V roku 1968 v Bratislave fungovalo tajné rozhlasové vysielanie

Príbehy zo starej Bratislavy
21. augusta 2019

Dňa 21. augusta 1968 sa v prvom rannom vysielaní Československého rozhlasu ozvala prvá správa o okupácii Československej republiky.

000004

V ranných hodinách sovietske vojská začali obsadzovať strategické budovy, medzi nimi aj budovu bratislavského Československého rozhlasu na Zochovej ulici. O dianí okolo budovy svojich kolegov informovali po telefóne pracovníci nočného vysielania rozhlasu. Vedením maďarského vysielania bol v neprítomnosti Györgya Molnára poverený Gyula Kozma: “ 21. augusta nad ránom, okolo pol štvrtej, mi zvonil telefón, aby som sa ihneď dostavil do rozhlasu. Čo sa stalo? – pýtal som sa. Obsadili nás Rusi! K budove rozhlasu som išiel cez Gorkého ulicu, ktorá bola zatarasená tankami, medzi ktorými kľučkujúc som sa dostal do rozhlasu. Za normálnych okolností sa maďarské správy vysielali až o šiestej hodine rannej, a teraz ma nútili, aby som okamžite prečítal úradný oznam. Vošiel som do štúdia a prečítal som.“

n22

„Postupne prichádzali kolegovia. Bol som v nepretržitom kontakte s riaditeľom rozhlasu a aj s vedúcimi slovenského vysielania, s ktorými sme sa neustále radili. Napriek neistote sme normálne vysielali až do pol jedenástej, keďže sa ruskí vojaci zo začiatku chovali bezradne. Riaditeľ okolo pol desiatej nariadil, aby sme opustili budovu rozhlasu. Pred budovou sme sa okamžite začali radiť s technikmi a s vedúcimi vysielaní s Ing. Jedličkom a s Lacom Littmannom, ktorí vymysleli stratégiu možnosti vysielania. Dohodli sme sa, že o situácii budem informovať svojich kolegov.“

000019

Na udalosti spred budovy rozhlasu na Zochovej ulici nasledovne spomína vtedajší hlavný inžinier Československého rozhlasu na Slovensku Zdeněk Jedlička: „Vonku sa riaditeľ Andrej Sarvaš a spisovateľ Dominik Tatarka vyštverali na strechu Tatry šesťstotrojky a snažili sa upokojiť dav. Pokúšali sa ľuďom pred bránou povedať, že rozhlas je obsadený a vysielať sa nedá. No ich hlas zanikol v hukote tankov a výkrikoch z davu. Narýchlo sme preto vystrčili nad vchod do budovy výkonný reproduktor a našim redaktorom sme dali mikrofón, aby mohli zdeseným ľuďom vysvetliť, čo sa deje, vyzvať ich na pokoj a rozvahu. Našou hlavnou starosťou bolo čo najrýchlejšie obnoviť legálne vysielanie. Ale odkiaľ a ako? Cez dvor sa podarilo nenápadne vyniesť z budovy prenosové zariadenie. Nainštalovali sme ho v objekte vysielača na Vajnorskej – a opäť sme boli v éteri! Odtiaľ sa dalo napojiť cez linky na vysielače nielen na západnom Slovensku, ale aj do Banskej Bystrice a na východ republiky. Ale nie nadlho. Antény trčali privysoko, armádne rádiovozidlá si nás zamerali a len-len sa nám odtiaľ podarilo ujsť.“

000001

Zo štúdia, zriadeného v budove na Vajnorskej ulici 22. augusta o 10-tej hodine, vysielal Slobodný Československý rozhlas. Na základe spomienok vtedajších pracovníkov rozhlasu sa maďarské vysielanie neuskutočnilo.

000018

Ruským technikom sa v krátkej dobe podarilo zamerať miesto vysielania, a tak sa hľadali ďalšie vhodné, bezpečnejšie objekty s funkčnou telefónnou ústredňou. Voľba padla na neskolaudovaný zosilňovač pri Rači na kopci Ahoj (Na Briežkoch), o existencii ktorého vedelo len málo zainteresovaných ľudí.

000004a

Odtiaľ začalo aj vysielanie rozhlasu Mesto obilia (popri vysielaní Dunaj 1, Dunaj 2), ktoré sa premenovalo na Legálne vysielanie Československého rozhlasu. Gyula Kozma, redaktor maďarského vysielania, spomínal na udalosti nasledovne:

„Zavolali mi 23. augusta, že je dôležité, aby v rámci celoštátneho prepájania rozhlasu odznelo aj maďarské vysielanie. Prepájanie bolo nasledovné: Praha, Brno, Bratislava…. Zo začiatku fungovala aj Banská Bystrica, ale neskôr sa už nehlásila a vtedy mi telefonovali, aby som sa ihneď dostavil, lebo je dôležité, aby sme sa zapojili do vysielania. Ja som im pripomenul, že musím upovedomiť mojich kolegov, ale ubezpečili ma, že sa včas postarajú o moju výmenu vo vysielaní. Dostal som inštrukcie, aby som išiel električkou po Račianskej ceste až po závod Figaro, kde ma bude čakať známy, ktorého mám sledovať z 30 m diaľky a zavedie ma do štúdia. Keď som vystúpil z električky, zahliadol som športovú redaktorku Máriu Lukačovičovú v turistickom oblečení, ako keby išla na výlet a nasledoval som ju z diaľky 30 metrov. Pod kopcom, v poslednom domčeku, sa nachádzala kompletná telefónna ústredňa, ktorá ešte nebola skolaudovaná a jej veľkou výhodou bolo to, že sa vysielanie nedalo zamerať. Tu sa zriadilo vysielacie štúdio, v ktorom som zasadol medzi slovenských kolegov, ktorí sa hlásili tiež konšpiratívnym spôsobom – Mesto na Dunaji. Jeden z kolegov mi povedal: Vieš čo, ty budeš „Mesto obilia“. Nemal som žiadnu predlohu, musel som improvizovať – čo dnes vyvoláva úsmev na tvári – ale celé vysielanie prebiehalo konšpiratívnym spôsobom. Keď skončil slovenský kolega, tak zahlásil: Prepíname do Mesta obilia, zaškrabkal na mikrofón, aby vzbudil dojem, že sa prepája do iného okruhu vysielania a vtedy som sa ozval: ”

 

Mesto obilia vysielalo nepretržite až do 3. septembra. Kvôli zavádzaniu technického útvaru okupantov sa miesto vysielania obmieňalo.  Štafetu po Gyulovi Kozmovi prebrali Jenő Nagy, Gábor Delmár a Anna Holló. To bol prvý a posledný prípad, keď bolo maďarské vysielanie celoštátne a bolo ho možné počuť aj v zahraničí.

000023

Budova na kopci Ahoj sa nachádzala na menej frekventovanom mieste, ale sústavný pohyb áut, dopravujúcich redaktorov do štúdia, mohol skôr či neskôr vzbudiť pozornosť okupantov. Nedokončená budova, patriaca pošte, nebola vhodná pre vysielanie rozhlasu a redaktori pracovali v neutešených podmienkach.

000020

Vedúci vysielania rozhlasu kvôli okolnostiam a podmienkam museli hľadať bezpečnejšie priestory, čo napokon vyriešil Ing. Jedlička so svojou skupinou:

„Bývalo zvykom, že podniky darovali odborným školám časti vyradeného zariadenia ako učebné pomôcky. Rovnako aj bratislavský rozhlas v apríli 1968 časť takéhoto zariadenia poskytol konzervatóriu a presunul ho do budovy na Kostolnej ulici v Bratislave. Keď som túto akciu ako externý učiteľ zvukovej techniky a elektroakustiky na tejto škole sprostredkoval, netušil som, čomu čoskoro poslúži nové hudobné štúdio konzervatória. S pomocou pracovníkov vtedajšej Správy spojov sme urýchlene vybudovali spojenie do siete vysielačov a presťahovali na Kostolnú ulicu vysielacie pracovisko z Briežkov. Nové vysielacie pracovisko sa nachádzalo priamo v strede mesta, bolo ľahko prístupné a dobre ukryté. V prípade nevyhnutnosti sa dalo ujsť cez dvor priľahlej hudobnej školy, cez františkánsku záhradu, alebo prinajhoršom cez jezuitský kostol, čo prisľúbil tamojší kostolník. Mali sme k dispozícii akusticky upravené štúdio s réžiou, síce starším, ale profesionálnym zariadením a v archíve konzervatória veľký súbor gramoplatní.“

n31

„Vtedy sa už vysielalo z priestorov konzervatória na Staromestskom námestí, kde sme sa dostali v súlade s konšpiráciami cez povalu jezuitského kostola. Na štvrtom poschodí sa nachádzali klavíry, pod ktorými sa počas nočného vysielania spávalo. Pod jedným klavírom ženy, pod druhým klavírom spávali muži. Ja som síce vysielala len od 8. hodiny ráno do 20. hodiny večer. Zrazu sa ozval kolega, vyzerajúc cez záclony, že zazrel Rusov. Zo 4. poschodia sme naprieč videli, ako štvorcové námestie obchádza ruský džíp s vojakmi. Spomalili, vystúpili a obzerali sa po okolí. Nebol by problém rozbiť okno alebo dvere a dostať sa na prízemie. Vtedy som prvýkrát v živote pocítila smrteľný strach.“ – Spomínala Anna Holló redaktorka vysielania.

n29

Ani napriek snahe nedokázala technická jednotka okupačných vojsk odhaliť a zakázať činnosť bratislavského legálneho Československého rozhlasu. Mesto obilia malo veľa poslucháčov. Popri vysielaní dôležitých správ vyzývalo aj na zachovanie kľudu a pasívneho odboja. V povedomí slovenských Maďarov žila dlho domnienka, že sa do éteru hlásilo zo Žitného ostrova: z Dunajskej Stredy, Galanty alebo z Komárna, pritom celý čas sa vysielalo z Bratislavy. Neskôr aj normalizátori tvrdili, že kontrarevolúcia bola pripravená, pretože napriek tomu, že zakázali vysielanie rozhlasu, kontrarevolucionári vysielali z iných pracovísk a pripravených štúdií mimo Bratislavy. Redaktori rozhlasu Mesto obilia sa celý čas zdržiavali v Bratislave, odkiaľ vysielali dôležité správy a udržiavali kontakt medzi predstaviteľmi štátu a obyvateľmi maďarskej národnosti.

Sándor Papp ml.

Fotografie: ©Ján Lörincz

Podporili nás

Don`t copy text!