Dňa 10. apríla uplynulo presne 140. rokov odvtedy, ako v Prešporku zomrel kníhkupec Gustav Heckenast, svojho času jeden z najvýznamnejších vydavateľov v Uhorsku. I keď v našom meste strávil len posledné roky svojho života a dnes si už na neho sotvakto spomenie, zanechal po sebe nezmazateľnú stopu. Ako sa k nám vlastne tento košický rodák dostal? Veď väčšinu života i profesijný zenit strávil v Pešti. Bolo to s ním takto...

 04

 Dav pred tlačiarňou v marci 1848 v Pešti

Do Pešti dorazil po štúdiu na evanjelickom lýceu v Prešove už ako 15-ročný a zamestnal sa vo vydavateľstve svojho príbuzného Otta Wiganda. Keď ten o niekoľko rokov ušiel pred cenzúrou do Lipska, ostal Heckenastovi na krku celý jeho podnik, ku ktorému pripojil i tlačiareň. V roku 1840 spojil svoje sily s prešporským rodákom Ludwigom Landererom, ktorý uplatnením svetových noviniek (rýchlolisy, farbotlač, rôzne typy písma, strojové liatie) priviedol tlačiareň na mimoriadne vysokú úroveň. V tomto období sa zapojili aj do politického diania, veď vytlačením Petőfiho básne Nemzeti dal (Národná pieseň) stáli pri zrode revolúcie meruôsmeho roku. Po Landererovej smrti (1854) viedol Heckenast vydavateľstvo úspešne aj sám – publikoval diela takmer všetkých významnejších súdobých maďarských literátov, ako boli Mór Jókai, Károly a Sándor Kisfaludyovci či József Eötvös, z nemeckých autorov tlačil o. i. diela Adalberta Stiftera. S viacerými z nich udržiaval priateľské kontakty, pretrvávajúce aj potom, ako Heckenast odišiel v roku 1873 do dôchodku a utiahol sa z rušnej Budapešti na vidiek do pokojného a útulného Prešporka.

Vyniká medzi nimi predovšetkým jeho vzťah vrúcneho priateľstva k rakúskemu spisovateľovi Petrovi Roseggerovi, ktorý bol neskôr trikrát nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru. Minule sa mi – už ani neviem akou náhodou – dostala do rúk ich vzájomná korešpondencia. Sprvu som ju len zbežne preletel, no postupne som sa do nej začítal a len ťažko sa od nej vedel odtrhnúť. Vyvstal predo mnou príbeh dvoch mužov, ktorých napriek vekovému odstupu (Heckenast bol starší o viac než 30 rokov!) spájalo pevné puto. Rosegger navštívil Heckenasta v Prešporku prvý raz v novembri 1874 a hoci ten už mal rozostavané vlastné sídlo – dodnes stojaci palác na rohu Konventnej a Kozej ulice, chcel mu ho ukázať až keď bude úplne dokončený, zariadený a pripravený na bývanie. Rosegger tak strávil niekoľko dní ako Heckenastov hosť v izbách hotela U zeleného stromu.

07

Heckenastov palác na križovatke Kozej a Konventnej ulice. Fotografia: Braňo Bibel

Druhá návšteva sa uskutočnila o rok neskôr – v decembri 1875 a Roseggerovi sa dostalo tej cti byť vôbec prvým hosťom v čerstvo dostavanom paláci na Konventnej ulici. V listoch predchádzajúcich návšteve sa Heckenast zdôveruje, že izby jeho nového sídla sú čoraz obývateľnejšie a útulnejšie, ale predsa to dá ešte mnoho práce, kým bude všetko tak, ako má byť. Napriek tomu sa na seba už obaja veľmi tešili. Po návšteve poslal spisovateľ Heckenastovi list plný vďačnosti: „Môj drahý priateľ! Dni, na ktoré som sa tak dlho tešil, sú už znova preč. Sedím v izbietke v Grazi, ktorá je mi tak dôverná a opäť tak cudzia. A pýtam sa sám seba: prečo si len neostal v Prešporku dlhšie? (...) Priateľ môj, prídem, keď budem opäť zdravý a ďakujem Vám nekonečne za všetko, čo ste preukázali chorému. Keď budem v poriadku, opäť prídem do krásneho domu, kde žije jeden ušľachtilý muž so svojou ženou láskavou ako anjel, ktorá je dobrotivá ako moja matka, áno, ako moja manželka. Ako sa len teším, že práve Vy, môj drahý priateľ, máte takúto pani! (...) Nuž, priateľ môj drahý, ešte raz najvrúcnejšia vďaka za všetko, čo ste mi Vy a Vaša láskavá pani vo Viedni a Prešporku preukázali!“

Rosegger našiel v Heckenastovi oporu, keď mu bolo najťažšie – veď len v marci mu zomrela manželka a on ostal sám s dvomi deťmi. U Heckenasta – ako sa sám vyjadril po ďalšej návšteve v marci 1876 – zabúdal na smútok: „Často myslievam na láskavý a liečivý pokoj Vášho domu, v ktorom som iba pred niekoľkými dňami odpočíval, a v ktorom sa moje srdce tak zahrialo a zmäklo, ono srdce, ktoré sa snažím umŕtviť a zatvrdiť. Byť hosťom vo Vašom dome je krásne. V tomto kruhu, kde tak harmonicky panuje ušľachtilosť ducha, oddanosť a teplo mysle, láska ku všetkému krásnemu a dobrému, sa človek nakoniec sám stane lepším a čistejším. Váš dom a život mi jednako pripadá ako báseň od Adalberta Stiftera. Preto, môj ušľachtilý, drahý priateľ, ďakujem Vám ešte raz za mimoriadne láskyplné a priateľské dni, ktoré ste mi vo Vašom dome pripravili.“

01

 Rakúsky spisovateľ Peter Rosegger (1843-1918), zdroj: Universalmuseum Joanneum

Priatelia spolu akiste viedli dlhé rozhovory, či už o umení alebo o osobných záležitostiach, tak to naznačuje Rosegger pred ďalšou návštevou na jeseň 1876: „Ako nekonečne rád by som opäť raz chcel, ak aj len jednu hodinu, s Vami hovoriť. Ťažko sa mi čaká na čas, kedy mi bude možné prísť za Vami do Prešporka.“ A po návšteve: „Či len viete, ako je mi vždy vo Vašom dome dobre – odhliadnuc od šampanského a dobrých cigár. Vám môžem tak dôverovať, a to mi robí dobre. V takých momentoch zabúdam, že nie som šťastný. Na jar teda opäť prídem?!“ 

Kontakty medzi nimi neustávali, ani keď Heckenasta začala trápiť astma, v dôsledku čoho niektoré dni celé preležal. V januári 1878, teda 3 mesiace pred jeho smrťou, mu Rosegger napísal: „Môj drahý priateľ! Predovšetkým najvrúcnejšia vďaka za pohostinnosť, o ktorú ste sa so mnou opäť tak jedinečným spôsobom podelili. Tentoraz som si predsavzal tráviť vo Vašej izbe menej času ako inokedy, a predsa som Vám ukradol všetky hodiny dňa. Tak podivne ma to k Vám ťahá, neviem prečo (...)“

K ďalšej návšteve už pravdepodobne nedošlo: keď sa vo februári Rosegger nachádzal vo Viedni a Heckenast ho opäť pozýval k sebe, básnik sa ospravedlnil. Začiatkom marca Heckenast avizoval, že je veľmi slabý na to, aby napísal obšírnejší list, a preto by bol rád, keby ho Rosegger osobne navštívil. Ten to už nestihol, dňa 10. apríla 1878 o 5. hodine poobede sa jeho „najmilší drahý priateľ“ odobral na večnosť.

 03

Gustav Heckenast (1811-1878) 

Denník Pressburger Zeitung sa rozlúčil: „Uhorsko prišlo o muža, ktorý sa významne zaslúžil o jeho literatúru a umenie. Najvýznamnejší vydavateľ našej vlasti, ktorý si aj ďaleko za jej hranicami (...) vydobyl nanajvýš dobrú povesť – Gustav Heckenast je mŕtvy.“ Ďalej dodal, že za tri roky v pozícii prešporského mešťana oživil dávnu povesť Prešporka ako významného vydavateľského mesta a preto nielen Uhorsko samotné, ale zvlášť Prešporok bolestivo pociťuje túto stratu.

09

 Hrob Gustava Heckenasta. Fotografia: Braňo Bibel

Na začiatku som napísal, že Heckenast u nás zanechal nezmazateľnú stopu – a to tak po profesijnej, ako aj po ľudskej stránke: jeho pohostinný príbytok a veľkorysá osobnosť sa stali útočiskom pre Petra Roseggera, ktorý tu v ťažkej životnej situácii našiel druhý domov a možno aj vďaka tomu sa neskôr zlatým písmom zapísal do dejín svetovej literatúry.

Kto si chce uctiť Heckenastovu pamiatku, má tu možnosť – jeho dodnes zachovaný hrob sa nachádza na Cintoríne pri Kozej bráne.

Ján Vyhnánek