;)
Heinrich Justi – najlepší mešťanosta Bratislavy?
11. októbra 2016
Často sa prechádzam spletitými cestičkami Horského parku, vdychujem svieži vzduch a užívam si všadeprítomný pokoj. V neradostnej realite dnešnej Bratislavy je priam neuveriteľné, že len niekoľko minút od centra sa nachádza 22 hektárov nepoškvrnenej zelene! Horský park však nie je len chrámom flóry a fauny, ale tiež kultúrno-historických hodnôt.
Dole pri horárni si vždy obzriem Bäumlerov pomník a Sóltzovu lavičku; vybehnem hore Majakovského schodmi – je ich presne 242 – a minúc Galériu Horský park po ľavici a Feikeho hostinec po pravici skontrolujem na najvyššom bode parku Sediacu, dar rodiny sochára Alexandra Trizuljaka. Odtiaľ sa vyberiem k Dubčekovej a Försterovej lavičke, a potom si to už neomylne namierim k polkruhovej terase, kde sa nachádza veľká bronzová busta, upierajúca svoj zrak nadol z umelej kamennej steny. Nie je to nik iný ako muž, ktorému môžeme ďakovať za všetku tú krásu okolo, za to, že Horský park je už takmer 150 rokov súčasťou Bratislavy: Heinrich Justi, azda najlepší mešťanosta, akého kedy Bratislava mala.
Pomník Heinricha Justiho v Horskom parku.
Bol to on, kto v roku 1869 inicioval, aby mesto kúpilo Študentskú horu od Mestského polievkového združenia, bol to on, kto poveril mestského inžiniera Antona Sendleina, aby vypracoval plán vychádzkových ciest a bol to on, kto po celý čas výkonu svojej funkcie držal nad parkom ochrannú ruku. Jeho zásluhy sú však oveľa väčšie: počas svojho úradovania (1867-1875) zabezpečil napr. aj pilótovanie a reguláciu mestského brehu Dunaja, založenie mestského múzea, vytvorenie a zavedenie stavebného poriadku, všeobecnej kanalizácie a dláždenia ulíc. Pritom výrazne zvýšil príjmy mesta a zhodnotil mestské nehnuteľnosti!
Heinrich Justi.
Samozrejme, niektoré jeho kroky vnímali súčasníci negatívne – kontroverziu vyvolalo najmä zbúranie Korunovačného kopčeka (1870) pri regulácii dunajského nábrežia. Pohár konzervatívnej mestskej rady pretiekol, keď Justi predstavil svoju koncepciu rozvoja mesta, rátajúcu s výstavbou stabilného mosta, kasární, bitúnku, tržnice, vodovodu, škôl či tovární. Na jej uskutočnenie chýbala len „maličkosť“ – požičať si päť a pol milióna zlatých… To už bolo na poslancov priveľa, pôžičku neschválili a Justiho donútili penzionovať, dokonca so zníženým dôchodkom.
Zlomený Justi sa utiahol do ústrania, kde o tri roky opustený zomrel. Pochovaný je na Ondrejskom cintoríne. Nasledujúci vývoj mu však dal za pravdu – v meste postupne zaviedli vodovod, otvorili Most Františka Jozefa, postavili nové školy aj tržnicu a nebývalý rozmach zaznamenal priemysel. Bratislavčania si čoraz viac uvedomovali, aký klenot v Justim stratili a aspoň posmrtne si ho chceli uctiť – časť dunajského nábrežia preto pomenovali Justiho rad (dnes Vajanského nábrežie) a pri vchode do Horského parku mu postavili lavičku (dnes stratená). Napokon sa Bratislavský okrášľovací spolok rozhodol zriadiť mu dôstojný pomník priamo v srdci Horského parku. Bustu vyhotovil sochár Alojz Rigele, inštaláciu podstavca zabezpečil kamenár Mahr.
A potom prišiel deň D, 13. máj 1908, kedy sa pri pomníku, zahalenom mestskou vlajkou, zišli Justiho ctitelia. Po jej sňatí sa ujal slova podpredseda spolku Julius von Simonyi: „Je to práve 41 rokov, čo sa stal Justi mešťanostom nášho mesta a s ním začala v jeho dejinách nová éra! Justi bol nielen výnimočný mešťanosta, ale aj tvorca Horského parku a zakladateľ nášho Okrášľovacieho spolku. Okrem nezničiteľných spomienok a okrem jeho diela vlastníme iba jeho jednu skromnú fotografiu, podľa ktorej vytvoril Alojz Rigele Justiho železnú podobu. Kto poznal Justiho osobne, okamžite ho znova spozná aj v Rigeleho diele!“
Následne v mene Bratislavského okrášľovacieho spolku odovzdal pomník mestu, zastúpenom námestníkom mešťanostu Theodorom Kumlikom. Ten sa hneď aj chopil slova: „V hlbokom pohnutí preberám pomník do vlastníctva mesta. Nech nám Boh Uhrov dá Justiho energiu pri zastupovaní mestských záujmov!“ Trasľavým hlasom potom prehovoril priamo k Justimu: „Ty si uvoľnil putá, ktoré brzdili mesto v jeho rozvoji! Ty si bol priekopníkom nášho súčasného rozkvetu! Kde by sme boli, keby tvoje myšlienky padli na úrodnú pôdu! Ale tvoja generácia ti nerozumela, a tak si sa s krvácajúcim srdcom stiahol z verejného života! Tebe vlastnému ďaleko vidiacemu pohľadu ďakujeme dokonca aj za miesto, kde sa teraz týči tvoj pomník; za kvetmi voňajúci a ľúbezným spevom vtákov žijúci Horský park! Tebe vďačíme za Okrášľovací spolok, ktorý ti s ušľachtilým citom venuje toto miesto!“ Jeho reč uzavrelo búrlivé prevolávanie na slávu (éljen). Prítomný bol Alojz Rigele s celou svojou rodinou, ktorému účastníci blahoželali za vydarené dielo, tiež za získanie Pázmányovej ceny a s ňou spojené rímske štipendium.
Tretí púčikový dom.
Nato sa odobrali naolovrantovať do neďalekého Tretieho púčikového domu. Mohli sa odtiaľ na seba s Justim pozerať. Pred 108 rokmi totiž priestor oproti buste nebol zarastený a Justi mal z neho dobrý výhľad na protiľahlý hostinec.
Tretí púčikový dom s výhľadom na Justiho pomník.
Dnes je situácia opačná – všetky Púčikové domy sú dávno zbúrané a Justimu v rozhľade bránia vysoké stromy.
Ján Vyhnánek
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Odporúčame
Podporili nás
Kalendár podujatí
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!