdrojArchív Pamiatkového úradu SR 

Prítomnosť či neprítomnosť pamätníka v Bratislave odvtedy rozdeľuje verejnosť. Tí, ktorí schvaľujú jeho odstránenie, argumentujú miešaním ideologických a estetických kritérií, kým opačný tábor dospieva na základe takmer rovnakého kritéria k opačnému názoru. Tento názorový nesúlad sa prejavil aj v diskusii, prebiehajúcej v slovenských médiách. Jej hlavnou témou bola iniciatíva neziskového sektora, aby bola v Bratislave opätovne osadená zmenšená kópia pôvodného súsošia Jána Fadrusza. Zatiaľ je isté len to, že spomínané dielo sa nedostane na svoje pôvodné miesto ani do jeho blízkosti, takže nasledujúce generácie si o ňom môžu vytvárať predstavu len na základe fotografií. V tejto súvislosti dodajme, že kým maďarskí kunsthistorici ho považujú za významné monumentálne dielo, za reprezentanta dobového historizujúceho sochárskeho prúdu, v niekdajšej česko-slovenskej tlači – zrejme na vyváženie negatívneho postoja k prejavom vandalizmu – spochybňovali práve jeho umeleckú hodnotu. Na Slovensku sa aj dnes nájde uznávaný historik-publicista, podľa ktorého by kópia súsošia nemala byť osadená, pretože pôvodné dielo bolo „katastrofálne nevydarené a gýčové“. Chabou útechou môže byť konštatovanie, že aj medzi slovenskými kunsthistorikmi sa nájdu takí, ktorých nepoháňa nacionalistická úzkoprsosť a korunovačný pamätník považujú jednoznačne za dielo s vysokou umeleckou hodnotou. 

06

Podstavec zbúraného súsošia

Súsošie rozbili na kusy, a hoci nám možno napadne, že raz sa určite spojí, čo k sebe patrí, tentoraz by sme v takýto zázrak dúfali márne. Úlomky carrarského mramoru sa rozleteli na sto či tisíc strán. Väčšie kusy pod dohľadom úradov odviezli do kamenárskej dielne Mahr, menšie kúsky si aj napriek zákazu odniesli očití svedkovia búrania a ďalšia časť skončila vo vlnách Dunaja. A niečo zmizlo naveky, veď kto by dnes už rozbíjal dlažbu Novosvetskej ulice, aby z nej vydoloval navozené mramorové úlomky. Dunajský prúd pravdepodobne odplavil aj menšie kúsky, ktoré nahádzali do rieky oproti pamätníku (márne po nich v lete 2013 pátrali aj potápači, nič nenašli, hoci v 50. rokoch, keď opravovali kamenný breh, hlavu koňa a kus kráľovninej sukne vytiahli práve na týchto miestach). Nájdu sa však aj kusy, ktorých ďalší osud je nám dodnes známy.  

07b

Fragmenty sôch vystavené v Maďarskom národnom múzeu 

Hlavy vedľajších postáv – magnáta a husára – odpočívajú v depozitári Maďarskej národnej galérie. Ale mnohé ďalšie časti súsošia, napr. hlava kráľovnej a husárov štít, boli zničené počas náletov v období 2. svetovej vojny, alebo sa dostali na neznáme miesto pri odpratávaní ruín. Mimochodom, tieto boli v 20. rokoch minulého storočia prepašované cez hranice a darované múzeu v Budapešti. Na výstave v roku 1928 si okyptené hlavy a ďalšie fragmenty korunovačného pamätníka mohla pozrieť aj verejnosť.

Zvláštny osud však postihol tie kusy súsošia, ktoré sa dostali na dvor kamenárskej dielne Mahr. Pracovné priestory si tu prenajímal aj sochár Alojz Rigele a z úlomkov korunovačného pamätníka vytesal viacero sôch. Spod jeho rúk dokázateľne vyšiel epitaf pátra Feliciána Móczika. Kňaz s tragickým osudom bol váženou osobnosťou Prešporka, ktorého v roku 1917 pred kostolom uršulínok smrteľne zranil psychicky narušený muž. Na žiadosť pátrových priateľov a priaznivcov vytvoril Rigele z fragmentu súsošia Márie Terézie v roku 1923 pamätnú tabuľu, ktorá je v kostole uršulínok umiestnená dodnes.

08

Epitaf Feliciána Móczika

Rigeleho dielom je aj náhrobný pomník komárňanského rodáka, poslanca parlamentu a majiteľa novín Komáromi lapok (Komárňanské listy) Jánosa Tubu, ktorý stojí na miestnom cintoríne reformovanej cirkvi a okrem nápisu ho zdobí vhĺbený reliéf Kristovej hlavy.  

09 

Náhrobný pomník Jánosa Tubu

Rigele vytesal aj kľačiacich anjelov na oltár kostola v Ohradách. Kostol, ktorý pôvodne pochádza zo 14. storočia, prešiel v roku 1933 takmer komplexnou prestavbou. Vtedy bol zhotovený aj oltár v gotickom slohu, ktorý po oboch stranách zdobia anjeli. 

10

Oltár kostola v Ohradách

Sakrálny priestor obohacuje ďalšie Rigeleho dielo – socha „malej“ svätej Terézie v rímskokatolíckom farskom Kostole sv. Štefana kráľa v Galante. Jej zaujímavosťou je, že majster ju evidentne vytesal z husárovho predkolenia v čižme, čomu musel prispôsobiť aj výslednú podobu sochy.  

 11

Socha „malej“ svätej Terézie

Kusy mramoru, ležiace na dvore kamenárskej dielne Mahr, si mohli od mesta odkúpiť aj iní sochári. Túto príležitosť využili viacerí slovenskí a českí umelci. Jozef Pospíšil vytesal v roku 1932 z koňa bustu Miroslava Tyrša, zakladateľa hnutia Sokol, ktorú v roku 1937 odhalili v dnešnom Sade Janka Kráľa. Tam však zostala len krátky čas; po pripojení Petržalky k Nemeckej ríši v roku 1938 ju previezli do Bratislavy. Päťdesiat rokov bola nezvestná a až v roku 1988 ju našli poškodenú na skládke odpadu. Po rekonštrukcii sa stala súčasťou zbierok Múzea telesnej kultúry a následne bola vystavená vo vestibule bratislavského ústredia Sokola, kde sa nachádza dodnes. 

12a

Busta Miroslava Tyrša

Koncom 30. rokov vytvoril Fraňo Štefunko z väčšieho kusa mramoru sochu trojštvrtinovej postavy Andreja Hlinku, ktorú v roku 1940 (v období slovenského štátu), umiestnili za rečníckym pultom Slovenského snemu, kde zostala do roku 1945. Keď v roku 1948 prevzali moc v krajine komunisti, sochu zakopali. Na svetlo sveta sa opätovne dostala až po páde režimu. Zreštaurovali ju a v roku 1994 ju osadili v Mauzóleu Andreja Hlinku v Ružomberku. 

13 

Socha Andreja Hlinku. Zdroj: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:TMP.117

Ak by sme chceli nadviazať „duchovný kontakt“ s korunovačným pamätníkom, v Bratislave by sa nám to najrýchlejšie podarilo vďaka buste Františka Palackého, ktorú v roku 1931 vytvoril český sochár Ladislav Šaloun. Dielo stojí neďaleko bývalého korunovačného pahorka, na vonkajšom nádvorí komplexu ženského kláštora a školy rehole Notre Dame. Zaujímavosťou busty je, že na nej sochár ponechal fragment ozdobných šnúr z husárskeho odevu. 

14

Busta Františka Palackého

Predpokladáme, že z mramorového bloku vznikli aj ďalšie menšie sochy, veď kusy korunovačného pamätníka ležali bez dozoru na dvore kamenárskej dielne Mahr. Spod rúk majstra Rigeleho vyšli dozaista aj iné diela, zhotovené z materiálu zatiaľ neznámeho pôvodu. Podľa slov Marcella Jankovicsa vytesal Rigele sošku uhorského vojaka z éry zaujatia vlasti. Soška, ktorej ďalší osud pre nás zostáva neznámy, merala 1,5 – 2 piade a zdobila krbovú rímsu bližšie nešpecifikovanej sály v Prešporku. Možné je i to, že niekoľko kúskov z korunovačného pamätníka sa dostalo aj do nepovolaných rúk. Isté však je, že prešporské rodiny uchovávali väčšie či menšie úlomky zo súsošia Márie Terézie, ktoré získali v čase jeho búrania (alebo inou cestou) ako relikviu. U konkrétnej rodiny sa napríklad nachádza erb zdobiaci bránu ohradenia, ktoré okolo pamätníka postavili v roku 1899. Stĺpy ohradenia, ako aj jeho kované časti, ktoré vznikli v zámočníckej dielni Marton a Syn, zmizli, hoci ešte v polovici minulého storočia stáli pred Dómom sv. Martina (kým nezačali stavať Most SNP a nezničili všetko, čo mu stálo v ceste). Žulový podstavec pamätníka zostal na pôvodnom mieste až do roku 1925 – neskôr z neho Alojz Rigele vytesal štyri levie hlavy, ktoré tvoria súčasť pamätníka obetiam 1. svetovej vojny na Murmanskej výšine. 

15 

Erb zdobiaci bránu ohradenia

16

 Druhotné využité ohradenia pred Dómom sv. Martina Forrás: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.UP-DK_2561

17

Pamätník obetiam 1. svetovej vojny na Murmanskej výšine v Bratislave

A to je všetko, čo dnes o „druhom živote“ korunovačného pamätníka vieme – hoci o istých faktoch, ktoré sú s ním späté, sme sa nezmienili, keďže tieto z hľadiska príbehu nemajú kľúčový význam. O niektorom existujúcom diele môže po čase vysvitnúť, že jeho materiál tvoril súčasť bloku carrarského mramoru, z ktorého Ján Fadrusz odstránil prebytočnú časť. Môžu sa objaviť stratené, zabudnuté kusy, keďže z pamätníka sa zachoval veľký objem materiálu. V tomto prípade je však isté, že sa už nikdy nespojí to, čo k sebe kedysi patrilo – nanajvýš v predstavách ľudí, ktorí si vážia históriu, sú ochotní prijať inakosť a dokážu sa stotožniť s umeleckým stvárnením krásy. A práve im sú adresované moje riadky.

István Hornyák

Preklad: Jitka Rožňová