;)
Penivý prášok na zuby a pradiareň konských vlasov: pohľad na dejiny cez ich útržky
9. septembra 2013
Práve toto sú tie najlepšie bratislavské zážitky. Človek hľadá, študuje, vzdychá a hmká nad povinnou literatúrou, prehŕňa sa v citátoch, dokonca má tendenciu veriť, že je tým, kto udáva smer. Vyberá si, čo bude čítať, určuje si obľúbencov, filozofuje nad vlastnými plánmi. A potom vždy príde nejaký postranný prúd, podzemný potok, ktorý človeka (mňa) vykoľají.
Ako nedávno, keď som v univerzitnej knižnici natrafil na výtlačok v zošitovej väzbe, na komentár istého uznávaného bratislavského lekára, novinára a vydavateľa (o ktorom sa podrobnejšie zmienim niekedy nabudúce) – otvorím ho a hneď na prvej strane ma víta vlastnoručné venovanie autora: „pápežskému komorníkovi a opátovi dr. Tivadarovi Ortvayovi (…) na znak mojej neskonalej úcty“. Od toho okamihu je pre mňa ťažké sústrediť sa na študijné poznámky; zrazu si uvedomím, že už dobrú polhodinu čítam o bratislavskej epidémii týfusu, ktorá v skutočnosti ani nejestvovala.
Alebo príhoda z mojich budapeštianskych potuliek, ktorej dejiskom bol pre mňa dovtedy neznámy lokál v rušnom ôsmom obvode a hlavnou aktérkou mladá dáma, ktorá sa začala prehrabávať v kabelke, aby z nej vytiahla kus kameňa so slovami, nech uhádnem, čo to je. Po niekoľkosekundovom krútení hlavou ma informovala, že je to niečo ako rodinná relikvia, patriaca komusi zo svokrovej rodiny, vraj relikt Fadruszovej sochy Márie Terézie. A ak ma to zaujíma, má toho aj viac – a už kvetnato rozpletá spletité výhonky rodokmeňa vlastnej famílie, v ktorej mal každý dočinenia s každým, ale čo je dôležité, v istom bode sa všetci v spomienkach hlásili a hlásia k Pressburgu.
V podstate ide o to, že nepotrebujem(e) veľké prekvapenia ani bombastické historky: pre mňa je zážitkom už aj to, keď asi tridsaťročný bradatý hipster, ktorý sedí predo mnou v kine Lumière, pošepne svojmu kamarátovi: „mama mi vravela, že som csirkefogó.“ Lebo nech idem kamkoľvek (a ako neúnavný tulák som v ustavičnom pohybe), fiktívne priestranstvá Bratislavy sa ku mne macguffinovsky priplazia späť. Ako v prípade slečny Marpleovej, o ktorej všetci vieme, že kde sa objaví, tam sa hneď črtá zločin, vynorí sa mŕtvola – istú dobu aj ja nejako takto priťahujem prekvapenia bratislavskej proveniencie.
Zrejme k tomu treba aj to, aby sme sa k veciam približovali zľahka, uvoľnene ako hlas rozprávača v jednej Mrożekovej próze, ktorý flegmaticky, dokonca s istým pôžitkom opisuje, ako ho nejakí ľudia uprostred lesa kamsi nesú, kým on bosonohý leží na vlastnej pohovke. Veď mesto aj tak príde, keď mu to dovolíme, ocitne sa pred nami, skôr či neskôr nastúpia do radu tancujúce motívy, mestské legendy, označujúce a označované.
Slovom, aj ja teraz len pripomínam, ticho signalizujem, že opäť raz nepíšem o Bratislave, dokonca som ju nemal na mysli ani vtedy, keď sa ku mne dostal dokmásaný, neveľmi atraktívny výtlačok Obrázkového kalendára Maďarov na Slovensku 1942, ktorý vydal bratislavský Toldyho krúžok. „Vyšachovaný“ exemplár, ako by povedal mne blízky člen rodiny… Netuším, odkiaľ a prečo ho „vyšachovali“ a posunuli práve mne. Na úvodnej strane ma víta portrét prezidenta Dr. Jozefa Tisa, čiže ide o vážnu vec, aj keď potom už hrajú prím len osviežujúcejšie obsahy.
A nech si dielko nalistujem kdekoľvek, všade nachádzam útržky dejín a na každej strane zopár drobných poučení a objavov. Zrazu mám pocit, že chápem a preciťujem ambície toho veľkého, geniálneho mozgu, na meno ktorého si zasa neviem spomenúť, no ktorý o Paríži (v súvislosti s Parížom) napísal jednu z najväčších kníh storočia a ktorý bol sám flaneur a Lumpensammler, starožitník pamäti, ktorý sa k histórii a príbehom tohto mesta približoval cez zvyšky, franforce, špinu a rozboľavené dedičstvo otcov (no a cez námestia a pasáže).
Toto všetko ponúka aj spomínaný zošit: radosti z drobných objavov, pôvab spontánnych povzdychov. A tak sa napríklad dozvedám, že Bratislava mala Goetheho ulicu a Námestie Andreja Hlinku, no ako o tom vypovedajú niektoré dobové inzeráty, dokonca aj Námestie Adolfa Hitlera (niežeby som o jeho existencii nevedel, no na papieri to znie predsa len trochu bizarne) s obchodmi, ktoré vraj tiež ponúkali dobrý tovar. Koniec koncov, taký je osud námestí: aj Hviezdoslavovo námestie sa predtým honosilo menom maršala Radeckého či revolucionára Košuta.
A hoci sa väčšina článkov a inzerátov spája s Bratislavou, z vyblednutých strán sépiovej farby vykukne občas aj slovenský vidiek: „Pite levočský likér” (tamže: „dôverujte našim liehovinám… …ochutnajte levočskú borovičku a nebudete chcieť nič iné“). Ale predsa len prevažujú bratislavské obsahy: Jenő Manderla napríklad ponúka mäso a mäsové výrobky. Na inom mieste čítam: „Jarnú výbavu si zaobstarajte u LILI“; o niekoľko strán ďalej vážny, úderný oznam istej bankovej inštitúcie („Postará sa o všetky bankové záležitosti“). Spomínané slogany sotva o niečom vypovedajú, napriek tomu toho vyplavujú na povrch mnoho – jazyk v jej najrôznejších podobách: keď sa o niečo veľmi usiluje, keď sa potkýnajúc na niečo odhodláva, keď stvrdne (a je to iné, je to viac ako patina). Pôvabná blízkosť populárno-náučných vlasteneckých článkov a mobilizujúcich reklamných sloganov. Pekne vedľa seba, telo pri tele. Až do konca rovnaký čierno-biely funkcionalizmus, žiadny jemný fotoshop a globalizované rečičky – samé úprimné výzvy a priame vyhlásenia.
A nesmieme zabudnúť ani na telefón – ťažko sa tomu verí, no čítam samé štvorciferné volacie čísla („vytáčajte smelo“). A to som sa ešte nezmienil o prášku na zuby, ktorý bol navyše penivý a úsporný („Augomenth pre zdravý dent“). No v ponuke figurovala aj pružinová vložka, ktorá – ak môžeme obchodníkovi veriť – sa výborne hodí ako „matrac do postele, pohovka atď. Je hygienická, pružná a pohodlnejšia než čokoľvek iné.“
Nájdu sa tu, pravdaže, aj poučenia iného rázu: „modrý kostolík“ vtedy ešte obkolesovala záhrada plná kríkov, na zasneženej veži Dómu svätého Martina zasa vidno lizény , ktoré navrhol Ignác Feigler a ktoré sa stratili pred mnohými desaťročiami, akoby ani nepatrili k tomuto chrámu – dokonca ich odignorovali aj pri nedávnej rekonštrukcii (ktorú by som nazval skôr len bielením múrov). Naozaj rád by som si vypočul názory niekoľkých architektov-reštaurátorov a spýtal sa ich, čo je vo veci.
Núdza nie je ani o zaujímavé článočky – text Kálmána Brogyányiho o Madáchovej obrazárni alebo príspevok Dr. Jozefa Kőhegyiho o histórii kapucínskeho kostola („Pristavme sa na okamih pri tomto kostole, ktorý je svetlý a veselý ako duch kapucínov.“). O niekoľko strán ďalej opäť Brogyányiho článok o celoštátnej maďarskej výstave na Slovensku, ktorú každoročne organizoval Výtvarný spolok („Spomedzi sochárov zaujíma prvé miesto Gyula Bártfay. Je to Bourdellov žiak, ktorý sa snaží o dekoratívnosť povrchov. V menších dielach je jeho silnou stránkou vyjadrenie vnútra.“). Frigyes Ledényi sa zasa nadchýna nad futbalovým klubom VAS, čiže nad maďarským ligovým mužstvom na Slovensku („Každú nedeľu večer tisícky a tisícky maďarských športových nadšencov aj tých, ktorí športu príliš nerozumejú, vo všetkých kútoch krajiny s napätím očakávajú správu, či maďarské ligové mužstvo VAS vyhralo?“)
Zrazu sa len pristihnem pri tom, ako si vychutnávam reklamné texty a šepkám si pritom pôvabné, očarujúco naivné a jednoduché útržky viet. Uvedomím si, ako dávno som nevypustil z úst výrazy ako „optik”, „dámsky kúpací úbor“ (žiadna ilustrácia) alebo „pradiareň konských vlasov“. Hlavou mi víria slogany ako v istej Updikovej knihe, akoby som bol vnukom dusiaceho sa Harryho Angstroma a cítil som, že teraz ani nie je dôležité, čo si pospevujem, treba len zaujať bezpečnú pozíciu, zvoliť dobrý rozprávačský štýl a potom rozprávať a rozprávať. Bez ohľadu na to, či je to potrebné alebo nie, naivne a pôvabne „od veci“. Tentoraz opäť o Bratislave.
Máté Csanda
Preklad: Jitka Rožnová
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!