Fotografické príbehy zo starej Bratislavy

Rodinné fotografie
12. augusta 2021

Bratislava má ideálnu polohu: na území mesta – v jeho bývalých okrajových častiach –  sa nachádza množstvo parkov, lesoparkov, hájov či riečnych brehov, ktoré sú priam stvorené na prechádzky, výlety, túry, športové aktivity či oddych. Už aj naši prarodičia chodievali načerpať sily do Horského parku, k petržalskej hájovni; ich potomkovia podnikali výlety do dunajských lužných lesov. Celé generácie Bratislavčanov sa prevážali na propeleroch do petržalského parku, aby sa poprechádzali pod košatými korunami stromov, v blízkosti starej veže františkánskeho kostola či v rozáriu. Našli sa tu však aj vhodné podmienky a lokality na cyklistiku či tenis. Tí, čo túžili po dlhších trasách, si to namierili k tzv. Púčkovým domom alebo k Slamenej búde (Strohhütte), na Kamzík a odtiaľ sa spustili k Železnej studienke; alebo sa od továrne na patróny vydali na Železnú studienku – míňajúc rybníky popri ceste; člnkovali sa na prostrednom jazere, potom si dožičili piknik na lúke, alebo si sadli do záhradného hostinca. Kto mal záhradu – v Petržalke, v Podhradí alebo v Prievoze –, pravidelne opúšťal svoj mestský byt a trávil tu časť voľného času, pričom sa neraz o toto príjemné miesto delil so svojou rodinou a priateľmi.

Prejdeme sa po nábreží Dunaja; odvezieme sa propelerom do Petržalky, vyjdeme na Kamzík, po Hlbokej ceste do Horského parku, zamierime na Železnú studienku, do Devína, do záhrady, na kúpalisko – takéto slovné zvraty či dejiská zaznievali – v závislosti od aktuálneho ročného obdobia – v období môjho detstva zakaždým, keď sa zvrtla reč na víkendové alebo prázdninové programy. Dá sa povedať, že aj toto všetko tvorilo súčasť tradície – a ak sa aj okolnosti medzičasom zmenili, ak sa aj tieto lokality pod vplyvom času alebo v dôsledku nezmysleného, hlúpeho búrania zmenili –, zvyky predošlých generácií žili ďalej. Dlhšie či kratšie prechádzky, lesné výlety či túry, tenisové turnaje, korčuľovanie sa, člnkovanie, plávanie, veselé záhradné stretnutia tvorili prirodzenú súčasť života starých Bratislavčanov (Prešporčanov). Dokazujú to aj spomienky, ktoré sa v našej rodine odovzdávali ďalej slovom, alebo zdokumentované v písanej či fotografickej podobe. K množstvu fotografií z nášho rodinného archívu teraz pripájam aj konkrétne spomienky.  Pri záberoch, dejiskách, ktoré som nepoznala, orientáciu uľahčovali otcove poznámky, objavujúce sa na škatuliach, obálkach či v albumoch s fotografiami. Časť z tu uverejnených fotografií vytvoril v mladosti sám.

Je všeobecne známe, že Bratislava hrala pri popularizácií a udomácňovaní nových športových disciplín prím. Tunajšiemu veslárskemu športu vzdalo OZ Bratislavské rožky hold publikáciou Bol raz jeden Bratislavský veslársky spolok (1862–1940), ktorá vyšla nedávno v reedícii.

 

Kamzík ponúkal príležitosti na krátke nedeľné prechádzky, keď sa chcel človek nadýchať čerstvého vzduchu, ale slúžil aj ako východiskový bod pre dlhšie túry. Na Somársku lúku chodievali Bratislavčania v lete na výlety, kým v zime ju využívali na sánkovačku a lyžovačku. V detstve tam brávali rodičia aj nás a spolu s rodinnými priateľmi sme sa sánkovali. Ako vysokoškoláčka som neraz využila vtedy ešte zväčša zasnežené zimy a s priateľkami sme sa chodievali lyžovať na Kamzík. A keď sme si poriadne užili lyžovačku, zo Somárskej lúky sme sa po lesnej ceste spustili až k Slamenej búde, na konečnú zastávku trolejbusu.

K týmto výletom neodmysliteľne patrila aj návšteva záhradných hostincov, kde sme sa v zime zohriali a v letnej horúčave osviežili.

V škatuli označenej ako „rodina Berthovcov“, sa v pozostalosti dedovej sestry Bösky objavilo týchto niekoľko veľmi starých fotografií (z prvých rokov 20. storočia), na ktorých som identifikovala prastarého otca Jánosa Berthu s druhou manželkou a dcérkou na výlete v spoločnosti rodiny a priateľov.

 

Prichádza vlak! Skupinka čaká na železničnej stanici Červený most!

 

Oddych na kraji lesa.

 

Pri jazere na Železnej studienke

 

Mladí, v pozadí príslušníci staršej generácie – spriatelené rodiny chodievali na spoločné výlety, 18. september 1932 (prvý zľava je môj otec, vpravo Imre Mayer ml., v pozadí moja stará mama).

 

Moji starí rodičia so synmi, Imre Mayer s manželkou a s dcérou Judit pred záhradným hostincom na Kamzíku, 24. september 1933.

 

Barry žobroní – fotografia Lászlóa Aixingera (1883 – 1944) z roku 1900.

 

V záhradnom hostinci s naším milým hosťom z Maďarska, 1958.

 

Švédska telocvičňa, Dlhá ul. 15 „Relaxačné miesto pre deti a študujúcu mládež. Zabezpečuje rovné držanie tela, urýchľuje látkovú výmenu, a tým podporuje rast…“ – tak znel reklamný slogan na druhej strane pohľadnice, ktorá zachytáva skupinu cvičiacich deti. Prvý chlapček zľava je môj otec. Text bol zrejme pravdivý, lebo otec bol naozaj vysoký a mal aj rovné držanie tela. 🙂

 

Stará mama so synmi v petržalskom parku, 1927.

 

S rodičmi v petržalskom parku 1954.

 

Detské hry v Petržalke, chlapci Berthovci, István Aixinger a ich kamarátky, 4. júl 1929.

 

„U Olgyayovcov“ – píše sa na fotke z roku 1929, ktorú vytvoril môj otec ako trinásťročný. So srnkami zrejme zachytil svoju mamu (moju starú mamu).

Keď si môj otec vybavoval spomienky na detstvo a mladosť, nikdy nezabudol na záhradu Olgyayovcov v Petržalke, kam pravidelne chodievali a kde strávili veľa krásnych chvíľ v kruhu priateľov. Idylické prostredie následne nemilosrdne odfúkol vietor dejín, zvečnené osoby rozvial na všetky svetové strany, a tí, čo zostali v našom rodnom meste, žijú (v lepšom prípade) ďalej už len vo svojich potomkoch.

 

U Halmiovcov, 26. jún 1929. Druhá v prostrednom rade stojacich je Eszti Láng, vedľa nej je jej mladšia sestra Baci; na zemi sedia Pista Aixinger a Géza Bertha.

 

Halmiovci – tenisové ihrisko, 1930.

 

Oddych na dunajskom ostrove, 1929 – Podľa Zoltána Samarjayho ide zrejme o ostrov Kopáč nad Podunajskými Biskupicami, ktorý v tej dobe patril medzi obľúbené výletné miesta.  

 

Na dunajskom kúpalisku v Bratislave: László Aixinger so svojím synovcom, Gézom (mojím otcom) a so synom Istvánom, 8. august 1927.

 

Teta Jeanny vo svojej záhrade, 1929 – Jeanny Fischer  bola sesternicou z druhého kolena a zároveň dobrou kamarátkou mojej starej mamy. V spoločnosti detí: chlapci Berthovci, uprostred na lavičke Albrecht Hansi, synovec tety Jeanny.

Mária Bertha Orbán

Podporili nás

Don`t copy text!