Často si prezerám fotografie pôvodného Suchého mýta, prehŕňam sa v starých mapách, porovnávam popisné čísla domov a snažím sa uchopiť, precítiť jeho stratenú históriu. Veď dnes, prechádzajúc sa pomedzi jeho chladné administratívne budovy, len ťažko veriť, že tento priestor bol kedysi čulou tepnou nášho mesta, tvoriacou vlastný mikrosvet s barokovo-klasicistickými domčekmi plnými života.

Tam, v útulnej uličke, pojacej centrum mesta s Veternou, Vysokou či Štefánikovou ulicou, sa kedysi chodilo do mäsiarstva svetoznámeho mykológa Bäumlera, sucháre sa kupovali u Kesselbauera, na dobrom jedle sa dalo pochutiť u Lerchnera, známa bola aj kaviareň Effenberger; keď neskôr postavili Astorku, stala sa centrom bohémskej Bratislavy, svoje príbehy písali aj legendárna Fajka, Modrá guľa, Halmoš či železiarstvo Fischer (Groh). Tu začiatkom 20. storočia sídlila redakcia Slovenských ľudových novín, na rohu s Panenskou mal advokátsku kanceláriu Ivan Dérer, ešte skôr tu býval aj priekopník telocviku a šermu Ferdinand Martinengo...

06

Suché Mýto okolo roku 1917. Zdroj: Ladislav Kálmán.  

Na svoje si prišli i milovníci našej svetoznámej pochúťky – bratislavských rožkov. Koncom 19. storočia sa dokonca mohli rozhodnúť medzi dvomi pekármi: na rohu s Drevenou ulicou (kedysi č. 14) mal pekáreň Franz Kastner, čo doďaleka zvestoval velikánsky rožok, hompáľajúci sa nad vchodom. Kto nevedel, že ide o plechovú reklamu, musel chvíľu porozmýšľať, ako sa pánovi pekárovi podarilo tak krásne dohneda upiecť takého velikána...

00

Pekáreň Kastnerovcov okolo roku 1930. Zdroj: Archív mesta Bratislavy.

Oproti, na čísle 13, približne tam, kde dnes ústi Staromestská ulica na Hodžovo námestie, sa dlhé desaťročia nachádzala pekáreň rodiny Schwappach. Najdlhšie ju viedol August (1837-1914), vo svojej dobe rešpektovaný ako neoficiálny kráľ prešporských Beugelbäckerov – pekárov bratislavských rožkov. Schwappachovci boli stará pekárska rodina, pochádzajúca z Bavorska. Tam ich ešte poznali ako Schwabachovcov. Augustov starý otec, Martin Schwabach, koncom 18. storočia vyvandroval do Prešporka, kde sa usadil a o čosi neskôr stal pekárskym majstrom. Jeho stopy nasledoval syn Ferdinand, ktorý v roku 1834 zložil majstrovskú skúšku a zmenil si priezvisko zo Schwabach na Schwappach.

02a

Fotografia pekárne Schwappachovcov na Suchom Mýte, 1914. Zdroj:  SNM - Múzeum kultúry karpatských Nemcov.

Vtedy sa začala písať aj samotná história slávnej pekárne. Tú po otcovej smrti prevzal od ovdovenej matky v roku 1862 August Schwappach. Pod jeho vedením sa definitívne zamerala na výrobu bajglov, ktoré sa aj vďaka nemu stali svetoznámym exportným artiklom. Na svoju rolu bol výborne pripravený – za pekára sa začal učiť, keď mal 13 rokov, o dva roky sa z neho stal tovariš a keď sa po vandrovke vrátil do svojho rodného mesta, stal sa posledným pekárskym majstrom v Prešporku, ktorý vykonal majstrovský kus (Meisterstück) ešte podľa starého remeselného zvyku, kladúcim na adeptov veľmi vysoké nároky. Predsedom skúšobnej komisie nebol nik iný ako Georg Kesselbauer, preslávený výrobca suchárov.

02

Reklamná pohľadnica, okolo roku 1910. Zdroj: Július Cmorej.

Vďaka tomu si jeho výrobky získali vysoké renomé, veď bajgle vyvážal prakticky do celého sveta – Talianska, Anglicka, Rakúska, Nemecka, Francúzska, USA a mnohých ďalších krajín. Medzi priaznivcov schwappachovských bajglov patrili viaceré významné osobnosti, napríklad v roku 1885 na krajinskej výstave v Budapešti ho cisár František Jozef I. vyznamenal zlatým krížom za zásluhy o ich šírenie vo svete. Najvyššie ústne uznanie získal tiež od korunného princa Rudolfa a princeznej Štefánie. Pochutil si na nich aj nemecký kancelár Otto von Bismarck, ktorý Schwappachovi na znak uznania zaslal vlastnoručne podpísaný list tohto znenia: „Na moje narodeniny ma zaslaný dar a pridané blahopriania veľmi potešili a prosím Vás na dôkaz Vašej dobroprajnosti prijať moje najzáväznejšie poďakovanie. Bismarck“

05

Reklama Schwappachovej pekárne bratislavských rožkov. Zdroj: Július Cmorej.

Šťastní to Prešporčania, privilegovaní možnosťou denno-denne konzumovať bajgle, každoročne oceňované medailami a diplomami na výstavách po celom svete – v Londýne, Budapešti, Benátkach, Paríži a iných metropolách! Doslova úžas vzbudili bajgle na Medzinárodnej výstave hygieny v Chicagu (1893), kam sa ich kvôli rôznym prekážkam podarilo doručiť až po dvojmesačnej ceste. Porotcovia nemohli uveriť, že práve ochutnali pečivo, ktoré strávilo dlhý čas na mori a nebolo upečené len prednedávnom... Odmenili ho preto zlatou medailou, četným diplomom a čestnou hviezdou za trvácnosť a lahodnú chuť. Poctivosť pekárskeho majstra sa premietla aj vo zvyšnom živote Augusta Schwappacha – vďaka svojej erudícii a osobným kvalitám pôsobil dlho ako tajomník a zapisovateľ cechu bratislavských pekárov.

01

Reklama Schwappachovej pekárne bratislavských rožkov., drevo, okolo 1910: Zdroj: Múzeum mesta Bratislavy.

Vážil si svojich kolegov, o čom svedčí fakt, že práve na jeho popud zaviedli vykanie pekárskych majstrov svojim tovarišom; pôsobil aj ako predseda a čestný člen Prešporského spolku na podporu pekárov v chorobe. Preto pri oslave svojich 70. narodenín smel bilancovať svoj život vyhlásením: „Mojím úprimným konaním a pôsobením som nikdy nikoho nepoškodil alebo neurazil, nikomu som nikdy nezobral zákazníka a ani nikto nemôže vystúpiť proti mne. Som si istý, že dnes som sedemdesiatročný čestný muž a ani jeden z mojich starých a mladých kolegov voči mne nie je naladený nepriateľsky.“ Zomrel v roku 1914 po dlhšej chorobe a dodnes je možné na Cintoríne pri Kozej bráne navštíviť jeho hrob.

03a 

Fotografia Augusta Schwappacha. Zdroj: Archív mesta Bratislavy.

Staré Suché mýto v polovici 70. rokov neľútostne zmietli, aby uvoľnili miesto mimoúrovňovej križovatke. Mraky dymu sa vtedy zlovestne vznášali nad troskami asanovaných domov, zo zemského povrchu zmizla aj bývalá Schwappachova pekáreň. Našťastie, besnenie turbulentného 20. storočia prežili bratislavské rožky, odkaz Augusta Schwappacha. Ten tu zostane, kým na ne budeme mať chuť.

Ján Vyhnánek