Prelom 19. a 20. storočia bol obdobím, keď v Prešporku objavili čaro pamätných tabúľ a pomníkov. Mesto si nimi pripomínalo osobnosti či udalosti, zohrávajúce v jeho histórii významnú úlohu. Preto sa v jeho exteriéroch postupne objavili napr. pamätné tabule Sándora Petőfiho (1900) a Pála Rázgu (1906) na Panenskej ulici, cisárovnej Alžbety (Sissi) na Kapitulskej ulici (1904), prešporského mieru v podjazde Primaciálneho paláca (1905), či pomníka Henricha Justiho v Horskom parku (1908). Významný bol aj rok 1911, keď mesto pomníkmi vzdalo hold dvom velikánom – Sándorovi Petőfimu a Franzovi Lisztovi.

01

Prešporčania sa ešte ani nestihli spamätať z veľkolepých osláv, keď prišla ďalšia výzva: postaviť pomník rodákovi – v roku 1903 zosnulému sochárovi Jánovi Fadruszovi, tvorcovi monumentálneho súsošia Márie Terézie. Zaslúžil sa o to náš ďalší rodák, iba 26-ročný sochár Johann Pfliegler. Ako bolo vtedy dobrým zvykom, keď sa v Prešporku objavil umelecký talent, snažili sa ho jeho krajania všemožne podporiť. A tak Pfliegler vďaka štipendiu od mesta a tunajšieho umeleckého spolku (Kunstverein) mohol študovať na vysokej škole výtvarných umení v Budapešti, kde bol jeho učiteľom Béla Radnai, ďalší prešporský rodák, bývalý asistent Jána Fadrusza a autor pomníka Sándora Petőfiho. Niet divu, že pod jeho vplyvom Pfliegler podľa fotografie vytvoril sadrovú bustu mladého Fadrusza a na jeseň 1911 ju daroval mestu, aby sa tým odvďačil za poskytnutú pomoc.

02

Bustu vystavili v predizbe mešťanostovej pracovne v Primaciálnom paláci, kde si ju mohli zvedavci prehliadnuť a mestská rada za ten čas hútala, ako z nej čo najviac vyťažiť. Už začiatkom roka 1912 rozhodla, že neostane len pri sadrovej buste zastrčenej kdesi vnútri, ale že Ján Fadrusz bude mať plnohodnotný pomník v exteriéri mesta a na tieto účely vyčlenila 2000 korún. Súčasne prebehla diskusia o jeho umiestnení, v ktorej prevládol názor, že niet vhodnejšej lokality ako západný cíp parku na nábreží, odkiaľ sa bude môcť Fadrusz pozerať na svoje vzácne dielo – pomník Márie Terézie.

04

V priebehu roka dal magistrát za 600 korún odliať bronzovú bustu, za 370 korún k nej vyhotoviť podstavec, ako pozadie pre pomník vysadiť v parku jedličky a 400 korún sa ušlo aj sochárovi Pflieglerovi ako čestný honorár. So samotnou inštaláciou pomníka sa začalo 3. decembra 1912, keď sa rýpadlá zakusli do zeme a skončilo o 13 dní neskôr, keď bol dohotovený jeho podstavec a dovtedy prikryté umelecké dielo sa zaskvelo v plnej kráse... Napriek večerným hodinám sa nábrežie ihneď zaplnilo davmi, ktoré si ho dychtivo prezerali. A tak Prešporok dostal nový pomník – bez okázalých ceremónií, iba čo ho na druhý deň ozdobili vavrínovým vencom; na jeho stuhe v národných farbách stálo: „Slobodné kráľovské mesto Prešporok – svojmu slávnemu synovi.” Slávny prešporský syn zotrval na nábreží viac než 30 rokov – „videl” a prežil aj búranie svojho dieťaťa, pomníka Márie Terézie, niekoľko rokov sa namiesto neho pozeral na pamätník M. R. Štefánika, až kým ho po 2. svetovej vojne neodstránili.

00

Našťastie sa mu vyhol neblahý osud iných pomníkov – zachoval sa a od roku 1959 odpočíva v depozite Galérie mesta Bratislavy. Podarí sa nám ho opäť vrátiť na pôvodné miesto?

Ján Vyhnánek