„Desaťročia sme sa zabúdali dívať na strechy našich domov: to bola a je tá najväčšia chyba,“ píše sa v titulnom článku Západouhorského spravodaja (Nyugatmagyarországi Hiradó) z 20. mája 1913, tri dni po vypuknutí požiaru v židovskej štvrti v Podhradí. Po štvrti, ktorá bola považovaná za „najmalebnejšiu“, „najživšiu“, no zároveň aj najchudobnejšiu v meste, sa oheň rýchlo šíril. No väčšina Prešporčanov si až vtedy uvedomila, koľko domov v meste má – nielen v zničenom Podhradí, ale aj na najväčších a najrušnejších uliciach, v samotnom centre Prešporka – stále šindľové strechy. A to napriek tomu, že sa písal začiatok 20. storočia. Budovy s drevenými strechami, postavené tesne vedľa seba, predstavovali vždy vážne nebezpečenstvo…

Hoci príležitostí poučiť sa nebolo málo, keďže „červený kohút“ sa s Prešporčanmi nepekne zahral už pred vyše sto rokmi: na hrade, využívanom vojskom, vypukol 28. mája 1811 z doposiaľ nezistených príčin požiar, ktorý si vyžiadal deväť ľudských životov a pyšne sa týčiacu budovu premenil na sídlo duchov.

88

Požiar Bratislavského hradu. Zdrojhttps://www.webumenia.sk/dielo/SVK:GMB.C_9280

Pred vznikom organizovaného hasičského zboru hasil požiare, kto mohol. Vševediaci kronikár Prešporka Tivadar Ortvay spomína, že v roku 1446 signalizovala smer požiaru červená zástava vyvesená na radničnej veži a tých, ktorí požiar hasili, čakala odmena v podobe vína, chleba a peňazí. Podľa údajov z roku 1502 sa používali „kožené vedrá“, v roku 1526 „striekače na oheň“ a v roku 1527 „vodné vozy“. Každý, kto vykonával profesiu súvisiacu so stavebníctvom (tesári, murári, kováči, zámočníci, kolesári, stolári, ale aj kominári), sa musel povinne zúčastňovať na hasení – v opačnom prípade ho čakala finančná pokuta. Majitelia vozov, ale aj drožkári museli zabezpečovať prísun vody. Napríklad knieža Anton Grassalkovich neváhal a v roku 1811 zapožičal na vznešené ciele aj svoje najdrahšie kone. Ten, kto dorazil k požiaru prvý, dostal finančnú odmenu.

Myšlienka založiť v Prešporku dobrovoľnú hasičskú organizáciu pochádza z roku 1863. V rovnakom roku vznikol pod vedením neskoršieho mešťanostu Henrika Justiho výbor zložený z občanov mesta (nechýbal medzi nimi ani Justiho priateľ, bankár Teodor Edl a učiteľ telocviku a šermiar Ferdinand Martinengo), ktorý vypracoval základné stanovy. Vláda však žiadosť neodsúhlasila, keďže v tej dobe videla za akoukoľvek formou (dnešným slovníkom vyjadrené) občianskej aktivity politické ciele.

05 

Ferdinand Martinengo

Zmenu prinieslo až rakúsko-uhorské vyrovnanie: v roku 1867 výbor opätovne predložil nové znenie stanov. S organizovaním dobrovoľného hasičského zboru sa začalo okamžite, ešte pred ich schválením, a dlho na seba nenechal čakať ani prvý výjazd: 1. decembra 1867 sa už dobrovoľní hasiči zúčastnili na hasení požiaru u pekárskeho majstra Hoffmanna na Vŕbovej ulici.

Na zasadnutí prípravného výboru vo februári 1868 zvolili za predsedu spolku mešťanostu Henricha Justiho, ktorý túto funkciu zastával v rokoch 1867 – 1875, a za hlavného veliteľa Ferdinanda Martinenga.

Nadšenie ani odhodlanie nikomu nechýbalo, a tak bolo treba dobudovať už „len“ zodpovedajúcu infraštruktúru.

V marci 1894 bolo zvolené nové vedenie. Predsedom sa stal neskorší mešťanosta Pavol Taller a hlavným veliteľom Ján Sendlein.

Vďaka veľkodušnosti mesta boli 28. júla 1894 odovzdané do užívania sídlo i sklad Spolku dobrovoľných hasičov v Prešporku (Pressburger freiwilliger Feuerwehrverein). Priečelie budovy na Krajinskej ceste (dnes Radlinského 6), ktorú postavili podľa architektonických návrhov hlavného mestského inžiniera Antona Sendleina (brata hlavného veliteľa), zdobili erby mesta a spolku. V uličnom trakte sa nachádzali miestnosti pre dôstojníkov, službukonajúci personál, hasičské zložky, hlásičov požiaru, lekárov a záchranárov, ako aj práčovňa a kúpeľné priestory, na poschodí bola veľká sála, knižnica a spolkové múzeum, na dvore lezecká stena a sušiareň, v zadnej časti dvora zbrojnica a dielňa, zasahujúca do Alžbetinej ulice. Budova však mala aj svoje nedostatky: stajne boli na inom mieste a východ zo zbrojnice nebol situovaný bezprostredne do ulice.

01

Nádvorie hasičskej stanice okolo roku 1900. Zdroj: Dobrovoľný hasičský zbor Bratislava - Staré Mesto

Spolok disponoval aj zbrojnicami v iných častiach mesta: pri radnici, na Židovskej ulici (Schlossgrundgasse), pri mýtnom domčeku na Cisárskej ceste (Kaiserweg), pri kasárni poľných strelcov a vojenskom sklade potravín v Podhradí.

Do pôsobnosti spolku v roku 1905 spadali: dnešné Kittsee (Rakúsko), Lamač, Vajnory, Karlova Ves a Petržalka. Jeho členov nasadzovali nielen pri hasení požiarov, ale aj pri odstraňovaní škôd spôsobených povodňami či víchricami, ako aj pri vykonávaní dozoru v divadlách a tanečných sálach.

Apropo, divadlo! Hlavný mestský inžinier Anton Sendlein z pozície svojho úradu zodpovedal aj za stabilitu mestských budov. V snahe vyhnúť sa katastrofe, ktorá sa udiala v roku 1881 vo viedenskom divadle Ringteather (keď vypli plynové lampy – spúšťače požiaru, v hľadisku, ktoré sa najprv zahalilo do tmy a potom ho pohltili plamene, vypukla panika a v budove zhorelo vyše 380 ľudí), dali v septembri 1884 zbúrať – s odvolaním sa na nevyhovujúcu bezpečnosť – Csákyho stavovské divadlo v Prešporku. Na jeho mieste postavili a v roku 1886 otvorili Mestské divadlo (dnes historická budova SND), kde už architekti prihliadali aj na otázku bezpečnosti divákov i samotnej budovy.

V roku 1913 bolo zreformovanie prešporského hasičského zboru doslova pálčivým problémom. „... hasiči z okolia prichádzali na rozheganých sedliackych vozoch, sediac vedľa primitívnych hasičských striekačiek. Zo šestnástich obcí sa sem prihrnul rovnaký počet hasičov oblečených v rôznofarebných uniformách, pričom aj v hodine najväčšej hrôzy vzbudzoval úsmev na tvárach dedinský hasič, ktorému sa na obrovskej lohengrinovskej prilbe hompáľal biely konský chvost... Pohľad na prilbu nás pobavil a len neskôr sa ukázalo, že požiar na Ulici Mateja Bela (Panenská) uhasil práve takýto dedinský hasičský oddiel z Prievozu a že hroziace nebezpečenstvo v kláštore kapucínov na Kisfaludyho ulici (Kozia) za necelú polhodinu zažehnala časť našich prešporských hasičov.

„Sobotňajšie hasenie je veľkou, oddávna oprávnenou rehabilitáciou úsmevných lohengrinovských prílb,“ citujeme autora titulného článku Západouhorského spravodaja z 20. mája 1913. O odhodlanosť a vytrvalosť teda nebola núdza. Dokazuje to aj skutočnosť, že ešte osemnásť nocí po požiari hliadkovali na mieste dobrovoľní „rytieri plameňov“.

542

543

Dobové pohľadnice veľkého požiaru z roku 1913. Zdroj: J. Cmorej

Roky 1. svetovej vojny postavili hasičov pred nové úlohy. Údaje z roku 1917 hovoria o 111 dobrovoľníkoch; 61 členov dobrovoľného hasičského spolku bojovalo na fronte. V tom istom roku spolok oslávil storočnicu svojej existencie. Vzhľadom na prebiehajúcu vojnu išlo o skromnejšiu oslavu v užšom kruhu, ktorá sa konala v sídle spolku. Pri tejto príležitosti budovu aj dvor vyzdobili vencami z listov, cudzokrajnými rastlinami, kobercami a drapériami v národných farbách.

Rečníci hovorili o nových výzvach aj problémoch spolku: o pribúdajúcich továrňach na území mesta a o stupňujúcom sa nebezpečenstve vzniku požiarov. Spomenuli potrebu zvýšiť rozpočet, modernizovať hasičskú výzbroj, zosúladiť prácu dobrovoľníkov a profesionálnych hasičov a v záujme vyššej efektívnosti ich rozmiestniť po celom meste. Okrem toho sa ukázalo, že budova, v ktorej spolok sídlil, už nepostačuje rastúcim nárokom.

Hasičskú zbrojnicu na Krajinskej ceste (Radlinského) rozšírili až po 1. svetovej vojne, keď k nej pripojili budovu susednej pošty a telegrafického úradu, ktorá bola postavená v roku 1924 podľa architektonických návrhov Dezidera Quastlera.

02

Hasičská zbrojnica na Krajinskej ceste (dnes: Radlinského ulica). Zdroj: Dobrovoľný hasičský zbor Bratislava - Staré Mesto

Vynikajúci chemik Dr. Béla Michaelis, ktorý vraj koketoval aj s alchýmiou, mal v Prešporku povesť čudáka. Dal si postaviť parádny domov vybavený laboratóriom v novej vilovej štvrti Nový svet (Neustift, Újtelep). Vedec v roku 1910 zomrel. V poslednej vôli myslel aj na Spolok dobrovoľných hasičov v Prešporku, ktorého bol čestným členom. Chcel, aby v budúcnosti, po smrti jeho matky (zomrela v roku 1925), obývali túto vilu na Kuzmányiho ulici č. 9 hlavní velitelia spolku. Vtedy bola iná doba a svet i mesto medzitým prešli veľkými zmenami. Budova slúžila ako obytný dom a už polstoročie v nej sídli materská škola. 

09

Sedliacka procesia u svätého Floriána. Zdrojhttps://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.G_8183

Napriek tomu, že sa Prešporčania snažili sv. Floriánovi vychádzať v ústrety, mesto počas svojej existencie zažilo viacero požiarov. V roku 1732 postavili občania barokové súsošie, venované patrónovi hasičov, ktorého úlohou bolo ochraňovať mesto aj pred rovnako častými povodňami. Spočiatku stálo na Slepačom trhu oproti Laurinskej bráne, no v roku 1938 už natoľko obmedzovalo dopravu, že ho presunuli pred Blumentálsky kostol. Odvtedy sv. Florián upiera svoj „bedlivý zrak“ na mesto práve z tohto miesta

Ágnes B. Mánya