Cantus – príbeh jednej sochy Pred sto rokmi zomrela Oľga Trebitschová, ktorú stvárnil sochár Alojz Rigele

Historické osobnosti
22. januára 2019

Pred vyše sto rokmi sa svetom šírila hrozná epidémia. Dodatočne ju nazvali španielska chrípka, pretože prvé správy o nej prichádzali zo Španielska. Bolo to však iba vďaka miernejšej cenzúre – keďže išlo o neutrálny štát, informácie o šírení tejto agresívnej pliagy neboli utajované natoľko ako v krajinách, ktoré sa ešte nachádzali vo vojnovom konflikte. Prvé prípady celosvetovej pandémie zaznamenali v Kansase v USA (ale za jej možné ohnisko je považovaná aj Čína) a do Európy – a v konečnom dôsledku do všetkých kútov sveta –ochorenie preniklo počas presunov vojsk.

Pôvodcom choroby s rýchlym priebehom bol vírus chrípky typu A, ktorý postihoval najmä vojnou oslabených a podvyživených jedincov, no mohol sa ním nakaziť v podstate ktokoľvek. Vysoká úmrtnosť bola zaznamenaná najmä medzi zdravými a mladými dospelými ľuďmi, no v dôsledku komplikácii zomierali vo veľkom počte aj deti a starí ľudia. Odhady o počte mŕtvych v jednotlivých krajinách sa líšia, panuje však zhoda v tom, že španielska chrípka si vyžiadala oveľa viac obetí ako celá prvá svetová vojna (najsmelšie odhady hovoria o 50 miliónoch – 100 miliónoch mŕtvych).

10

Oznam upozorňujúci na nebezpečenstvá španielskej chrípky

Niet divu, že ničivá epidémia sa nevyhla ani nášmu územiu. Len v rakúsko-uhorskej monarchii a v nástupníckych štátoch prišiel každý národ nielen o masy anonymných obetí, ale aj o mnoho významných osobností. V Maďarsku smútili za spisovateľkou Margit Kaffkovou, za prvou manželkou literáta Frigyesa Karinthyho Etel či za spisovateľom Istvánom Tömörkényom. Španielska chrípka prispela – popri iných chorobách – aj k úmrtiu básnika Endre Adyho. Slovenská národná pamäť neeviduje obete z radov známych osobností, ale je známe, že s chrípkou bojoval aj Milan Rastislav Štefánik, keď ho vážne ohrozovala počas pobytu v Tokiu. Pre rakúskeho maliara Egona Schieleho a jeho manželku sa však epidémia stala osudnou – rovnako ako pre českého maliara Bohumila Kubištu. Španielskej chrípke podľahol aj francúzsky básnik Guillaume Apollinaire a dramatik Edmond Rostand. Toto ochorenie sa podpísalo aj pod predčasné úmrtie posledného uhorského kráľa Karola IV. Svoje obete mala aj Bratislava (dobový Prešporok). V denníku Nyugatmagyarországi Hiradó (ďalej Hiradó) z 10. októbra 1918 čítame: „Mnoho smrteľných prípadov sa vyskytuje aj v Prešporku. Dom smútku na Ondrejskom cintoríne je plný chorých s peknými, sviežimi tvárami: všetko sú to obete španielskej chrípky, ktoré sa ocitli na tomto smutnom mieste po nedlhom trápení, po dni – dvoch, a tak farbu, plnosť ich tvárí nepoznačilo utrpenie. Predvčerom ležalo v dome smútku osem mŕtvych – a to len na tomto cintoríne! – a na druhý deň, čiže včera, bolo zaznamenaných už dvanásť nových zosnulých.“

01

Alojz Rigele: Cantus, socha Oľgy Trebitschovej v petržalskom parku; okolo roku 1930

Zdroj: Archív mesta Bratislavy, pammap.sk

Choroba si nevyberala obete. Nikto si nemohol byť istý, či ju prežije: chudobný ani bohatý, starý ani mladý, robotník ani talentovaný umelec. Riaditeľ banky Dionýz Trebitsch patril medzi dobre situovaných občanov Bratislavy a zaujímal jedno z vrcholných priečok spoločenského rebríčka, napriek tomu svoju mladú manželku Oľgu – alebo, ako ju s láskou prezývali, Olly – nedokázal zachrániť. Skonala 27. januára 1919 ako tridsaťdvaročná vo viedenskom sanatóriu. Vzdelané bratislavské publikum táto správa šokovala a zarmútila. Príbuzných, manžela, rodičov a súrodencov zrejme Oľgina smrť zasiahla hlbšie než tých, ktorí v nej videli speváčku a dámu so zmyslom pre dobročinnosť. Dionýz Trebitsch o strate „svojej drahej milovanej manželky, svojho životného šťastia, svojej dobrotivej Oľgy,“ ktorá bola od neho o jedenásť rokov mladšia, informoval v smútočnej rubrike novín. Krátko po jej pohrebe, 8. februára 1919, si na ňu redaktor denníka Hiradó spomína nasledovne:

„Toto meno bolo pojmom. Pojmom, ktorý žil v srdciach všetkých jej známych a priateľov. Stačilo iba spomenúť jej meno a do zármutkov a starostí v našom srdci sa vkradla radosť, cez mraky na nebi nášho smútku sa predral slnečný lúč. Lebo bola stelesnením mladej, čistej životnej radosti, dobrej nálady plnej spevu, nezbedného humoru, umenia pekne žiť, a tieto vlastnosti si dokázala s nezničiteľnou silou uchovať aj uprostred problémov a žiaľu. A nadelila z nich nám všetkých, ktorí sme mohli pobudnúť v jej prítomnosti. No jej meno sa stalo pojmom nielen vďaka čaru osobnosti. Rovnako dôležitou charakteristikou jej ľudskej podstaty bolo to najúprimnejšie, najušľachtilejšie spevácke umenie, napĺňajúce každé srdce dojatím, ku ktorému ju príroda obdarila výnimočne pekným, teplým hlasom. A tento veľký dar zúročovala s mimoriadnou znalosťou, s vynikajúcou umeleckou profesionalitou. No využívala ho výlučne na to, aby ním liečila, aby zacelila rany spôsobené vojnou… … svoje spevácke umenie rozvíjala, kultivovala s neuveriteľnou usilovnosťou a zanietenosťou. Kým iná žena na jej mieste by si pokojne užívala výhody svojho spoločenského postavenia, ona bola najšťastnejšia vtedy, keď mohla vziať do ruky tašku s notami a vydať sa k svojej vynikajúcej prešporskej majsterke Irme Spányiovej, alebo keď neskôr, s cieľom ešte vyššieho vzdelania, pravidelne cestovala do Viedne k svojej učiteľke, najväčšej kapacite v meste, Schlemmer-Ambrosovej. Učiteľka, ktorá prijímala iba výnimočné talenty, sa jej venovala s tou najväčšou radosťou a predpovedala jej tú najkrajšiu budúcnosť. Jej zjav, charakter a hlasový potenciál ju predurčovali na javisko, kam ju neúnavne lákala aj jej učiteľka. Umenie, ktoré chce nad každým, kto vstúpi do jeho služieb, prevziať absolútnu moc, rozhodilo siete aj v jej prípade, no len s čiastočným úspechom, lebo nad ním zvíťazilo ženské srdce, ktoré pre umeleckú dráhu, možno vydláždenú slávou a vavrínmi, ale neraz posiatu aj ostňami, nedokázalo opustiť toho, koho nadovšetko milovalo, kto celý svoj život, celú svoju bytosť zasvätil jej, kto bol jej najlepším priateľom a najchápavejším životným partnerom – svojho manžela Dionýza Trebitscha.“

Napriek svojmu nespornému talentu sa teda Olly nestala javiskovou speváčkou a svoje spevácke kvality zúročovala iba na príležitostných koncertoch. Na tých sa však prezentovala výnimočnými výkonmi. Výkon, ktorý podala na koncerte v sále dôstojníckeho kasína na jar 1918, charakterizoval jeden z jej kritikov v denníku Hiradó nasledovne: „Olly Trebitschová na včerajšom koncerte zaspievala najprv áriu Chimène od Masseneta, ktorou všetkých prekvapila a priviedla do úžasu. Potom sa predstavila dvomi pôvabnými skladbami od Brahmsa, v ktorých prejavila i nefalšovaný herecký talent, a veľmi milá bola aj pieseň Jenőa Kerntlera Lastovičky. Následne zaspievala áriu Toscy od Pucciniho, ktorou poodhalila svoju silu a intenzitu citov, ktoré sa v nej skrývajú. V hudbe nepozná ťažkosti a jej krásneho hlasu sa obecenstvo nedokázalo nabažiť. Svoje vystúpenie ukončila veľmi melodickou áriou od Emmericha Kálmána; skladateľ ju skomponoval na počesť Olly Trebitschovej, ktorej rodným jazykom je síce nemčina, no pokladala za svoju povinnosť, aby sa za pár krátkych rokov naučila po maďarsky…“

02

Socha Cantus na nádvorí Georgievitsovho paláca

Taká bola Olly Trebitschová, speváčka, ktorej sochu s názvom Cantus dnes môžeme obdivovať na nádvorí bývalého Georgievitsovho paláca na Panenskej ulici, kde dnes sídli základná umelecká škola. Jej manžel, ktorý ju nesmierne miloval, sa od nej nedokázal odtrhnúť. Jej bezduché telo uložili na večný odpočinok na Ústrednom cintoríne vo Viedni, no jej postava vytesaná do bieleho mramoru sa dostala do záhrady paláca, ktorý kúpil krátko predtým. Dionýz Trebitsch ako riaditeľ filiálky Maďarskej všeobecnej úvernej banky v tom čase zastával aj funkciu predsedu Bratislavského umeleckého spolku (Pressburger Kunstverein) a bol v úzkom kontakte so sochárom Alojzom Rigelem (ten ho neskôr vystriedal vo funkcii predsedu spolku) a objednal si uňho sochu svojej zosnulej manželky. Osamelý muž sa vo svojom žiali a v duchu dobových, resp. izraelitských náboženských tradícii snažil uctiť si pamiatku svojej milovanej ženy aj iným spôsobom. Dňa 7. septembra 1919 denník Hiradó informoval o slávnostnej bohoslužbe, na ktorej posvätili umelecky stvárnenú ozdobu Tóry, ktorú Dionýz Trebitsch venoval pamiatke svojej zosnulej manželky. Pri tejto príležitosti sa „na dobročinné ciele vyzbierali tisíce korún a Dionýz Trebitsch založil väčší fond podporujúci vydaj chudobných neviest“. Pri príležitosti ročného výročia Ollynej smrti sa Trebitsch opäť zameral na charitu. Ako informuje denník Hiradó, primátor vydal vyhlásenie, podľa ktorého „Dionýz Trebitsch, riaditeľ Maďarskej všeobecnej úvernej banky, poukázal 3000 K na pomoc chudobným bez ohľadu na ich náboženskú príslušnosť, a to za účelom, aby som túto sumu 27. januára, na výročie úmrtia jeho nezabudnuteľnej manželky, rozdelil, čo sa podľa želania darcu aj stalo“. Medzičasom Rigele vo svojom ateliéri dokončil sochu, ktorej osud bol v ďalšom období pomerne pohnutý.

Dodnes o nej koluje mnoho protichodných informácií a dátumov. Chaos panuje už v súvislosti so vznikom sochy. Podľa niektorých prameňov zhotovil Alojz Rigele sochu v roku 1921. Tomuto tvrdeniu však protirečí nápis vytesaný na zadnej časti sochy: RIGELE 1922. Ale faktom je aj to, že autor jedného z článkov v novinách Hiradó z 22. januára 1920 zaznamenal nasledovnú myšlienku: „Nikdy neutíchajúca bolesť hľadá a nachádza úľavu v mramore umelecky stvárnenom Rigeleho rukami a pamiatka Olly Trebitschovej ‚ožíva‘ v srdciach a očiach všetkých, ktorí majú zmysel pre vznešené umelecké diela.“ Citát odkazuje na skutočnosť, že majster Rigele už vtedy plánoval vytvoriť sochu a bol zhotovený aj jej sadrový odliatok, ktorý sa dostal k Trebitschovi práve v tomto období. Mramorová socha, resp. pomník, ako ho dnes poznáme, má však neskoršie datovanie. Podľa niektorých tvrdení (Š. Holčík) vzniklo Rigeleho dielo z fragmentov rozbitého pamätníka Márie Terézie. Keby to bola pravda, socha by musela vzniknúť až po 29. októbri 1921, keď zvyšky Fadruszovho barbarsky zničeného diela odviezli do Mahrovej kamenárskej dielne, kde sa nachádzal aj Rigeleho „ateliér“. Zasvätený znalec Rigeleho života a diela Zsolt Lehel však vyššie uvedený názor na pôvod mramoru nezdieľa, hoci sa nedá ani celkom vylúčiť. Aj on totiž tvrdí, že Trebitsch prevzal mramorovú sochu na žulovom podstavci v roku 1922, čiže časovo by bola spojitosť s pamätníkom Márie Terézie teoreticky možná.

09

Časť sochy

Od tej chvíle socha sediacej Olly Trebitschovej, vyhotovená v takmer životnej veľkosti, zdobila záhradu paláca. Život sa však nezastavil natoľko, aby bol čas dlho smútiť nad stratou milovanej ženy. V januári 1921 vyvíjal Dionýz Trebitsch popri svojich bankárskych povinnostiach, ktoré si dozaista vyžadovali mnoho duševných síl, aj mnohostranné spoločenské aktivity – už na fašiangovom plese Spolku bratislavských súkromných úradníkov sa staral o zábavu ako jeho predseda. Podľa informácií denníka Hiradó „plesová noc skutočne splnila svoj cieľ a pri toľkom lesku a smiechu prítomní zabudli na starosti a horkosť všedných dní.“ Mohli by sme skonštatovať, že taký je život, no nadišiel 21. október 1923, keď si Dionýz Trebitsch priviedol k oltáru vznešenú dámu Aranku Popperovú, vdovu po Maximiliánovi Eislerovi. Smútok pominul, prišla nová láska a Dionýz Trebitsch sa s novou partnerkou z bývalého Georgievitsovho paláca odsťahoval (údajne do Pustých Úľan) a odviezol si aj sochu Olly. Po roku 1924, keď konča záhrady, tiahnucej sa od Panenskej ulice po Palisády, dokončili nájomný dom pre zamestnancov Zemskej banky, sa už nenachádzala na pôvodnom mieste (Š. Holčík). Dionýz Trebitsch, žijúci nový život, sa nakoniec rozhodol, že sochu daruje mestu Bratislave. Udialo sa tak v roku 1931, čo dokazuje aj nápis na podstavci fontány, ktorú socha zdobí: „CANTUS“, „FECIT A.RIGELE“ a „URBI DONAVIT DYONISIUS TREBITSCH MCMXXXI“.

07

Socha v petržalskom parku – bez pilierov

Vieme, že mesto inštalovalo pomník v petržalskom parku (Sad J. Kráľa), kde zostal až do roku 1938. Pred nemeckou okupáciu Petržalky ho rozobrali a piliere, ktoré tvorili súčasť pomníka, odviezli a osadili na kúpalisku Tehelné pole. Samotná socha zostala v parku do roku 2002, keď si vyžiadala nevyhnutnú rekonštrukciu (aký paradox: socha židovskej ženy na otvorenom priestranstve prežila bez ujmy obdobie nacizmu). V roku 2009 sa dostala späť do areálu Georgievitsovho paláca.

08a

Piliere, pôvodne tvoriace súčasť sochy, na kúpalisku Tehelné pole

V čase darovania sochy bolo o Trebitschovi – na rozdiel od predošlého obdobia – počuť menej. Ešte koncom dvadsiatych rokov tlač informovala, že ho zvolili do výboru národohospodárskeho spolku a v roku 1929 jeho meno figurovalo pod výzvou k bratislavskému židovstvu na finančnú zbierku, z ktorej sa mali obnoviť hodnoty zničené počas augustových nepokojov v Palestíne, no potom už o ňom nebolo veľmi počuť. Možno s nástupom fašizmu pocítil blízkosť krvavej éry a odsťahoval sa do izraelskej zeme…

04

03

05

Náhrobok Oľgy Trebitschovej vo Viedni 

Nech to už bolo akokoľvek, vďaka mramorovej soche je spomienka na Olly Trebitschovú v Bratislave stále živá – aj napriek jej pohnutému osudu. Keďže sa narodila vo Viedni, kde aj zomrela, manžel jej tam dal v roku 1920 postaviť impozantný náhrobok z bieleho mramoru, na ktorom je dodnes čitateľný nápis „Olly-pihenő“ (Olly-odpočívadlo) a vidno na ňom aj motívy, odkazujúce na umelecké vlohy zosnulej umelkyne. Náhrobný kameň navrhol uznávaný bratislavský architekt Friedrich Weinwurm.

István Hornyák

Prekalad: Jitka Rožnová

Fotografie: Braňo Bibel

Podporili nás

Don`t copy text!