„Súbojová mánia“, taká príznačná pre Uhorsko v šťastných mierových časoch, sa nevyhla ani Prešporku. V tunajších kasárňach, hostincoch, kúpeľoch, ale aj v lokalite Mlynské nivy či dokonca v priľahlých lesoch zneli výstrely z pištolí a rinčanie šablí rovnako intenzívne ako kdekoľvek inde v krajine.

A tak všetci – aristokrati aj mešťania –, ktorí spĺňali „súbojové kritériá“, svorne činili zadosť svojej spoločenskej povinnosti. V občas komických, tragických či priam tragikomických príbehoch viedli k ozbrojeným stretom o. i. emócie ako žiarlivosť, podozrenie z nevery či vlastenecké cítenie. A niekedy za tým bola obyčajná túžba po hádke či zopár neuvážene vyslovených slov.

00

Súboj niekde v Uhorsku. Zdroj: fortepan.hu 

Prešporčania podľa všetkého s obľubou holdovali radostiam, ktoré im ponúkala miestna kaviarenská kultúra. Výnimkou neboli ani dvaja mladíci: Aurel Schwarz, ktorý v Prešporku študoval právo, a Gyula Mészáros, ktorý tu absolvoval ročnú dobrovoľnú vojenskú službu. Schwarz, ktorý si v roku 1887 krátil dlhú chvíľu s priateľmi v jednej z prešporských kaviarní, považoval za vtipné a zábavné hádzať po svojich známych guľôčky ušúľané zo žemle. Jeden zle nasmerovaný kúsok sa však minul cieľa a namiesto toho, aby skončil na hlave jedného z jeho kamarátov, dopadol na neďaleký biliardový stôl, kde práve odrážal gule dobrovoľný kadet Gyula Mészáros. Zablúdená žemľová guľôčka sa Mészárosových citov nepekne dotkla a vyrušila ho v hre, preto Schwarzovi vyjadril nevôľu aj slovne. Z detinského žartu sa vykľula hádka sprevádzaná slovnými urážkami, ktoré sa podľa zúčastnených strán dali odčiniť jedine súbojom. Ich súboj však nezostal utajený a viedol k zdĺhavému súdnemu procesu. Zablúdená žemľová guľôčka tak stála Aurela Schwarza šesť týždňov za mrežami štátnej väznice.

Schwarzov a Mészárosov prípad je nepochybne absurdný a komický, no nie tak ako aféra dvoch prešporských študentov práva Okolicsányiho a Jakabffyho. Dňa 8. novembra 1893 dvojica mladých mužov viedla mimoriadne frapantnú diskusiu o zbytočnosti súbojov. Zaujímavosťou tejto dišputy bolo, že obaja zaujímali k súbojom negatívny postoj, napriek tomu sa jednému z nich podarilo vyprodukovať slovnú urážku, na ktorú druhý – z dnešného pohľadu nepochopiteľným spôsobom – odpovedal výzvou na súboj. Medzi dvomi študentmi práva a odporcami súbojov tak došlo k duelu, v ktorom sa Okolicsányi aj zranil.

02

Ilustračný obrázok

Našli sa však aj páni, ktorí sa k súbojom uchyľovali z vážnych alebo zo zdanlivo vážnych dôvodov. Dokazuje to aj prípad Miloša Štefanoviča a Zoltána Zmeskála. Spúšťačom ich konfliktu bol Zmeskálov článok s názvom Panslavizmus v Hornom Uhorsku, ktorý vyšiel 21. júna 1890 v novinách Budapesti Hírlap. Autor v ňom reagoval na práve prebiehajúce „preddunajské voľby protestantského biskupa“, resp. písal o prepojení voľby vysokého cirkevného predstaviteľa s panslavistickým hnutím v Hornom Uhorsku. Na jeho článok reagoval prešporský advokát Miloš Štefanovič a jeho odpoveď v maďarčine uverejnili Národnie noviny, ktoré vychádzali v Turčianskom Sv. Martine. Ostrý odkaz podpísal nasledovne: „Tótsky atyafi, ktorý neuskočí pred Zmeskálom.“ (atyafi = syn otca, pozn. prekl.) Zmeskál vnímal odpoveď ako urážku, preto vyzval Štefanoviča na súboj. Ich sekundanti sa v prvom kole dohodli na použití pištolí, čo napokon upravili na jednorazový výstrel zo vzdialenosti dvadsaťpäť krokov. K súboju, ktorý mal napokon pre obe strany šťastný koniec, došlo 22. júla 1890 o šiestej hodine večernej na vojenskej strelnici za prešporskou továrňou na patróny. Protivníci sa však nezmierili ani „po výmene guliek“.  

03a

Továreň na patróny (Patrónka), okolo roku 1900. Zdroj: J. Cmorej 

Ich prípad nezostal utajený – bol z toho celoštátny škandál a obe zainteresované strany aj zatkli, no záverečné pojednávanie sa konalo až 23. januára 1891. Priamo z dejiska o ňom informoval spravodajca novín Budapesti Hírlap, no tento zdroj musíme brať s nadhľadom, keďže novinár bol zaujatý a nadŕžal Zoltánovi Zmeskálovi. Miloš Štefanovič sa ako advokát obhajoval sám, kým na obhajobu Zoltána Zmeskála sa podujal Károly Eötvös, ktorý sa však v deň pojednávania pre chorobu ospravedlnil, a tak súd rozhodol bez neho. Podľa novinovej správy predniesol Štefanovič v maďarčine dlhú reč, prerušovanú smiechom publika, v ktorej o. i. zaznelo: „Nech sa nikto neopovažuje urážať ma pre moje tótske zásady! Tie nemá nikto právo kritizovať! Nech sa nikto neopovažuje znevažovať moju tótsku česť! A ak by sa predsa niekto taký našiel, dostane rovnakú odpoveď, akú som dal aj Zmeskálovi!“ Naproti tomu Zmeskál opakoval svoj názor na nebezpečenstvo panslavizmu a poznamenal, že nie je ochotný pokračovať v diskusii so Štefanovičom, ktorý toho nie je hoden. Následne ukázal vyhlásenie, ktoré Štefanoviča v súvislosti s predchádzajúcim prípadom označuje za nespôsobilého žiadať zadosťučinenie, čiže neschopného súboja. „Obhajovacia“ reč oboch strán vyústila do útokov proti druhému etniku, ktoré súd uznal ako neopodstatnené a pojednávanie ukončil. Napokon oboch protivníkov uznali vinnými z prečinu súboja: Milošovi Štefanovičovi súd vymeral dvojtýždňový a Zoltánovi Zmeskálovi týždňový pobyt za mrežami štátnej väznice.

05

Súboj s pištoľou. Zdroj: Clair Vilmos: Párbaj-Codex, 1897

A vo vyratúvaní ďalších prípadov by sme mohli pokračovať ďalej, no na záver spomeňme ešte jeden súboj – tentoraz s tragickým koncom, v pozadí ktorého stála žiarlivosť, resp. nefungujúce manželstvo. Prípad cisárskeho a kráľovského účtovníka Leopolda Levina z Viedne a poručíka Kalbasu, ktorý bol dôstojníkom 72. cisárskeho a kráľovského pešieho pluku v Prešporku, sa začal v roku 1898, keď bol Leopold Levin v rozvodovom konaní so svojou manželkou, prešporskou rodáčkou Irmou Nem(es)ánszky, ktorá sa v tom čase zdržiavala u svojich rodičov v Prešporku. Irma Nem(es)ánszky sa jedného dňa prechádzala v prešporskom parku v spoločnosti poručíka Kalbasu, keď sa náhodou stretli s jej manželom Leopoldom Levinom, ktorý – keďže svoju manželku stále miloval – zaútočil na poručíka a fyzicky ho napadol. Na to Kalbasa vytasil šabľu a aby učinil zadosť svojim dôstojníckym povinnostiam, pokúsil sa útočníka doráňať. Ten mu však vykrútil z ruky zbraň a zlomil ju na dve polovice. Drsné gesto vystriedal súboj s pištoľami, pri ktorom mladý dôstojník utrpel smrteľný zásah. Podľa svedectiev dôstojníkových druhov Kalbasa neudržiaval s Levinovou manželkou žiaden vzťah a v parku sa stretli len náhodou. Leopolda Levina, ktorý vyslal vražedný výstrel, krátko po súboji chytili, zatkli a začali proti nemu trestné stíhanie, ktoré však súd na panovníkov príkaz zastavil, a tak viedenského úradníka nakoniec oslobodili. 

04

Dôstojníci 72. cisárskeho a kráľovského pešieho pluku v Prešporku. Zdroj: fortepan.hu

Konflikty so smrteľným koncom však boli mimoriadne zriedkavé, keďže v tom čase nebolo cieľom protivníka fyzicky zlikvidovať, ale „len“ očistiť pánovu poškvrnenú česť. Naproti tomu duely končiace zraneniami boli o to príznačnejšie a v nejednom prípade ich utrpeli obe strany. Najčastejšie išlo o rôzne zranenia končatín, no objavili sa aj sečné rany na hlave a na hrudi, občas dokonca jedna zo strán zanechala na mieste aj drobnú časť tela. V roku 1887 tak obišiel aj nadporučík honvédskeho pluku Károly Takács. Hlavu mu „zosúmernil“ jeho kolega – poručík Géza Horváth, ktorý mu odsekol nos priamo pri koreni.

Kelemen Tóth

Preklad: Jitka Rožňová