Mozaiku kultúrnej histórie Bratislavy spoluvytvárali mnohé zaujímavé osobnosti, z ktorých, žiaľ, viaceré neskôr upadli do zabudnutia. Patril k nim aj Jozef Ján Csákós (v doterajšej slovenskej literatúre všade uvádzaný ako Csákos). Narodil sa 27. septembra 1883 v Bratislave (vtedajšom Prešporku) na Zelenej ulici č. 3 ako syn profesora krasopisu Petra Jozefa Krailsheima a jeho manželky Jozefy, rod. Patzeltovej, pochádzajúcej zo sliezskeho Javorníka (dnes severná Morava). Pokrstený bol 7. októbra 1883. Chlapec v útlom veku osirel; v roku 1891 si ho spolu s ďalšími staršími súrodencami adoptoval majiteľ ryteckej živnosti v Prešporku Michal Csákós, pochádzajúci z Veszprému, ktorý sa v tom čase v mestskom adresári uvádza s adresou Hlavné námestie č. 6. Adopciou detí získali nové priezvisko – Csákós. 

01

Rodný dom J. J. Csákósa (pôvodne Krailsheima) na Zelenej č. 3. Foto: Braňo Bibel

Mladý Jozef Ján (používal len prvé z oboch krstných mien) sa u svojho nevlastného otca vyučil ryteckému remeslu. Rytecká prax mala iste vplyv na jeho charakteristický krasopisný úhľadný, ale zároveň dosť ťažko čitateľný rukopis, ktorý sa zachoval v rôznych dokumentoch. Csákós však pri rytectve nezotrval a neabsolvoval ani celé stredoškolské štúdium. Zamestnanie si našiel ako mestský úradník – pred rokom 1910 vstúpil do služieb prešporského magistrátu ako diurnista a spočiatku bol služobne zadelený do Mestského sirotského úradu v Apponyiho paláci. V roku 1910 nastúpil na uvoľnené miesto pomocného kustóda v mestskom múzeu a na tomto poste pracoval až do roku 1922, teda 12 rokov. Do roku 1919 bol jeho priamym nadriadeným hlavný kustód múzea profesor na hlavnom kráľovskom katolíckom gymnáziu a štátnej reálke Ján Evanjelista Albrecht (1852 – 1926).

Roku 1915 musel Csákós narukovať ako tzv. landšturmák a v polovici januára 1916 bol ako domobranca povolaný na vojenský výcvik na dobu šesť týždňov. Kvôli telesnej slabosti a chorobe ho však čoskoro prepustili do civilu.

923

Stará radnica, okolo roku 1910.

Csákósovo pôsobenie v múzeu (dnešné Múzeum mesta Bratislavy) sa z veľkej časti spája s pomerne zložitým obdobím existencie tejto inštitúcie (1. svetová vojna a prelomové roky po jej skončení). Stopy jeho činnosti možno vysledovať v rôznych dobových materiáloch. Dôležitým zdrojom poznania histórie múzea sú najmä Csákósove výročné správy za roky 1916 – 1920, publikované v lokálnej tlači. Podrobne informujú predovšetkým o novo nadobudnutých predmetoch. Počas Csákósovho pôsobenia zbierky múzea obohatili viaceré významné súbory, hlavne výtvarných diel, a to najmä z pozostalosti maliara Gejzu Zierera (1832 – 1916), mestského archivára Jána Batku (1845 – 1917) alebo slečny Emílie Bednaricsovej (1844 – 1917). V posledných štyroch rokoch (1918 – 1922) sa Csákós venoval prevažne národopisným zbierkam múzea. Tie sa mali po skončení vojny podstatnejšie rozšíriť na základe plánovaného terénneho výskumu rôznych lokalít v Prešporskej (Bratislavskej) župe, a to aj s ambíciou dokumentovať nielen materiálnu, ale aj duchovnú kultúru na tomto území.

03

Podpis J. Csákósa na výkaze múzea z roku 1920. (Múzeum Mesta Bratislavy)

Z rôznych dobových archívnych materiálov sa dozvedáme aj o vtedajších pálčivých problémoch múzea, najmä o nedostatku vhodných priestorov na umiestnenie jeho rozrastajúcich sa zbierok. Csákós poukazoval na dlhodobo neriešenú priestorovú situáciu múzea a požadoval, aby mu pridelili ďalšie susedné miestnosti v komplexe budov Starej radnice. Tú považoval za najvhodnejší objekt pre muzeálne účely.

V prelomovom období tesne po prvej svetovej vojne sa J. Csákós zamýšľal nad ďalším smerovaním múzea a formuloval viacero podnetov. Z jeho textov zaznieva ambícia vytvoriť v Bratislave také múzeum, aké má máloktoré mesto. V roku 1921 vyslovil myšlienku pretvorenia mestského múzea na múzeum vlastivedného typu, v ktorom by každý návštevník našiel poučenie o svojej domovine. Za základ vzniku takéhoto múzea považoval zlúčenie mestských zbierok s prírodovednými zbierkami Spolku lekárov a prírodovedcov. Túto koncepciu následne podrobne rozpracoval Dr. O. Faust, neskorší prednosta Vedeckých ústavov mesta Bratislavy.

Podľa viedenského vzoru, spolu s viedenským profesorom Dr. Antonom Franzom, Csákós plánoval zostaviť a vydať atlas architektonických a umelecko-historických pamiatok Prešporka, s farebne odlíšenými pamiatkami jednotlivých slohových období od románskeho slohu až po biedermeier, doplnený o vysvetľujúce texty. Ochrana vybraných stavebných pamiatok mala byť zohľadnená pri regulačných prácach v meste. Súpis mal tiež obsahovať pamätníky a pamätné tabule. Tento veľkolepý projekt sa napokon nerealizoval z finančných dôvodov.

V dôsledku zhoršujúceho sa zdravotného stavu Csákós koncom roka 1919 požiadal o oslobodenie od svojich povinností najprv počas zimných mesiacov. Posledná zmienka o ňom ako o kustódovi múzea sa viaže k 22. februáru 1923.

 02

Alojz Rigele: Portrét J. J. Csákósa, 1923. Zdroj:  https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:GMB.C_13385 

Dôležitou súčasťou Csákósových aktivít bola jeho bohatá publikačná činnosť, ktorej sa naplno venoval po svojom veľmi skorom penzionovaní. V 20. – 40. rokoch 20. storočia uverejnil množstvo kratších článkov, ako aj viaceré monograficky poňaté štúdie týkajúce sa histórie mesta a jeho pamiatok. Jeho texty sú roztrúsené najmä v lokálnych novinách Pressburger Zeitung, Neues Pressburger Tagblatt a Hiradó, Grenzbote, ale aj časopisoch. Tematická škála Csákósových textov je veľmi široká: veľa písal o jednotlivých stavebných pamiatkach v meste (napr. tzv. reťazový dom – Kettenhaus na Vydrici, Františkánsky kostol, stará mincovňa, Stará radnica, kláštor Notre Dame), ale tiež o uliciach, cintorínoch a mestských štvrtiach (Kapitulská ulica, Palisády, Bratislavské geto, Blumental). Pozornosť venoval i rôznym významným historickým udalostiam (obliehanie a oslobodenie Viedne v roku 1683, bitka pri Lamači v roku 1866) či osobnostiam (J. N. Hummel). Podrobne študoval korešpondenciu L. van Beethovena s Teréziou Brunswickovou a grófmi Erdődyovcami a mal rozpracovanú problematiku kontaktov tohto slávneho skladateľa s naším mestom. Venoval sa tiež histórii bratislavského záhradníctva, cechu krajčírov a pod.

Csákós bol aj častým prispievateľom do periodika Skt. Martins-Kalender. Z jeho pera pochádzajú napr. príspevky o Dóme sv. Martina, mariánskom stĺpe pred jezuitským kostolom alebo o uhorskom palatínovi Pavlovi Pálffym.

V rokoch 1919 – 1944 je doložené jeho členstvo v Bratislavskom umeleckom spolku (Pressburger Kunstverein, Pozsonyi Képzőművészeti Egyesület). Isté obdobie pôsobil tiež ako spolkový tajomník a knihovník a publikoval umelecko-historické štúdie v trojjazyčnom spolkovom časopise FORUM. Jeho skromný byt na Františkánskom námestí č. 4 bol preplnený knihami a obrazmi. 

08

Františkánske námestie, okolo roku 1920.

Ako vyplýva z niektorých Csákósových textov, popri histórii sa amatérsky zaoberal tiež archeológiou a robil súkromné sondy na niektorých lokalitách v okolí Bratislavy.

Príležitostne sa venoval výtvarnej činnosti, najmä ryteckej práci na objednávky (zhotovoval návrhy na emblémy, odznaky, monogramy a rôznu drobnú úžitkovú grafiku), ale tiež kolorovanej perokresbe a drobnej plastike.

Prvou Csákósovou manželkou sa stala Ružena (Rosa Johanna) Gallinová (1870 –1940), s ktorou uzatvoril sobáš 28. júna 1921. Bola švagrinou sochára Alojza Rigeleho (1879 – 1940), staršou sestrou jeho manželky Terézie (Theresia Paulina), narodenej v roku 1875. V rokoch 1912 – 1921 pracovala v mestských službách ako úradníčka – diurnistka, najprv na Mestskom úrade cudzineckého ruchu a neskôr na Mestskom vojenskom úrade. Rok po jej smrti, v roku 1941, sa Csákós oženil so Zuzanou Kristinou Rösslerovu (1891 – ?). Obe jeho manželstvá zostali bezdetné.

 04

J. Csákós: Bratislavský motív, kresba kolorovaná akvarelom, 1951. (Múzeum mesta Bratislavy)

Podobne ako v prípade viacerých iných osobností zo „starého sveta“, aj do Csákósovho života neblaho zasiahla zmena režimu po roku 1945. Prišiel o byt a na nejaké obdobie aj o penziu. Napriek materiálnej núdzi prežíval vďaka pomoci nemnohých ľudí, s ktorými sa osobne zblížil. Do posledných chvíľ svojho života však nestratil záujem o históriu svojho rodného mesta. Keď to bolo len trochu možné, zo skromných prostriedkov si kupoval knižky a s neutíchajúcim bádateľským zanietením si z nich robil výpisky.

Životná púť Jána Jozefa Csákósa sa zavŕšila pred viac ako 60 rokmi, 20. februára 1957 a je pochovaný na Martinskom cintoríne v Bratislave.

Zuzana Francová