Vo „Fajnorke“ fungovali dielne pre vojnových invalidov

Príbehy zo starej Bratislavy
22. augusta 2019

„Po hroznej pustošivej víchrici musia tí, čo prežili, niesť na pleciach mnoho veľkých, svätých povinností. Je potrebné odstrániť stopy po tomto pustošení v každom smere. Tvorivá sila a dobročinná láska, vyvierajúca z ľudského srdca, musí napraviť to, čo zruinoval nenávistný duch pažravej imperialistickej politiky. A dobročinnosť je v tomto prípade nielen cnosť, ale aj náboženská, morálna a vlastenecká povinnosť.“

 

Týmito zanietenými slovami otvoril Dr. Ferenc Finkey 27. júna 1917 zasadnutie výboru pre vojnovú starostlivosť v Prešporku, ktorého hlavnou úlohou bolo pripraviť výstavu, priekopnícku svojho druhu nielen v celej krajine, ale dokonca v celej rakúsko-uhorskej monarchii. Bol to práve Prešporok, kde po Berlíne, Kolíne a Istanbule zorganizovali Krajinskú výstavu vojnovej starostlivosti, predstavujúcu širokej verejnosti spôsoby doliečovania, rehabilitácie a vzdelávania vojnových invalidov, ale aj množstvo majstrovských diel, ktoré vytvorili.

 

Vojnová starostlivosť v Uhorsku na svetovej úrovni

Aj vojnová starostlivosť ako spoločenský jav patrila popri mnohých iných javoch medzi novinky 1. svetovej vojny. V Uhorsku sa tento novodobý celospoločenský problém, ktorý spočíval v potrebe postupného navracania zástupov vojnových invalidov do „normálneho“ života, čiže v poskytovaní pomoci, aby sa títo mohli stať opäť plnohodnotnými členmi spoločnosti, vykonávajúcimi užitočnú prácu, snažila štátna moc po viacerých dočasných možnostiach riešiť vytvorením špecializovanej inštitúcie – Celouhorského úradu vojnovej starostlivosti. Úrad najprv viedol vtedajší štátny tajomník pri úrade ministerského predsedu gróf Kunó Klebelsberg a následne gróf Pál Teleki. Ako János Suba v štúdii pripomína, obaja riaditelia svojimi modernými sociálnopolitickými myšlienkami a veľkorysými opatreniami posunuli úroveň vojnovej starostlivosti v Uhorsku na najvyššiu priečku, a to aj v medzinárodnom meradle.

4

Pod pôsobnosť úradu patrili najrôznejšie doliečovacie ústavy, dielne na výrobu protéz, školy a dielne, v ktorých sa vojnoví invalidi pripravovali na nové občianske profesie, ako aj pracovné agentúry, prostredníctvom ktorých sa mohli vyučení robotníci s väčším či menším úspechom zamestnať v príslušných odboroch. Druhý najväčší doliečovací ústav v krajine (mimo hlavného mesta) fungoval v Prešporku a bol pripravený postarať sa o 900 vojnových invalidov; okrem toho vznikla v bývalom korunovačnom meste aj škola pre invalidov a dielňa na výrobu protéz. Obom z nich poskytla strechu nad hlavou Uhorská kráľovská štátna odborná škola kovorobná v Prešporku (terajšia Stredná priemyselná škola strojnícka, tzv. „Fajnorka“). Vzdelávacia inštitúcia, založená v roku 1904, zredukovala počas vojnových rokov svoju výučbu do niekoľkých tried a dielní, zvyšné miestnosti zabralo vojsko, neskôr ich vyčlenili na vzdelávanie vojnových invalidov. Prácu vo vzdelávacej inštitúcii, plniacej túto charitatívnu funkciu, si počas návštevy Prešporka 16. júla 1918 osobne pozrel aj panovník Karol IV..

 

Dlhé prípravy, slávnostné otvorenie

Riaditeľ školy Árpád Bejczy ochotne poskytol priestory budovy na dunajskom nábreží Celouhorskému úradu vojnovej starostlivosti, preto nie náhodou sa práve tu konala v dňoch 18. júla – 26. augusta 1917 Krajinská výstava vojnovej starostlivosti. Prípravné práce si vyžiadali celé týždne a v záujme ich úspešného zvládnutia vznikol zvláštny výbor, na čele ktorého stáli právnik, dvorný radca a rektor Uhorskej kráľovskej Alžbetínskej univerzity v Prešporku Dr. Ferenc Finkey, „vychýrený učiteľ chirurgie“ na tejto univerzite, riaditeľ doliečovacieho ústavu pre vojnových invalidov v Prešporku a iniciátor výstavy v jednej osobe Dr. Lajos Bakay, ako aj vojvoda Dr. László Batthyány-Strattmann, neskôr známy ako „lekár chudobných“, ktorého v roku 2003 blahorečil pápež Ján Pavol II.. Aby šlo všetko hladko, vznikol aj osobitný dámsky výbor, predsedníčkou ktorého sa stala grófka Ilona Szapáry, známa svojou dobročinnosťou, ktorá predtým v Prešporku iniciovala vybudovanie „invalidovne“. Dámy mali za úlohu zorganizovať sprievodné podujatia – koncerty, predstavenia v kine, ako aj predaj odznakov, vydaných pri príležitosti tejto významnej udalosti. Podľa dobových správ denníka Nyugatmagyarországi Hiradó odznak, ktorý navrhol učiteľ kovorobnej školy a zaslúžilý tajomník prešporskej filiálky Celouhorskej spoločnosti umeleckých remeselníkov Pál Suján, zobrazoval umelú protézu (úchopný mechanizmus), ktorú prvýkrát zostrojili v prešporskej dielni na protézy, ale neskôr sa stala všeobecne rozšírenou. (Aj propagačný plagát k výstave zobrazuje vojnového invalida s takouto protézou.) Odznak stál 5 korún a suma z jeho predaja a z predaja vstupeniek na výstavu bola použitá na dobročinné účely. Návštevníci si mohli zakúpiť dva druhy vstupeniek: obyčajná stála 1 korunu, no okrem nej sa predávali aj tzv. neobmedzené vstupenky za 5 korún, ktoré umožňovali nielen vstup na výstavu, ale aj neobmedzenú návštevu dielní a nákup v bazári.

3

 

Výstavu slávnostne otvorila 18. júla 1917 jej hlavná patrónka arcivojvodkyňa Izabela. Podľa denníka Nyugatmagyarországi Hiradó „plochu pred kovorobnou školou uzatváral vojenský kordón, za ktorý sa dostali iba pozvaní hostia. Pred budovou stál orchester 72. pešieho pluku. Kým nadišiel okamih slávnostného otvorenia, vo vstupnej hale školy a na jej prízemných chodbách sa už zhromaždilo pol tisíca ľudí.“ Keď sa arcivojvodkyňa Izabela so svojím sprievodom presne o 12-tej hodine dostavila na miesto otvorenia, vojenský orchester okamžite spustil rakúsku cisársku hymnu „Gott erhalte“. Na slávnosti bol prítomný aj gróf Pál Teleki, vtedajší predseda Celouhorského úradu vojnovej starostlivosti, ktorý arcivojvodkyňu pozdravil nasledovnými slovami: „Vaša urodzenosť! S najväčšou úctou vítam vašu výsosť na prahu tejto budovy, v ktorej sú zhromaždené diela invalidov 1. svetovej vojny a viditeľné znaky štátnej a spoločenskej akcie, prebiehajúcej v ich záujme, aby sme predstavili našu činnosť a upozornili spoločnosť na množstvo práce, ktorá nás ešte čaká. Vaša urodzenosť, neprišli ste na cudzie miesto, veď tejto snahe ste venovali tú najväčšiu pozornosť, od začiatku ste boli najžičlivejšou patrónkou našej veci, totiž starostlivosti o invalidov a chorých na tuberkulózu, a osobitne nášho prešporského ústavu. Pri plnení našej úlohy nám poskytuje oporu a napĺňa nás nadšením viera a vedomie, že v tom množstve práce, ktorá dosiahne svoj vrchol po skončení vojny a ktorá ešte potrvá desaťročia, bude vaša urodzenosť aj naďalej veľkým vzorom pre nás všetkých i pre našu spoločnosť a bude nám ďalej ukazovať cestu. S hlbokou úctou prosím vaše veličenstvo, aby láskavo ráčilo otvoriť výstavu, ktorá bola s neúnavnou usilovnosťou a veľkou odbornosťou pripravovaná naším prešporským ústavom, dosahujúcim v oblasti starostlivosti o vojnových invalidov vážne výsledky. (Nadšené ovácie.)“ Arcivojvodkyňa vo svojej odpovedi, ktorú predniesla v maďarčine, zdôraznila: patronát nad výstavou prijala preto, aby aj takýmto spôsobom vyjadrila „úprimnú vďaku, ktorú dlhujeme našim vojakom, verne, odvážne a obetavo bojujúcim za našu milovanú vlasť.“ Po otvorení si arcivojvodkyňa s dcérou Aliz prezrela výstavu v sprievode predsedov organizačného výboru a pri odchode vyjadrila svoje najväčšie uznanie.

 

Výstava

Podľa katalógu, ktorý vydal organizačný výbor Krajinskej výstavy vojnovej starostlivosti, bola expozícia rozdelená na štyri základné časti:

1. činnosť, liečebné postupy a protézy v doliečovacích ústavoch;

2. činnosť škôl pre invalidov, organizácia dielní, dosiahnuté výsledky;

3. remeselné výrobky, produkované invalidmi;

4. bazár, na ktorom sa predávali remeselné výrobky invalidov.

 

Činnosť, liečebné postupy a protézy v doliečovacích ústavoch

Časti výstavného katalógu, venujúce sa tejto časti expozície, načrtávajú veľmi zaujímavý a poučný obraz o dobovej lekárskej vede a vysokej úrovni starostlivosti o chorých. Rozlišovali sa dve hlavné kategórie lekárskej terapie: chirurgická a ortopedická. Prvá z nich zahŕňala ošetrenie rôznych poranení a operačné zákroky od odstraňovania guliek cez rôzne operácie kostí, amputácie až po najšpecifickejšie neurologické operácie (uvoľnenie zrastov, spôsobujúcich ochrnutie, odstránenie opuchov, tzv. neurómov, ktoré vznikli v dôsledku streľby, zošitie poranených, resp. pretrhnutých nervov atď.). Samostatnú kapitolu operačnej liečby predstavovala chirurgia hlavy a v rámci nej plastika tváre, ktorú uplatňovali napríklad pri čiastočnej alebo úplnej absencii nosa. Doboví lekári dosiahli úžasné výsledky aj na poli ústnej a čeľustnej chirurgie (napr. zlomeniny sánky naprávali pomocou rôznych oporných či fixačných vložiek, resp. aparátov). Priebeh rôznych operačných zákrokov mohli návštevníci sledovať na sadrových modeloch alebo na fotografiách.

7

Ortopedické postupy boli na výstave demonštrované prostredníctvom rôznych aparátov na naťahovanie stuhnutých alebo skrátených svalov a šliach. Vďaka vystaveným fotografiám získali návštevníci obraz aj o takých doplnkových liečebných metódach ako „massage“, kúpeľné a vodné kúry, liečba „galvanickým alebo faradickým prúdom“, pri istých neurologických ochoreniach aj vysokofrekvenčným prúdom, ako aj o rôznych špeciálnych pohybových cvičeniach, napr. o precvičovaní kýpťov po amputáciách.

 8

V sále protéz boli podľa informácií denníka Nyugatmagyarországi Hiradó zastúpené protézy z produkcie Uhorskej kráľovskej štátnej továrne na protézy, ústavov Celouhorského úradu vojnovej starostlivosti v Prešporku, Sátoraljaújhelyi, Arade, Košiciach, Debrecíne a v Cisárskych kúpeľoch v Budapešti, ale aj protézy zhotovené privátnymi vynálezcami. „Táto sála predstavuje takmer dokonalú zbierku protéz, využívaných u nás v Uhorsku,“ píše Hiradó 19. júla 1917. „Je tu zároveň zachytený výrobný postup takmer každej protézy od odobratia sadrového odliatku až po jej dokončenie. Používanie protéz a ich uplatnenie pri práci ilustruje množstvo fotografií.“

6

Z výstavného katalógu sa dozvieme aj to, že protézy sa z funkčného hľadiska rozdeľovali do dvoch veľkých skupín. Do prvej kategórie patrili tzv. „nedeľné nohy, nedeľné ruky“, pri výrobe ktorých dominovalo estetické hľadisko; výrobcovia sa ich snažili zhotoviť tak, aby sa čo najviac podobali pravým končatinám, „nech už z diaľky nie je vidieť, že ide o invalidita [telesne postihnutého].“ Do druhej skupiny patrili tzv. pracovné protézy, „pri ktorých nebolo dôležité, aby boli pekné […], ale praktické a aby svojim nositeľom umožňovali čo najplodnejšiu prácu.“

 

Dielne invalidov a ich remeselné výrobky, bazár

„V oblasti remeselnej a teoretickej výučby má prešporská výstava priekopnícke poslanie, lebo predstavuje nielen výsledky v podobe remeselných výrobkov, vyrobených invalidmi, ale umožňuje nahliadnuť [aj] priamo do rušnej práce v dielňach“ – môžeme si prečítať v správe denníka Hiradó. Na prvom poschodí kovorobnej školy sprístupnili verejnosti 14 dielní, v ktorých mohli návštevníci pozorne sledovať, ako sa na svoje povolanie pripravujú budúci holiči, kefári, kníhviazači, krajčíri, kožušníci, stavební kresliči, klampiari, maliari izieb, stolári, elektrikári, hodinári, maliari reklamných nápisov a natierači, remenári, obuvníci a čižmári.

9

Vojnových invalidov, pracujúcich v dielňach, vykreslil istý prešporský spravodajca nasledovne: „v jednej z výstavných sál stoja aj samotní invalidní hrdinovia. Jánosovia Nagyovia a Péterovia Kisovia, bezmenní hrdinovia, ktorí alegorizujú vojnu a jej útrapy. Jeden z nich má na oboch nohách protézy, keby ich neukázal, ani by si to nikto nevšimol. Istému roľníkovi vyrobili umelú ruku, do ktorej môže uchopiť rýľ, motyku, kováč v ruke s kovovým hákom zviera kladivo a tak ďalej… každý dostane takú protézu, s akou dokáže vykonávať svoje remeslo, a o miestnosť ďalej sa už nachádzajú výstavné trhy: obrazy, topánky, kufre, košíky, dokonca majstrovské sochy, ktoré zhotovili invalidní hrdinovia tu, v našom meste. Bezruký vojak nebude viac páriom, bezprizorne sa túlajúcim po uliciach, pomohli mu nájsť cestu k práci, k víťaznému životu…“

10

Z aktuálneho čísla denníka Hiradó sa môžeme dozvedieť aj to, že remeselné výrobky invalidov umiestnili „v dvoch sálach, resp. ešte v tretej: aj do bazára, a keďže sa všetky nezmestili ani sem, tak v početných skriniach na chodbách“. „Všetko, čo sa tu nachádza, sa nedá len tak v krátkosti vymenovať, to treba vidieť, aby si človek dokázal vytvoriť ako-tak náležitú predstavu. Isté je, že o toto množstvo užitočných a umelecky stvárnených predmetov bude veľmi veľký záujem.“

11

Podľa správy Celouhorskej spoločnosti umeleckých remeselníkov sa najviac predávali košíky a detské hračky, ktoré sa aj rýchlo rozchytali. Autor článku s radosťou konštatuje, že „medzi vystavovanými predmetmi sa nájde mnoho pekných prác, ktoré uspokoja aj vyššie nároky“, no o nábytku sa vyjadruje dosť kriticky: „Z hľadiska materiálu a opracovania mu niet čo vyčítať, no čo sa tvaru týka, nedosahuje požadovanú úroveň. Škoda, že návrhy výrobkov, produkovaných v dielňach a školách pre invalidov, nepodliehajú najprv prísnemu posudzovaniu, lebo potom sa často stáva, že jednotliví vedúci dielní alebo robotníci nepostupujú podľa kvalitného nákresu pred sebou, ale svojimi nedostatočnými umeleckými zručnosťami sa snažia o návrhy, ktoré sú nad ich sily. Tomu chceme predchádzať predbežnou cenzúrou projektov, ktoré budeme hodnotiť s adekvátnou prísnosťou. Aby naši invalidní hrdinovia nemohli vyrábať diela, na ktoré sa budeme môcť dívať iba s dvojnásobnou ľútosťou.“

 

Triedy, teoretické vzdelávanie

Ako sa vo výstavnom katalógu uvádza, vzdelávanie v triedach kovorobnej školy zahŕňalo základné predmety ako písanie, čítanie alebo počítanie (podľa výsledkov sčítania obyvateľstva z roku 1910 bola jedna tretina obyvateľov Uhorska nad 6 rokov negramotná). Špeciálnou súčasťou výučby bola liečebná pedagogika, v rámci ktorej sa napr. ľudia s jednou rukou (ľavou rukou) učili písať, ale jej súčasťou bolo aj vzdelávanie nevidomých.

5

O dobovom duchu mnoho prezrádza poznámka v katalógu na margo vyššieho vzdelávania: „Pri vyššom teoretickom vzdelávaní je potrebné vskutku talentovaný materiál k učebnej látke meštianskych a obchodných škôl vyberať mimoriadne opatrne, aby sme nevychovávali proletariát.“

 

„Zmrzačené telo nadobudne ľudskú podobu“

V nedeľu 26. augusta, v posledný deň výstavy, zorganizovali tombolu, v ktorej losovali nepredané výrobky z bazáru. Hlavnou cenou bola dámska kožušinová súprava z modrej líšky v hodnote 600 korún, ktorú vyrobili učni z budapeštianskej školy pre invalidov. Hiradó informuje, že prvú cenu získala slúžka menom Erzsébet Meixner. O tombolu bol medzi verejnosťou obrovský záujem, veď sa losovalo vyše 500 výhier v hodnote 3 – 50 korún. Lístok do tomboly za 1 korunu bol zároveň vstupenkou na výstavu. Pri príležitosti konania tomboly hral orchester uhorského kráľovského honvédskeho pešieho pluku.

 13

Už na druhý deň sa začalo z demontážou výstavy – odvážali sa zapožičané exponáty, dávali sa do poriadku triedy a dielne. Začiatkom septembra sa v kovorobnej škole mohlo bez problémov začať vyučovanie.

12

Na záver citujeme myšlienky spravodajcu denníka Nyugatmagyarországi Hiradó, ktoré naznačujú, akú výzvu znamenal pre spoločnosti tzv. zázemia nový jav vojnovej starostlivosti, no zároveň napovedajú, že aj napriek ťažkostiam, spôsobeným vojnou, dokázalo naše mesto tejto výzve príkladne učiniť zadosť:

„Dve tisícky jednonohých, zmrzačených vojakov, smutne sa ponevierajúcich po prešporských uliciach: s týmto novým javom sa v našom meste stretávame dlhší čas, presne odvtedy, ako tu otvorili jednu z najväčších škôl pre invalidov v monarchii. Dvetisíc zmrzačených hrdinov v Prešporku a ktovie, koľko ráz dvetisíc aj v ostatných mestách, viditeľné trosky smrtonosnej kosy, ktorých osud postihol tým najnešťastnejším spôsobom. Ale hrdinovia so zmrzačenými telami sa tu neprechádzajú zanedbaní, opustení, odkázaní na žobranie, práve naopak, moc vedy a dobročinnosti nanovo stavia tieto choré telá a pozemské zázraky sa rodia deň po dni, priamo pred našimi očami. Pripoja im umelé ruky, po asfalte prejde drobnými, klopkavými krokmi vojak s umelou nohou, upravujú, skrášľujú a liečia sa dokaličené časti tiel – verejnosť z toho všetkého vidí len málo, zaznamenáva možno iba zopár vonkajších znakov, hoci medzi múrmi nášho mesta prebieha ohromná a božsky milosrdná práca. Uzdravujú sa tu tisíce a tisíce invalidných hrdinov, stávajú sa z nich úplní ľudia v zmysle, ktoré tomuto slovu prepožičalo 20. storočie, lebo pomocou tých najúžasnejších prostriedkov zmrzačené telo nadobudne ľudskú podobu a bezruký, beznohý človek nájde cestu späť k pracovnému stolu. Pracuj, lebo práca je sila a život!“

Krisztián Kacsinecz

Zbierka: Horváth, Cmorej, 1914.sk

Podporili nás

Don`t copy text!