Ešte raz o Fadruszovi…

Historické osobnosti
15. marca 2018

Keď som sa pripravoval na tematickú prechádzku, ktorú organizovalo OZ Bratislavské rožky, spod nánosu času, zabudnutia a nevšímavosti zrazu prebleskla sochárova životná cesta, sprevádzaná zápasmi a hľadaním v rokoch mladosti aj úspechmi a nespočetnými prejavmi uznania v neskoršom období, akoby sa po odstránení omietky či farby, nanesenej s rekonštrukčným zámerom alebo, naopak, šlendriansky a necitlivo, objavila vzácna freska.

Meno Jána Fadrusza je vzdelanému publiku známe, no obávam sa, že najmä v Bratislave vie o ňom povedať viac ako len dve – tri súvislé vety (a možno ani toľko nie) iba málokto. Na periférii hlavného mesta síce nájdeme ulicu nesúcu jeho meno, to však neznamená, že je prítomný aj v povedomí verejnosti. Ťažko písať o hanebných príčinách tohto stavu bez toho, aby výsledkom nebola ďalšia hanebnosť. Môj zámer je iný: bol by som rád, keby vďaka tomuto článku spoznala životné osudy sochára Jána Fadrusza širšia verejnosť – a to nielen v Bratislave.
01

Mladý sochár

Ale kto bol Ján Fadrusz, na ktorého ďalšie pokolenia tak nespravodlivo zabudli? Ešte skôr, ako sa pokúsim odhrnúť závoj zabudnutia, vydám sa po stopách tých, pre ktorých nie je tento umelec neznámy; dokonca je súčasťou ich každodenného života. Tých, ktorý deň čo deň alebo z času na čas obdivujú jeho najvýnimočnejšie dielo – jazdeckú sochu Mateja Korvína v Kluži alebo iné, menšie práce, ktoré sa dodnes nachádzajú na verejných priestranstvách: sochu Mikuláša Wesselényiho v Zilahu, sochu Ľudovíta Tiszu v Segedíne, Wenckheimovu sochu v Kisbéri či atlasy a levy, ktoré strážia vstupnú bránu do paláca v Budavári, prípadne umelcove menšie plastiky, ktoré sa z hlbín depozitárov občas presunú do výstavných priestorov múzeí a galérií. Jediný problém, ktorý však postihuje aj iných sochárov, je ten, že ľudia ešte dokážu ako-tak identifikovať zobrazenú osobu, no už menej autora diela.

 

Dieťa z chudobnej želiarskej rodiny

V súvislosti s mojou východiskovou myšlienkou, že v Bratislave pozná Fadruszovo meno len málokto, musím podotknúť, že tomu nebolo tak vždy. Práve naopak! Kým ešte na nábreží Dunaja, na mieste niekdajšieho korunovačného pahorka, stál pamätník – súsošie Márie Terézie s magnátom a vojakom –, jeho tvorca Ján Fadrusz sa v meste tešil mimoriadnej úcte a preslávil sa po celej krajine. Kým sa však k tejto sláve a uznaniu dopracoval, pretieklo Dunajom veľmi veľa vody.

Keď sa totiž 2. septembra 1858 narodil, bol iba dieťaťom z chudobnej želiarskej rodiny. Komu by napadlo, že syn Johanna Fadrusa, ktorý sa sem prisťahoval z moravského Radošova (Radeschoft) alebo z Veselí nad Moravou (Wessely a. d. March), a Prešporčanky Theresie Ewingerovej bude raz v Uhorsku oslavovaným umelcom. Jeho príbuzní z otcovej strany vyrábali syry kdesi vo Švajčiarsku, neskôr (od polovice 18. storočia) zúročovali tieto vedomosti na Morave, na statku kniežaťa Kaunitza, kým otec nášho hrdinu Ján František Fadrus nedospel k záveru, že je najvyšší čas presťahovať sa za lepším životom do uhorského Prešporka, kde 23. júla 1853 získal domovské právo. Tu sa zoznámil s Teréziou, dcérou starého miestneho vinohradníka Františka Ewingera a jeho ženy s francúzskymi koreňmi Rozálie Sommererovej, s ktorou sa 1. augusta 1858 aj oženil. Krátko po svadbe sa mladý pár odsťahoval zo svojho prvého bydliska v Kvetnej doline (Blumenthal) a začal hospodáriť v prístavbe Pálffyho dvora na Zámockej ulici. Chovali kravy, a kým žena viedla mliečne hospodárstvo, otec rodiny chodieval aj do vinohradu. Počas manželstva sa im narodilo desať detí, no len päť z nich sa dožilo vyššieho veku: okrem Jána to boli jeho sestry Barbora a Lujza a bratia Ľudovít a Karol (najmladší Karol sa však dožil iba pätnástich rokov).

03

Fadruszov potrét z detstva

Spočiatku si rodina žila svojím každodenným usilovným životom, s otcom chodieval do vinohradu i Ján, a keď skončili s robotou, pomáhal mu vláčiť domov odrezané viničné prúty a krmivo pre kravy, potom roznášal po susedoch mlieko na predaj. V šiestich rokoch ho rodičia zapísali do neďalekej dómskej (kapitulskej) školy, kde však dosahoval iba priemerné výsledky. Medzitým sa Fadruszovcom šťastena obrátila chrbtom. Kravy im uhynuli v dôsledku epidémie. Otec to ešte skúšal s povozníctvom, ale na prvej ceste sa mu splašili kone, zlomil si ruku a od tej chvíle – s chromou rukou – robil už len ako nádenník v cudzích vinohradoch. Živiteľom rodiny sa stala matka. Z Pálffyho dvora sa vrátili na predmestie, kde si na Krajinskej ceste č. 67 (dnes Radlinského ulica), oproti farskému kostolu, otvorili obchodík so zmiešaným tovarom, ktorý dlhé roky predstavoval hlavný zdroj ich príjmov.

02a

Rodný dom Jána Fadrusza v Pálffyho dvore. Dnes už táto budova nestojí. (Zámocká 47)

Malého Jána prepísali do miestnej školy, ale ani tu nepatril k najlepším žiakom, navyše prepadol a pre chorobu musel opakovať ročník. Napriek tomu sa dostal do dómskej reálky, kde s nie príliš povzbudzujúcimi výsledkami vydržal dva roky. Vtedy mal už štrnásť rokov a rodičom sa videlo lepšie dať ho na remeslo. Mohol si ho vybrať sám, a tak sa Ján, ktorý chcel využiť svoju fyzickú silu, rozhodol v roku 1871 pre zámočníctvo. Už v tom čase podnecovali jeho fantáziu ozdobné brány, mreže a iné kované dekorácie, ktoré počas svojich potuliek obdivoval na šľachtických palácoch a na domoch zámožných mešťanov. Mnohé z nich vznikli v leinwanderovskej dielni, kam sa dostal ako zámočnícky učeň. Chuderka matka nemohla tušiť, že práve tento krok Jánovi otvorí cestu do sveta umenia. Raz totiž tejto jednoduchej žene istá čarodejnica predpovedala, že z jej syna bude umelec. Matka sa vtedy náramne preľakla. Ešteže čo, aby bol jej syn nejaký cirkusantský kunstler – nič iné si totiž pod umelcom nevedela predstaviť. To teda v žiadnom prípade! Nech sa len vyučí poctivému remeslu!

 

Samoštúdiom k rozvíjaniu talentu

V zámočníckej dielni sa postupne prejavil Jánov skrytý zmysel pre umenie. Jeho kresliarske zručnosti si v nedeľnej opakovacej škole pre učňov rýchlo všimol a ocenil aj sochár Anton Brandl, ktorý v tom čase pôsobil ako učiteľ kreslenia na reálke. Budúci veľký umelec však v dielni rád sníval, preto sa jeho majstrovi zdalo, že je lenivý a uštedril mu za to bitku. To jeho otec nemohol akceptovať a našiel mu druhého majstra. U Neurohrera sa mu už dostalo väčšieho uznania a zámočnícke remeslo si osvojil do takej miery, že za ozdobnú kovanú mrežu, ktorú v roku 1874 vytvoril v rámci záverečnej skúšky, mu Remeselnícky priemyselný spolok udelil zlatú medailu.

04

Stojan na žehličku, ktorý mladý zámočnícky učeň vyrobil pre svoju matku

V tom čase si Ján uvedomil aj svoje medzery vo vzdelaní, preto sa pustil do horlivého štúdia. Hlad po poznaní mu pomáhal tíšiť učeň z kníhviazačstva, ktorý mu na noc požičiaval knihy. Ako vo svojom neskoršom liste barónke Therese Biardovej napísal: „S vedomosťami, ktoré mi dali dva roky na reálke, som sa stal zámočníckym učňom a aj pod ťarchou každodennej roboty som mal silu a chuť učiť sa. Medzi bezcennými železnými úlomkami v uhoľni alebo na povale som študoval dejiny sveta a čítal klasikov.“ Neúnavne čítal Goetheho, Schillera, Hamerlinga a ďalších a v jeho duši zúrili emócie. Do svojho skicára ešte len odkresľoval umelecké diela Prešporka, no už si predstavoval, ako sa vydá po stopách velikánov výtvarného umenia. Pred sebou mal vzory ako Georg Rafael Donner či Viktor Tilgner. Čakala ho však ešte dlhá cesta.

05

Fadruszov portrét z obdobia, keď bol zámočníckym tovarišom

Maliarovi a natieračovi Karolovi Engelovi, ktorý bol učiteľom kreslenia v učňovskej škole, ležal na srdci Fadruszov osud a poznal tajné sny tohto mladého zámočníka, preto ho v roku 1875 nasmeroval do novootvorenej rezbárskej školy v Uhrovci. A tu mohol stružlikať, koľko sa mu len zachcelo. A veru si aj osvojil všetky fortiele rezbárskeho remesla, no túžil po inom. Dúfal, že raz bude môcť tvoriť sochy z kameňa a bronzu. Zotrval tu do jesene 1879, potom narukoval. Vojenskú službu si odkrútil v Prahe. Vďaka svojej inteligencii to dotiahol na čatára, no život v kasárňach vnímal ako premárnený čas a ťažko znášal aj prísnu vojenskú disciplínu, takže pre zanedbanie povinností často končieval za mrežami. Prázdnotu vojenského života sa snažil vyvažovať tým, že počas vychádzok študoval umelecké poklady Prahy. Jeho úžas vyvolali najmä dve diela: socha sv. Juraja na Hradčanoch, ktorú v roku 1373 vytvorili bratia Martin a Juraj z Kluže, a Kristus na kríži od Josefa Myslbeka. So slávnym českým sochárom sa aj osobne zoznámil a zostal s ním aj neskôr v priateľskom kontakte. Myslbek si na to spomína nasledovne: „Raz, bolo to ešte v roku 1880, ma v ateliéri vyhľadal vojak a s prekvapujúcou bezprostrednosťou hovoril o úcte, ktorú prechováva k môjmu umeniu. Nadšenie mladého vojaka ma dojalo a aj neskôr ma Fadrusz viackrát vyhľadal. Veľa sme sa rozprávali o umení a nadviazali sme úprimné priateľstvo. Vskutku som si ho obľúbil. Nezabudli sme na seba ani neskôr, Fadrusz mi poslal veľkú fotografiu svojho súsošia Márie Terézie.“

06

Fadrusz medzi spolubojovníkmi

Vďaka talentu a výnimočnej šikovnosti sa mu vojenčina skončila skôr ako čakal. Silný mladý muž atletickej postavy, ktorý vyrastal na brehu Dunaja, sa naučil veľmi dobre plávať, a tak sa stal učiteľom plávania vo svojom oddiele. Okrem toho, že sa mu tak naskytla možnosť študovať mužské telá, vo voľnom čase sa mohol venovať rezbárstvu a svojimi výtvormi obdarúval nadriadených. Raz prišiel na plaváreň jeden z generálov, a kým sa kúpal, Fadrusz mu do drevenej palice vystružlikal hlavu. Keď to generál videl a porozprával sa s mladým umelcom, prehodnotil jeho zotrvanie vo vojenskej službe a poslal ho domov: „Tvoj čas, Ján, je oveľa cennejší, než aby si ho trávil ako učiteľ plávania pri 72. pešom pluku,“ vysvetľoval múdry generál. To všetko sa udialo v júli 1882 a o dva roky neskôr dostal Fadrusz definitívny obsit (potvrdenie o prepustení z vojska – pozn. prekl.).

 

Batkov objav

Jeho cesta však ani potom nebola bezproblémová. Po návrate do Prešporka si vedľa matkinho obchodu zriadil rezbársku dielňu. Medzitým sa snažil zarobiť si na živobytie. V debnárstve vyrábal dná sudov, z dielne na maľovanie porcelánu sa takmer dostal do slávnej porcelánky v Herende, ale on napriek vidine dobrého platu radšej bojoval za naplnenie svojich umeleckých snov. Už ako uznávaný sochár si na toto obdobie spomínal takto: „Božemôj! Koľko zrkadlových rámov, koľko stojanov na hodiny, dosiek na skrine a drevených políc som len vyrobil! A akú hŕbu vychádzkových palíc a rukovätí na dáždniky dodali tieto ruky! Dovedna by z nich bol celkom pekný lesík. Zachvátil ma taký rezbársky ošiaľ, že som sa nemohol ani len pozrieť na drevené predmety tohto sveta, ak nebola ich súčasťou nejaká figúra či ornament. Ktovie, čo by sa stalo, keby mi včas nevytrhli z ruky nebezpečný rezbársky nožík a nevsunuli mi do nej sochárske dláto?“

08

Dno suda (drevorezba)

Hoci nebyť rezbárskeho noža, možno by nenadišiel ani rozhodujúci okamih, ktorý mu do života priniesol skutočnú lásku. V roku 1883 si na dobročinnom koncerte na podporu Hummelovho pomníka, kde vystúpil aj Anton Grigorievič Rubinštejn, všimol nápadne krásnu ženu s nádhernou postavou a havraními vlasmi. Tým impozantným zjavom bola barónka Therese Biardová. Ich zoznámeniu pomohla aj náhoda a trochu šťastia. Na jednej výstave Fadrusz stretol známeho z Uhrovca, ktorý bol v príbuzenskom vzťahu so správcom statku barónky Biardovej. Vďaka tomu sa mohol budúci umelec zoznámiť so ženou, ku ktorej zahorel nenaplnenou láskou.

09

Fadrusz medzi študentmi rezbárskej školy

Spomínaná výstava však zohrala vo Fadruszovom živote dôležitú úlohu aj z iného dôvodu. V skutočnosti bola prvým významným medzníkom v jeho sochárskej kariére. Keď totiž v novinách vyšla správa, že v meste odhalia pomník prešporského rodáka a hudobného skladateľa Johanna Nepomuka Hummela a pri tejto príležitosti zorganizujú výstavu zo súkromných zbierok i z diel prešporských umelcov, Fadrusz usúdil, že je najvyšší čas, aby sa predstavil verejnosti. Vďaka intervencii svojho dobrého známeho a neskôr priateľa – kníhkupca Rezsőa Drodtleffa – vyhľadal organizátora výstavy a mestského archivára Jána Batku s tým, že by na nej rád predstavil svoje dielo Ahasver. Batka disponoval mimoriadnym zmyslom pre umenie, preto rozpoznal mladíkov talent a prejavil mu dôveru. Fadrusz s istým oneskorením dokončil podobizeň starého muža s veľkou bradou, rozcuchanými vlasmi, sochársky portrét „večného Žida“, symbolizujúceho ustavičné hľadanie a nespokojnosť. Zaujímavá bola technika, ktorú pri tvorbe reliéfu použil. Tá ukázala, ako ďaleko je ešte od vytúženého cieľa, keď bude môcť sám seba nazývať sochárom. Fadrusz totiž Ahasvera vytesal do sadrového bloku nožíkom. Napriek tomu sa dočkal uznania. Návštevníkom výstavy sa dielo páčilo a jeho meno začalo čoraz intenzívnejšie prenikať do povedomia verejnosti, o čo sa výraznou mierou zaslúžil Ján Batka. Archivár mesta a znalec umenia mu neúnavne kliesnil cestu. Fadruszovo nové dielo – gnómov vytesaných do kameňa – neskôr ukázal významnému viedenskému sochárovi Viktorovi Tilgnerovi, ktorý bol práve na návšteve rodného Prešporka. Majster bol ochotný venovať sa mladému talentovanému adeptovi bez nároku na honorár. Vďaka Batkovmu vytrvalému snaženiu mu navyše Prvá prešporská sporiteľňa odhlasovala 600 forintov ročne na podporu štúdií vo Viedni.

07

 Gnómovia (drevorezba)

A to už bol pre Fadrusza skutočný začiatok jeho cesty medzi nesmrteľných sochárskych velikánov – hoci vtedy to ešte nemohol nikto tušiť. Prešporok opustil plný nádejí v júni 1886.

 

Sochársky génius z Prešporka

Vo Viedni ho čakal Tilgnerov ateliér, kde pod majstrovým odborným vedením prenikal do tajov sochárskeho remesla, zároveň však dúfal, že jeho láska k milovanej žene bude opätovaná – barónka Therese Biardová však bývalého zámočníckeho učňa nepovažovala za primeraného partnera a ponúkla mu iba priateľstvo. Márne jej Ján v liste adresoval naliehavú otázku: „Vari mám prechovávať priateľstvo k žene, po ktorej som túžil, ktorú som vo svojich najtajnejších snoch bozkával na jej hrdé pery a držal v náručí jej božské telo? To odo mňa nemôžete žiadať…“ Vznešená dáma zostala neoblomná. Márne ju zamilovaný muž prosil, aby sa stala jeho kráľovnou – v tom čase mu to nebolo dopriate a vzťahy medzi nimi sa krátko na to aj prerušili. Sen sa mu splnil až o niekoľko rokov ako sochárovi, no tá jeho „milovaná kráľovná“ už bola z kameňa.

13

Ján Fadrusz: Portrét mladej ženy

Ján sa ešte barónke v liste posťažoval, ako ukrutne trpí, že víchrica, ktorá v ňom zúri, a všetky boje, ktoré musí zvádzať, ho zomleli a vyzerá zúbožene, no tento duševný zápas v ňom prebudil lásku k umeniu a horlivo sa vrhol na štúdium v Tilgnerovej dielni. A hoci ho v dôsledku ľúbostného sklamania celý rok sužovala horúčka, tá ho ešte intenzívnejšie hnala dopredu. Veľa kreslil, získal aj nejaké ocenenia, neskôr však už svoje umelecké predstavy premietal priamo do hmoty. Jeho majster uprednostňoval – v duchu novobaroka – bohatosť a rôznorodosť tvarov a zdôrazňoval malebnosť, detailné vypracovanie a hmatateľnú štruktúru materiálu, k čomu viedol aj svojich žiakov. V tomto duchu Fadrusz vytvoril sochárske portréty viacerých svojich známych z Prešporka; jeho umelecký vývoj je zvlášť viditeľný na buste dirigenta Jozefa Thiarda-Laforesta.

10

Busta Jozefa Thiarda-Laforesta

Ďalej si rozširoval umelecké obzory a na povrch vyrazila aj jeho dávna túžba tvoriť monumentálne diela. „V jeho duši sa prebúdzajú grandiózne vízie; pocity, silu a mohutné formy by rád vyjadril v monumentálnej jednoduchosti.“ Tieto túžby však spútaval vkus inak mimoriadne váženého Tilgnera. Došlo medzi nimi aj k menšej výmene názorov, keď chcel majster svojou vychádzkovou palicou poškodiť jednu z jeho hlinených sochárskych štúdií, a urazený mladý génius od neho odišiel. Neváhal riskovať ani štipendium od sporiteľne a prešiel k druhému učiteľovi na Akadémii Edmundovi von Hellmerovi, ktorého výraznejší, na podstatu viac orientovaný štýl bol Fadruszovmu umeleckému ideálu bližší. Ako Hellmerov žiak sa stal riadnym študentom Akadémie výtvarných umení a v priebehu rokov, ktoré tu strávil, sa posunul nielen po odbornej stránke, ale prešiel aj istým duševným prerodom. Práve tu si totiž uvedomil svoje vlastenecké cítenie. Vyjadril sa o ňom nasledovne: „Som Nemec narodený v Prešporku a srdcom Maďar, no zapáleným vlastencom som sa stal vo Viedni, medzi Rakúšanmi. A tento vývoj je taký prirodzený! Národné cítenie vychádza z kultúry, nie je otázkou jazyka, hoci ten je s ním úzko spätý. Vo Viedni som prišiel do kontaktu s národnými dejinami, s filozofiou historizmu, ktorá pre ľudí, žijúcich v spoločnom kultúrnom priestore, požadovala jednotu a rovnosť ako ideu kozmopolitizmu, ideu dieťaťa francúzskej revolúcie. (…) Táto politicky koncipovaná národná jednota, Gesammtmonarchie, bol ideálom Viedne, a aj mojím ideálom – preto sme sa rozdelili. Pre mňa je politicky koncipovanou národnou jednotou – popri mojom rodnom meste – maďarský národný štát s hrdinami v jeho službách, a zrazu som bol – popri rovnakých politických a filozofických myšlienkach – čoraz viac konfrontovaný so svojím viedenským prostredím. A tak som ešte viac miloval Prešporčanov, ktorí sa napriek nemčine, ktorou hovorili, intuitívne, podvedome hlásili k maďarskej národnosti.“ To ho viedlo k tomu, aby sa zdokonaľoval v maďarčine. Priamo vo Viedni! V tom čase sa tu zoznámil so svojou neskoršou manželkou Annou Derékyovou, ktorá mala tiež umelecké ambície, no jej dušu – rovnako ako Jánovu – sužovalo sklamanie v láske. To viedlo k zrodu nového ľúbostného vzťahu. A keď sa Fadrusz etabloval ako sochár, zosobášili sa.

12

Ján Fadrusz s manželkou Annou Derékyovou

Ešte predtým sa však Fadrusz pripravoval na záverečnú prácu, ktorou mal ukončiť štúdium na Akadémii. Vybral si tému Krista ako najohromujúcejšieho predstaviteľa viery, prežívajúcej v jeho duši, ktorý v plnom rozsahu zodpovedal pojmu božstva – javil sa mu ako najvhodnejší na vyjadrenie dramatických pocitov. Márne ho odhováral aj jeho majster, ktorý sa obával, že „do tejto často spracovanej témy nedokáže vniesť nový umelecký rozmer a originálny pocit“. Fadrusz sa však svojej pôvodnej myšlienky nevzdal. V záhradnom domčeku svojho priateľa vytesal kríž, aby mohol svoj model študovať vo zvislej polohe. Model to však nevydržal ani minútu, márne sa ho snažil motivovať vyšším honorárom, preto sa stal modelom on sám. Nechal sa vyvesiť na kríž a celú tortúru znášal dovtedy, kým ho fotograf nezvečnil zo všetkých uhlov pohľadu. Na základe týchto záberov vytvoril Krista na kríži.

11

Fadrusz ako model pre sochu Krista na kríži

Dielo, ktoré si okamžite získalo Hellmerovo uznanie, zakrátko predstavil aj v Prešporku, kde ho vystavil pred čiernou drapériou v miestnosti na dvore obchodu Rezsőa Drodtleffa na Michalskej ulici. „Ráno zablúdilo do miestnosti zopár zvedavých stareniek. Niektoré pri pohľade na kríž spontánne padli na kolená a začali sa pred ním modliť. Cestou z trhu sa tieto krotké duše opäť zastavili na krátku modlitbu a spolu s nimi prišli aj ďalší, takže okolo obeda sa priestor zaplnil do posledného miestečka. V miestnosti, kde bolo dielo vystavené, vládlo ticho ako v kostole.“ rozprával umelec.

img_2195 copy

img_2144 copy

Fadruszov Kristus na kríži v Blumentálskom kostole (Foto: Braňo Bibel)

Pôvodný sadrový odliatok Krista na kríži neskôr daroval Blumentálskemu kostolu, kde je dodnes. Ďalší odliatok sa nachádza vo Veľkom evanjelickom kostole na Panenskej ulici, no môžeme ho objaviť aj v Dobšinej. Úspech, ktorý v rodnom meste dosiahol, sa ešte znásobil, keď Krista na kríži predstavil v rokoch 1892 – 1893 na Krajinskej umeleckej výstave v Budapešti a získal zaň hlavnú cenu – 1000 forintov. Dielo sa tešilo obdivu návštevníkov – rovnako ako na svetovej výstave v Paríži, odkiaľ putovalo do anglického Exeteru. Napriek tomu, že cirkev sochu považovala za príliš ľudskú, doma z nej vytvorili viacero odliatkov.

 

Fadruszovo monumentálne dielo

Blížilo sa milénium a krajina sa horúčkovito pripravovala na dôstojnú oslavu významného výročia. Nielen hlavné mesto, ale aj župy a mestá súťažili o najumeleckejšie sprítomnenie histórie. Objednávali pamätníky a v tomto období sa zrodil nejeden skvost historizujúceho sochárstva. Dva z nich priamo pod rukami Jána Fadrusza: v Kluži môžeme dodnes obdivovať jazdeckú sochu Mateja Korvína, kým súsošie Márie Terézie by sme už v Bratislave hľadali márne.

    Ale poďme pekne po poriadku! Mesto Prešporok sa už dávno pripravovalo na splatenie svojho dlhu, ktorý súvisel s tým, že v roku 1870 rozobrali korunovačný pahorok – jedno z dejísk korunovačných ceremónií v rokoch 1563 – 1830. Po rokovaniach s vládou mala toto miesto označovať pamätná socha. Mesto však na ňu dlho nemalo peniaze. Situácia sa zmenila v roku 1892 po tom, ako Prešporok zaznamenal hospodársky rozmach. Slová vystriedali činy. Mestská rada vymenovala komisiu na prípravu pamätníka (tzv. výbor pre sochu) a tá sa rozhodla poveriť touto úlohou umelca, ktorý sa narodil v Prešporku. Do úvahy prichádzali dvaja – už uznávaný Viktor Tilgner a veľmi nádejný Ján Fadrusz. Neľahké rozhodnutie vo Fadruszov prospech vzišlo po tom, ako sa Tilgner pre pracovnú zaneprázdnenosť vzdal svojej kandidatúry. Pravda však bola taká, že pedagógovi viedenskej Akadémie výtvarných umení sa nepozdávala predstava, že by mal súťažiť so svojím bývalým – podľa neho nevďačným – žiakom; navyše jeho návrh neohúril ani obyvateľov Prešporka. Predstavoval leva ležiaceho na žulovom podstavci, ktorý medzi prednými labami chráni uhorské korunovačné insígnie. Jeho pamätník okrem toho obsahoval aj podobizne uhorských panovníkov, korunovaných v Prešporku, ktoré mali byť ako medailóny umiestnené po obvode podstavca.

18

Tilgnerov návrh korunovačného pamätníka

S návrhom, pripomínajúcim českého leva, však väčšina Prešporčanov nesúhlasila. Tvrdila totiž, že pamätník „musí mať bezpodmienečne maďarský, národný charakter.“ Fadrusz túto túžbu vycítil a pri výbere témy sa inšpiroval výjavom z uhorského krajinského snemu v roku 1741, keď maďarskí šľachtici sľúbili za svoju panovníčku obetovať život a krv. Vitam et sangvinem! A bolo rozhodnuté. Ján Fadrusz dostal od rodného mesta objednávku na vytvorenie svojho prvého monumentálneho diela.
19

Baňa na mramor v Carrare

Samotnej realizácii projektu predchádzali dôkladné prípravy. Umelec študoval pamätníky v zahraničí, hľadal inšpiráciu v starších umeleckých zobrazeniach spomínaného výjavu i samotnej Márie Terézie, zároveň sa však snažil nájsť aj vhodné modely pre svoje dielo. V prípade kráľovnej padlo jeho rozhodnutie na cirkusovú jazdkyňu, no jeho predstavu ovplyvňovali aj spomienky na ženu, ktorá ho pred časom odmietla. Modelka mu svojou postavou a vznešeným správaním pripomínala Therese Biardovú a zároveň zodpovedala aj jeho predstave o Márii Terézie. Pri dobovom oblečení vedľajších postáv, konskom postroji a pri ďalších rekvizitách vychádzal z autentickej predlohy. V postave vojaka stvárnil sám seba, pri oblečení uhorského magnáta sa inšpiroval slávnostným uhorským odevom Taszila Festeticsa a koňa zachytil podľa mohutného španielskeho žrebca menom Alba, ktorý pochádzal z cisárskych stajní vo Viedni. Pamätník začali pod Fadruszovým dozorom vytesávať v roku 1894 v bani na mramor v Carrare, a to podľa sadrového odliatku, ktorý autor vytvoril v dvojnásobnej životnej veľkosti v Budapešti. Podľa Fadruszových predstáv mala byť socha vytesaná z jedného bloku mramoru. Keďže v takejto podobe ju nemohli previezť na lodi ani po železnici, museli ju rozrezať na viaceré kusy.

15

Vykladanie súsošia Márie Terézie v Prešporku (zbierka Kálmána L.)

V septembri 1896 jednotlivé kusy pamätníka dorazili do Prešporka, kde naňho čakal podstavec zo sivomodrej žuly. Stál na kopčeku, ktorý vytvorili jednotlivé župy – každá zo žúp poslala štvrť kubíka zeminy. Jednotlivé časti sochy pod Fadruszovým vedením starostlivo pospájali. Ako autor vopred ubezpečil mešťanostu Gustáva Dröxlera, jednotlivé spoje „si nikdy nevšimne ani to najpozornejšie oko, hoci by aj vedelo, kde sa nachádzajú…“ Umelec dbal aj na to, aby na súsoší nezostala žiadna priehlbina, kde by sa hromadila voda, alebo by mohla preniknúť do prasklín. Problémové miesta vyplnil špeciálnym anglickým cementom. „… táto robota sa nedá robiť svedomitejšie, ako som ju robil ja; veď táto robota predstavuje súčasť mojej duše a môjho života…“ písal Dröxlerovi. Po osadení súsošia Fadrusz dokončil posledné úpravy. V jednom z listov, ktoré adresoval mestskému radcovi v Kluži Bélovi Fekete Nagyovi, uviedol, že na soche svojej milovanej kráľovnej denne zoderie päťdesiat dlát. Mesto súsošie prevzalo 14. novembra. Jeho slávnostné odhalenie však už nestihli v roku miléniových osláv a museli ho presunúť na jar nasledujúceho roka.

16

Odhalenie súsošia Márie Terézie (zbierka J. Cmoreja)

17

Časová schránka pamätníka s dobovými prešporskými novinami (Zbierka Kálmána L.)

Dňa 16. mája 1897 bolo súsošie, vzdávajúce hold maďarskej armáde, slávnostne odhalené. Stalo sa tak v prítomnosti rakúskeho cisára a uhorského kráľa Františka Jozefa I., početných členov jeho panovníckeho dvora, ako aj popredných predstaviteľov svetského a cirkevného života v krajine. Do podstavca pamätníka uložili pergamenovú listinu s textom historika a politika Kolomana Thalyho, v ktorom sa o. i. uvádza: „Ty, pamätník maďarskej vernosti, maďarského hrdinstva, maďarskej šľachetnosti a úcty k zákonom. Ty, kamenný hlásateľ prastarých maďarských cností, stoj neochvejne! Stoj na večné veky! Stoj, kým stojí tisícročná milovaná domovina!“ Nuž, toto želanie sa nesplnilo. Veľkú časť svojho života musel Fadrusz zvádzať boje a bolo mu dopriate o čosi viac ako jedno desaťročie, keď sa mohol naplno prejaviť génius v ňom a on mohol vstúpiť do dejín umenia ako najoriginálnejší tvorca v oblasti pomníkového sochárstva.

20

Zvyšky zbúraného pamätníka

Súsošie Márie Terézie v Prešporku – jeho prvé dielo, ktorým si s konečnou platnosťou vydobyl miesto medzi velikánmi – zároveň predznamenalo tragický osud tvorcu. K Fadruszovi bol osud nemilosrdný a z radov živých ho vytrhol 26. októbra 1903, kým jeho sochu zničili vandalské ľudské ruky 26. októbra 1921.

 

Sochár žije ďalej vo svojich dielach

Ak chceme poznať odpoveď na otázku, ktoré z Fadruszových diel najvýstižnejšie charakterizuje tohto umelca a jeho tvorbu, musíme sa od Bratislavy poriadne vzdialiť. A hoci som vyššie spomenul aj ďalšie jeho práce, nachádzajúce sa na verejných priestranstvách či v múzeách, jeho kľúčovým dielom predsa len zostáva bronzová socha Mateja Korvína v Kluži. Zachytáva panovníka v spoločnosti svojich vojvodcov a podľa jedného zo znalcov Fadruszovej tvorby zobrazovanú osobu okamžite spozná každý, kto len trochu pozná uhorské dejiny – a to aj bez nápisu na podstavci.

21

Pamätník Mateja Korvína v Kluži (Rumunsko)

Mateja Korvína zvečnili mnohí sochári a maliari, no autentické je len jedno dielo: dielo Jána Fadrusza. Dokazuje to aj prívlastok, ktorý mestu právoplatne a nezmazateľne prischol: „Kluž plný pokladov“.

 

A čo ostalo nám, Bratislavčanom?

Predovšetkým nádej, že raz nadíde okamih, keď si kompetentní budú chcieť z koláča uchmatnúť nielen hrozienka, ale odhryznú si aj z jeho pripálenej časti. Fadrusz, ktorý mal nemecké korene, no neskôr sa hrdo hlásil k maďarskej národnosti, rázne zakročil, keď si jeden z jeho priateľov-novinárov brúsil jazyk na uhorskom sochárovi slovenského pôvodu Alojzovi Štróblovi. Fadrusza charakterizoval ústretový postoj ku všetkým národnostiam. Tak prečo si ako maďarský sochár a bratislavský rodák nezaslúži, aby mal v hlavnom meste Slovenska miesto zodpovedajúce jeho veľkosti? Zakrátko si pripomenieme 160. výročie jeho narodenia…

(Tento príspevok by nevznikol bez cenných informačných prameňov – textov Bélu Lázára, Gyulu Soósa, Antónie Batky, Jána Batku, Tivadara Ortvaya, Dezsőa Malonyaiho, Emila Kumlika, Istvána Vámossyho, Lilly Henszlmann, Jenőa Murádina a mnohých ďalších.)

István Hornyák

Podporili nás

Don`t copy text!