M_P_ BA alebo Zmapované telo mesta

Mesto
2. januára 2014

Evidentne nejde o najhorúcejšiu novinku, veď projekt M_P_BA určite pozná (a používa) každý súcejší bratislavológ. Podstatné je, že ho už hodnú chvíľu sledujeme a máme radi aj my, čiže tento príspevok môžeme chápať ako obšírne poňatý lajk, ako rozkošatený komentár, v ktorom tu a teraz na rovinu prejavíme sympatie a radosť z toho, že existujú aj takéto skvelé vecičky – navyše v čoraz precíznejšom prevedení a v peknej typografickej úprave. A ktovie, možno sa ešte nájdu odhodlaní bratislavskí „tuláci“, osamelí i menej osamelí obyvatelia mesta, ktorí sa s týmto projektíkom zatiaľ nestretli.

Lebo veď ide o alternatívnu, chrumkavú mapu, ktorá sa dá ľahko poskladať a vsunúť do vrecka kabáta, resp. o jej internetový, komukoľvek a kedykoľvek dostupný variant. Pristúpte teda bližšie: v hlavnej úlohe sa vám predstavuje azda najvzrušujúcejší projekt občianskeho združenia M_P_BA.

Mapa pozýva na akúsi alternatívnu prehliadku mesta. V textúre jemných, svetlosivých plôch sa objavujú odtlačky hovoreného slova, t. j. kľúčové nie sú názvy ulíc, uvádzané drobným písmom, ale toposy hovorového jazyka, orientačné body zabývaného kultúrneho priestoru: Jakubák, Gottko, Račko, Dulák, Miletička a spol. Očividné je aj to, že ponukové menu nestavia na vyhľadávaných architektonických a kultúrnohistorických turistických ťahákoch na trase Prešporáčika ani na ľahko dostupných hrozienkach z bratislavského koláča. Do pestrej, mozaikovitej rezervácie zážitkov sú nahustené undergroundové miesta a iné zaujímavé, neznáme, na odhalenie čakajúce a občas aj trochu bizarné dejiská, ktoré zostávajú zatiaľ ukryté aj pred zrakmi mnohých domácich. Pamätné miesta-nemiesta, ktoré medzičasom vymreli, vychladli, stratili svoju prestíž a lesk, či priamo fosílne miesta, ponúkajúce nostalgiu, z ktorej sa podlamujú kolená, či vzrušujúce retrozážitky – okrem nich sa však nájde aj nemálo mladých, dynamických lokálov a burácajúcich kultúrnych hotspotov.

Zdroje vizuálnych dojmov a zážitkov (ktoré sú často všetkým možným, len nie pompéznymi monumentmi) sú označené drobnými červenými číslicami – prvú tretinu súpisu tvoria kaviarne, cukrárne a bistrá; hneď za nimi nasledujú „nekonzumné“ zóny, (ešte) nesprivatizované dejiská neobmedzených prechádzok, posedávania, potuliek a odbočiek. V niektorých prípadoch ide o miniobjavy, ktoré si vyžadujú iba zopár minút chôdze, iné ponúkajú tipy na celodňové aktivity: uvedené body sa môžu stať rovnako tak cieľom bezcieľneho ponevierania sa, ako aj spontánnych objavných túr, prechádzok vo dvojici či rodinných výjazdov. V takejto konštelácii si veru osobitné heslo zaslúži aj plytké ružinovské jazierko (prezývané Rohlík) – najmä ak je pravda, že v jeho mútnych vodách môžeme s trochou šťastia zazrieť korytnačky, ktoré sa počas príjemných teplých predpoludní vyhrievajú priamo na brehu (mimochodom, internetové heslo môže ktokoľvek rozšíriť a doplniť o nový tip či komentár). Pod číslom 510 je sústredených niekoľko antikvariátov, kde ako lákadlo poslúži aj jednovetný odkaz, že ide o antikvariát, až po strop napchatý knihami, kde na návštevníkov čaká „výborný ujo“, s ktorým si môžete kedykoľvek fantasticky pokecať.

terkep2008a

A môžeme si vyhľadať aj to, kde funguje blší trh (veď aké je mesto bez blšieho trhu?), alebo kam sa vybrať, ak si chceme zahrať golf. A dozvieme sa tiež, kde všade existuje či dokonca premáva paternoster. A ak aj nemáme toľko šťastia ako istý Brňan, ktorý sa mohol kochať tichým, monotónnym bzukotom tohto zariadenia v budove Generálneho riaditeľstva ŽSR hneď vedľa Hlavnej stanice, môžeme si vyhľadať zopár dobre strážených interiérov, v ktorých údajne dodnes driemu život elegantne ohrozujúce „mašinky“. Samozrejme, v takejto zostave sa aj najdrobnejšie nuansy podpisujú pod jedinečnosť atmosféry a zapadajú do textúry mesta ako jemne roztrúsené pehy: priznám sa, že aj ja som si až po podrobnom preštudovaní mapy uvedomil, že betónový reliéfny cyklus z dejín Bratislavy, ktorý sa nachádza pod Hlavnou stanicou, je naozaj dielom Juraja Meliša.

V zozname toho, čo sa oplatí vidieť a zažiť, figurujú aj piesočné duny Sandbergu či mŕtve jazero s hausbótmi na brehu Dunaja, lemované lužnými lesmi. A ešte ateliér majstra Kulicha, z ktorého putovalo na naše verejné priestranstvá množstvo hrozivo pôsobiacich bronzových sôch, alebo nefalšovaný betónový korzet rozostavaného plaveckého bazéna na konci Žižkovej ulice. A ak môžeme veriť sprievodcovi, v zarastenom húští hradného kopca natrafíme aj na zvyšky slávneho Kempelenovho vodovodu (hoci sa vraj k nemu budeme musieť doslova presekať). Dozvieme sa, kde nájdeme takmer postavenú konečnú zastávku nikdy nedokončeného (presnejšie nikdy nezačatého) bratislavského metra – po prečítaní opisu sa nás okamžite zmocní chuť preskúmať otvor, vyhĺbený do zeme. Osobitné body prináležia budovám, v stenách ktorých dodnes drieme francúzska delová guľa a nespočetne veľa výsostne bratislavských spomienkových „pírsingov“ v podobe sotva viditeľných rán a „kvázirán“ z obdobia napoleonských vojen.

Podobne mapa predstavuje aj kamenné tabule s ryskami, ktoré označujú hladinu vody v čase ničivých povodní v roku 1850 (no len najostrieľanejší miestni historici vedia, že nie každú rysku treba brať smrteľne vážne – nájde sa totiž aj tabuľa, ktorú pred časom posunula o pekných pár centimetrov vyššie murárska čata, renovujúca fasádu budovy). A nájdeme tu aj mapu vojenských bunkrov, ktoré sú roztrúsené po celom meste (nechýba, samozrejme, výzva k opatrnosti, aby bádatelia v tmavých jaskyniach náhodou nestúpili na niečo podozrivé a nebezpečné). V rámci hesla Skanzen boli zasa oprášené a zoradené reálne miesta (jedálne, vývarovne, krčmy, kaderníctva a kluby), ktoré pôsobia ako nefalšované „kapsuly času“, odtlačky socialistickej minulosti priam muzeálnej hodnoty. Akoby sa tu zastavil čas, akoby aj z kachličiek, umelých kameňov, linoleí, furnieru (a dokonca ešte aj zo zatuchnutého vzduchu, cirkulujúceho v interiéroch) sálala atmosféra 80. rokov minulého storočia. A keď sme už pri skanzene a zakonzervovaných dejinách: ako tajný cieľ tu, prirodzene, figuruje aj opustený komplex bývalej Dimitrovky (ozaj, nájde sa Bratislavčan, ktorý ešte nevliezol do obrovského železobetónového kolosu, pripomínajúceho hangár? Pretože to je skutočný zážitok: dá ti viac ako ktorýkoľvek historický dokument, akoby sme sa nečakane ocitli v Tarkovského Stalkerovi; táto hrôzostrašná heterotopia ponúka naraz muzeálny fíling, zimomriavky aj sci-fi zážitky.). No a nevynechajme ani hádam najzhumpľovanejšie, najnenáročnejšie dejisko nostalgickej sekcie: prízemnú chajdu na Rajskej ulici, resp. krčmu desiatej cenovej, ktorá v nej funguje (miesto lacnej borovičky a siahodlhých rozhovorov s výčapníkom, ktorý býva priamo v krčme), a ktorú štamgasti nenazvú inak ako „Büdös“ („Smradľavá“). Ak môžeme veriť mape, pred hodinou telesnej výchovy ju navštevujú aj študenti susedného gymnázia.

Každá položka papierového hardvéru nám nástojčivo pripomína, koľkými rôznymi cestičkami môžeme spoznávať Bratislavu, koľkými spôsobmi môžeme zdolať, prebádať, rozložiť na čiastočky či ochutnať to isté mesto. A keď už budeme v rukách zvierať mapu, aj my sami môžeme odsunúť nabok zakorenené stereotypy a nechať sa unášať vlastnými bláznivými nápadmi, koľko hravých, vážnych i polovážnych hľadísk by sme mohli nasadiť pri mapovaní tejto dynamickej betónovej, kamennej a zážitkovej džungle, ktorá nás obklopuje. Jedno je isté: rovnako ako v prípade mesta, aj tentoraz máme dočinenia so živým organizmom, ktorý sa dá pomocou papierového tela a internetového zázemia donekonečna rozširovať, cizelovať a variovať (a skutočne, k mnohým heslám je pripojený aj obsiahlejší textový komentár či blog).

Jediný nedostatok, ktorý môžeme v niektorých prípadoch vytknúť, sú nejasné hranice medzi skutočným obsahom, vychádzajúcim z nadšených odporúčaní, a skrytým (alebo menej skrytým) píár. Ešte by sme dokázali ako-tak stráviť fakt, že sa nájdu ľudia, ktorí vedia milovať také retrográdne cukrárenské produkty, akými sú šišky, no už menej jasné je, podľa akých kritérií ponúka webová mapa konkrétnu predmestskú cukráreň (a opiera sa pritom o sloganovité sentencie a anonymné citáty s reklamnou príchuťou), v ktorej nás údajne čakajú „najlepšie veterníky na svete“, ktoré ešte cestou domov všetky „zmoržujeme“.

borito006a

Odhliadnuc od toho má mapa nespochybniteľnú prednosť – nepredostiera nám instantný mestský fíling, ktorý sa medzičasom etabloval na tovar, zaužívanú značku, povinnú súčasť notoricky známych sprievodcovských výkladov. Namiesto toho preciedza a zhutňuje do podoby mikrokozmu prostredie, v ktorom sa každý deň premiestňujme z bodu A do bodu B, v ktorom stále čosi riešime, vybavujeme a na niečo čakáme – a ak nám náhodou zvýši trochu času na prechádzku, nechávame sa hnať železným zvykom z jedného notoricky známeho miesta na druhé (resp. z jedného mramorového chrámu konzumu do druhého). Mapa nás výdatne zásobí muníciou – s jej pomocou sa z Bratislavy stane nefalšovaný grund, ihrisko v širšom zmysle slova, kde sa vzrušujúcimi, výpovednými môžu stať nielen známe, zakódované miesta, ale aj menej nablýskané, nie práve mainstreamové či dokonca upadajúce „body“: medzierky, materské znamienka, preliačiny, ktorými je telo mesta priam posiate a ktoré sú opradené mnohými mestskými legendami.

Máté Csanda

Preklad: Jitka Rožnová

Podporili nás

Don`t copy text!