;)
Ako sa nestať neurastenikom? Prečo sú ženy plné ilúzií a vysokých nárokov? Varovania prešporského odborníka spred 120 rokov – Dr. Gábor Vajna Pávai a nervozita
4. marca 2016
Priznám sa, že pri zmienke o dejinách a historických osobnostiach Bratislavy mi už dávno nič nehovoria sladké figúrky z výkladných skríň postkapitalistického nostalgického biznisu ani tváre, ktoré sú priam predurčené na to, aby pózovali na „chladničkových“ magnetkách. A do vytrženia ma neprivádzajú ani náladoví umelci či kdejaké celebrity a celebritky, čo sa v Bratislave stihli akurát tak zvrtnúť na opätku. Namiesto nich pútajú moju pozornosť menej prominentné osoby s civilným povolaním, ktoré možno v tom najvznešenejšom zmysle slova nazvať lokálpatriotmi a ktorých kariéra a práca je prepojená s Bratislavou tisíckami nití, no napriek tomu sa, ktovie prečo, vytratili z pamäti miestneho obyvateľstva.
K takým postavám nepochybne patrí aj chirurg, pľúcny špecialista, pôrodník a primár (a okrem toho aj zakladateľ novín a publicista) Gábor Vajna Pávai, ktorý sa usadil v Prešporku a dlhé desaťročia (až do svojej smrti v roku 1913) sa radil ku kľúčovým osobnostiam vedeckého a kultúrneho života v meste.
Pán doktor si naplno získal moje srdce vo chvíli, keď sa mi v študovni Univerzitnej knižnice v Bratislave dostala do rúk útla knižočka – dielo, ktoré Vajna Pávai vydal v roku 1891 a ktorého názov je vznešene jednoduchý: O nervozite (Prešporok, Kníhtlačiareň F. K. Wigand). Samotný text má sotva pätnásť strán a prelúskal som ho za minimálny čas – je totiž čítavý, dynamický, stráviteľný na jeden šup a navyše aj veľmi poučný, plný pôvabných archaizmov a strhujúcich rétorických fajnovostí. A fakt, že titulnú stranu zdobí vlastnoručné venovanie autora („Mlsgs. dr. Ortvay Tivadar barátomnak kitűnő tiszteletem jeléül Pávai“ – „Môjmu priateľovi Mlsgs. dr. Tivadarovi Ortvayovi na znak mojej neskonalej úcty Pávai“), moju vrúcnosť len vystupňoval. Z hľadiska žánru ide o „populárnu prednášku“, keďže sa aj širšej verejnosti prihovára zrozumiteľným jazykom a ozrejmuje (už aj) vtedy veľmi vychytenú chorobu „nervózneho storočia“ („mozog je diaľkopisná stanica“). Mimochodom, dielo O nervozite vzniklo pôvodne ako súťažný projekt, ktorý prešovský Széchenyiho kruh ocenil sto zlatými a následne sa objavil aj na stranách denníka Nyugatmagyarországi Híradó.
V podstate je to esej plná vycizelovaných, gustiózne plynúcich viet, ktorá aj medzi vintážovými lektúrami, rodiacimi sa na prelome storočí, dosahuje kvality nefalšovanej literárnej delikatesy a môže byť užitočnou príručkou či akýmsi breviárom aj pre súčasného človeka. Ide o výslovne osviežujúce čítanie, a to najmä dnes, keď sa internetovými článkami plnými instantných rád, v ktorých pomaly každá zmena nálady či duševná mizéria pramení z ekvilibristiky molekúl bielkovín a stopových prvkov, dajú dláždiť ulice. Vajna Pávai je precízny odborník a navyše aj veľký hráč, ktorý ku komplexitu témy pristupuje priam so sociologickou fundovanosťou, no v jeho hlase cítiť aj isté pedagogické ostrie, keď v tom-ktorom odseku dokáže čitateľovi detailne a názorne predostrieť závažné spoločenskovedné súvislosti.
Už úvodný odsek vypovedá o autorových nemalých spisovateľských kvalitách – všimnime si, s akou veľavravnosťou nastoľuje túto až príliš prozaickú tému: „»Nervozita« – toto slovo nám zvoní v ušiach celé dni. »Som nervózna« povie mladá žena, ktorú často stisne srdce a ktorej šťastie patrí už naveky do ríše rozprávok. »Na nervozitu« sa sťažuje mladík presýtený teóriami moderného pesimizmu, ktorého opila omamná atmosféra pôžitkov a dušu mu spútava otupenosť a morálna apatia.“ Samozrejme, autor najprv objasňuje samotný pojem, zdôrazňujúc, že nervozita – alebo podľa Veľkého Pallasinho lexikónu „neurasténia“ – nie je identická s „hystériou“, no nemožno si ju pliesť ani s „hypocondriou“; v skutočnosti „označuje všeobecné oslabenie a podráždenie nervového systému bez prítomnosti konkrétnej choroby.“ Lebo predovšetkým podráždenie nervov plodí „svetabôľny smer, ktorý je vlastný veľkému contingentu dnešnej spoločnosti“.
V role aktívnych podnecovateľov nervozity defilujú pred zrakom pozorného čitateľa tie najrozmanitejšie ingrediencie, pričom Vajna Pávai ako národne cítiaci patriot a mešťan šikovne hádže do jedného vreca ľavicové hnutia aj infekčné pliagy: „Nákazlivé choroby, politické nepokoje, prepady na burze, vojny, socializmus, nihilizmus a im podobné, nervy drásajúce udalosti držia nespočetné množstvo ľudí v strachu, obavách, napätí.“ A aký význam by mala seriózna rozprava, keby v nej nebol odkaz aspoň na jedného uznávaného filozofa? „Kant, tento veľký filozof z Königsbergu, odporúča v záujme zachovania zdravého nervového systému 8 hodín práce, 8 hodín zábavy a 8 hodín spánku.“ (Od tejto chvíle to bude môj obľúbený citát od Kanta.) Administratívne sily a cyklisti pozor! Autor pod hlavičkou praktických pokynov dôrazne pripomína, že na vývoj nervozity majú vplyv aj „prílišné velocipedovanie, sedavý spôsob života, hlučná hudba, šijací stroj, nočné bdenie, nešťastné manželstvá, finančné krachy atď.“ A keď sme už pri konkrétnych príčinách – Vajna Pávai sa vôbec netají názorom na módnu drogu svojej doby – morfium: „… zničí aj najsilnejší organizmus. Zo všetkých mojich známych, ktorí si 8 – 10 rokov vstrekovali pod kožu celý majetok, sa nakoniec stali neurotici, čo sa dobrovoľne zriekli života.“
Vajna Pávai sa, pravdaže, neuspokojí len s niekoľkými hriešnymi substanciami, ktoré vyvolávajú oslabenie nervového systému („alkoholické nápoje, čaj, káva, tabak a morphium“), ale k príčinám a spúšťačom radí aj „túžbu preraziť“, „prezentovať sa“, „exhibovať“, ako aj túžbu „robiť kariéru nasilu“, na úkor vlastného duševného pokoja. Autor vzápätí nešetrí ani dobovú žurnalistiku: „Dnes už pred serióznou a rozvážnou tlačou dávame prednosť takej, ktorá svoje stránky prepcháva detailnými informáciami o vraždách, lúpežiach a ďalšími desivými príbehmi, pikantériami, osobnými invektívami, ,drobnou inzerciou a ,verejnými oznamami. A pôžitok z cirkusu je tým väčší, čím krkolomnejšími produkciami sa zalieča.“ A ujde sa aj reklamám na zázračné produkty a nenáročné bulvárne články: „V inzertných rubrikách denníkov sa každý deň stretávame s nespočetnými odporúčaniami proti ,slabosti a nervoziteʻ, so zaručene účinnými tajnými prípravkami a s populárnymi dielami ,pračudesných lekárovʻ. A mládež dychtivo hltá pikantné kalendáre a iné ,nervy vzpružujúceʻ literárne produkty, ktoré majú veľkú zásluhu na tom, že značná časť našej mládeže je blazeovaná a nervózna.“ A pri ich čítaní sa nielen vo mne vynára otázka, čo za mŕtvicu by dostal chudák prusky konzervatívny pán doktor, keby sa teraz ráčil prebrať k životu na evanjelickom cintoríne pri Kozej bráne a dostal by sa mu do rúk niektorý z čerstvých, „dochrumkava upečených“ bulvárnych plátkov?
O pár riadkov nižšie si môžeme prečítať poplašnú správu: „Nervozita je stará ako ľudstvo samo, ale nikdy nebola taká rozšírená ako dnes.“ Po znepokojivom konštatovaní nasleduje isté povzbudenie v podobe mien niekoľkých historických postáv s prestížnym rodokmeňom, že aha, táto „mizéria“ môže dobehnúť naozaj každého. (Podľa historických prameňov bol vraj svojou „nervovou labilitou známy Alkibiades, Tiberius, Henrich IV., Robespierre, Voltaire, Gambetta a ďalší“.) Môžeme sa dozvedieť aj to, že nervozita si nevyberá a môže sa objaviť u kohokoľvek v ktoromkoľvek veku a povolaní: „Najčastejšie ju však možno sledovať medzi vedcami, umelcami, bohatými ľuďmi vo veku 15 – 40 rokov atď. Ženy sú o dosť nervóznejšie ako muži.“ A ja som si myslel, že prototyp „nervózneho umelca“ je klišé ako hrom – a prosím, je to tu, čierne na bielom, istý doktor pred stodvadsiatimi rokmi napísal, že nie je.
Medzi príčinami nervozity Vajna Pávai na poprednom mieste uvádza kardinálne chyby v „modernej výchove žien“, ktoré spôsobujú, že už adolescentné dievčinky bývajú „málokrvné a nervózne“. Lebo „ich výchova sa usiluje skôr o encyklopedické poznanie. Nemajú zmysel pre jednoduchosť a nevedia sa uspokojiť s málom. Sú presýtené všelijakými ilúziami a vysokými nárokmi, ktoré skutočný život nemôže uspokojiť.“ (Aby bolo jasné: ide o dámske obyvateľky Uhorského kráľovstva. Tak vo všeobecnosti, v jednom vreci, cakomprásk). A vo chvíli, keď sa veľavážený pán doktor prepracuje k téme „ženskej emancipácie“ a začne po gramoch vážiť (resp. gramáži prispôsobovať) duševné sklony žien, len nasucho pregĺgam. No nezabúdajme, že to všetko patrí ku koloritu doby a podobný názor vyznával nielen Vajna Pávai, ale celá vtedajšia maskulínna spoločnosť. A keďže sa píše rok 1891, kto vtedy ešte pomyslel na volebné právo či dostupnosť univerzitného vzdelávania pre ženy? Načisto ako gróf István Tisza, ktorý sa ešte pred vypuknutím 1. svetovej vojny nerozpakoval vyhlásiť: „Hrozím sa myšlienky, že by z našich žien mali byť občania s volebným právom. (…) Touto reformou by sme stratili my, chudáci muži, ale myslím si, že v konečnom dôsledku aj ženy.“ A ďalšia myšlienka Vajnu Pávaia (hoci iba vzdialene) pripomína monológ z Tarantinovho filmu Divoký Django, v ktorom veľkostatkár Calvin Candie (alias Leonardo DiCaprio) vysvetľuje „vrodenú“ servilitu čiernych otrokov niekoľkými hrbolčekmi na lebke: „Mužský nervový systém je čo do množstva oveľa väčší, a teda aj výkonnejší ako ženský. Dva organizmy sú už svojou povahou predurčené na rôznu pracovnú náplň: nervový systém a menší mozog predurčuje ženy na vyššiu vnímavosť k vonkajším vplyvom a podnetom; vďaka odlišnej anatomickej konštrukcii sú prostredníctvom rôznych pudov, sklonov, rozumových, duševných a morálnych schopností povolané na odlišné životné ciele a fungovanie.“ Autor následne zrazí vlastnoručne vyhodenú loptu a čoby básnickú otázku nám predostrie utopistický „hororový scenár“: „Tí, ktorí v mene zdanlivo utláčaných žien súria veľkými slovami ženskú emancipáciu, (…) vždy boli a budú, ale márne. Lebo ak sa na pracovnú náplň žien (…) v rodine a spoločnosti prizrieme bližšie, musíme uznať, že dámy vôbec nie je v čom emancipovať, iba ak by sa chceli stať lekárkami, advokátkami, inžinierkami, sudkyňami, úradníčkami atď. Alebo sa nebodaj ženy chcú emancipovať spod manželských, materských a iných povinností?“
Po tom všetkom – skôr ako by pán doktor zásobil čitateľov radom konkrétnych rád – nasleduje veľmi upokojujúca sentencia: „Nervozita nie je smrteľná choroba. Dá sa liečiť.“ Záverečným akordom textu je pekne vystavané, vizionárskou rétorikou popretkávané trojvetie, pripomínajúce revolučné prejavy, slávnostné príhovory a nedeľné kázne, ktoré len dokazuje, že Vajna Pávai nie je v žiadnom prípade technokrat, obmedzený barbarský patológ, ale o to viac nadšený „lekár-potápač“, ktorý liečbu interpretuje v širších dimenziách a významových rámcoch a ako nejaký minister blahobytu ho vníma ako poslanie.
Z diel pána doktora stojí za zmienku i príhovor, ktorý vyšiel aj v tlačenej podobe a ktorý po smrti Kálmána Thalyho v roku 1909 predniesol pred členmi Toldyho kruhu: spolok zorganizoval spomienkový večer na počesť zosnulého historika, politika, básnika a filológa, ktorý sa predtým dlhé roky činil ako predseda Toldyho spolku („náš rýdzo maďarský predseda“). Príhovor je 12-stranová textová architektúra, vystavaná z rozvlnených, ozdôbkami prekypujúcich súvetí, je to národnými emóciami presiaknuté a metaforami prešpikované castrum doloris, poctivé rétorské veľdielo, ktorým by sme sa mohli inšpirovať aj dnes, keď v našich denníkoch čítame iba rôzne pozliepané nekrológy. Popri postave zosnulého vedca, ktorého autor prirovnáva k „Prometeovi“ a ktorý sa už presťahoval do „šťastnejšej domoviny“, do spoločnosti Ferenca Rákocziho, je hlavnou postavou monológu maďarský národ a do zbožnosti vystupňovaná láska k vlasti, resp. maďarský jazyk a literatúra ako „posvätné paládium“. Vajna Pávai zoširoka ospevuje aj Thalyho literárne aktivity, hoci vtedy ešte nemohol ani tušiť, k akým kreatívnym prostriedkom sa zosnulý akademik a čestný občan Prešporka uchýlil v záujme popularizácie poézie „štátotvornej maďarskej rasy“.
Kálmán Thaly
Gabriel Vajna Pávai sa narodil v roku 1850 v Debrecíne, univerzitné štúdiá ukončil v Pešti, následne pracoval ako výskumník a asistent zakladateľa maďarského pľúcneho lekárstva Frigyesa Korányiho. V roku 1882 ho vymenovali za primára Štátnej kráľovskej nemocnice v Prešporku. Ešte predtým absolvoval početné zahraničné študijné cesty. Patril medzi prvých lekárov, ktorí sa zásadným spôsobom pričinili o liečbu tuberkulózy podľa Roberta Kocha. V Berlíne sa s Kochom aj osobne stretol a s jeho liečebnou metódou podrobne oboznámil domácu odbornú verejnosť (A tuberculosis gyógyítása Koch szerint – Liečba tuberkulózy podľa Kocha), dokonca upriamil pozornosť aj na niekoľko nedostatkov v tézach tohto nemeckého vedca.
Mimochodom, Vajna Pávai bol mimoriadne pripravený, pohotový, rozhľadený človek, ktorý sa okrem medicíny živo zaujímal aj o kultúru a umenia a bol zanieteným organizátorom kultúrnych podujatí. Napísal viacero diskusných príspevkov o divadle a inicioval založenie prešporskej univerzity (Pozsony és a harmadik egyetem – Prešporok a tretia univerzita, Prešporok 1884), čo sa mu krátko pred vypuknutím 1. svetovej vojny (hoci len na krátky čas) aj podarilo zrealizovať. Bol všestranne angažovaným občanom aj aktívnym publicistom – napísal viaceré články o veciach verejných, ktoré v Prešporku vyvolali veľký ohlas; s Sándorom Vutkovichom založil (a financoval) noviny Nyugatmagyarországi Híradó, ktoré vychádzali najprv ako týždenník a neskôr ako denník a čoskoro sa stali kľúčovým regionálnym maďarským médiom. Okrem toho bol mestským poslancom a prvým podpredsedom konzervatívneho maďarského literárneho Toldyho spolku, ktorý vznikol v roku 1874. Vajnovo meno si nepochybne zaslúži pozornosť už aj preto, že k jeho pacientom patril aj mladý Béla Bartók – po tom, čo jeden z lekárskych kolegov vyriekol nad mladým mužom neľútostný ortieľ a diagnostikoval uňho neliečiteľnú tuberkulózu pľúc, vzal doktor jeho liečbu do vlastných rúk. Vajna Pávai rozpoznal, že choroba je ešte v počiatočnom štádiu a postihla len malú časť pľúc a nariadil mu okamžitú liečbu. Bez zveličovania môžeme povedať, že sa v nemalej miere pričinil o uzdravenie mladého muža v gymnaziálnom veku, ktorý bol roky oslobodený od telesnej výchovy. Bartók na jeho odporúčanie strávil niekoľko mesiacov v juhotirolskom Merane. Tu sa mu stav začal rapídne zlepšovať a čoskoro zmizli aj príznaky choroby.
Máté Csanda
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!