Poslednú jeseň celkom v tichosti, nebadane, pomimo záujmu verejnosti, uplynulo okrúhle 120. výročie založenia kaviarne Štefánia, ktorá bola najmä v 1. polovici minulého storočia vlajkovou loďou vysokej úrovne bratislavského pohostinstva. Do povedomia sa zapísala hlavne ako podnik rodiny Hackenbergerovcov, veď ju vlastnili vyše 40 rokov a vycizelovali na najvyššiu úroveň. Táto etapa jej histórie je pomerne vyčerpávajúco spracovaná v knihe Legenda na rohu (2012). Už menej sa vie o jej prvopočiatkoch i intrigách, sprevádzajúcich boj o jej prevádzkovanie.

00

Štefánka vznikla koncom 19. storočia, teda v dobe, keď si populačný boom vyžadoval stavbu nových domov či dokonca štvrtí. Stavalo sa ďaleko za bývalými mestskými hradbami v miestach, kde sa dovtedy rozprestierali len staré majere a vinohrady. Okrem robotníckych kolónii vznikali aj elegantné nájomné domy, ktoré si vo vtedy populárnom neoslohovom či eklektickom slohu dali stavať majetnejší Bratislavčania. Nezriedka časť domu vyhradili pre prevádzky rôzneho druhu, aby si prenájmom priestorov zvýšili príjmy. Tak to vymyslela aj grófka Irma Erdődyová, ktorá kúpila veľkú parcelu na nároží Štefániinej cesty (dnes Štefánikovej ulice) a Grassalkovichovho (dnes Hodžovho) námestia a v roku 1896 tam začala stavať dvojposchodový nájomný dom. Keď projektant a súčasne staviteľ Alexander Feigler odovzdal na stavebnom úrade magistrátu jeho plány, dobová tlač neskrývala nadšenie: „Novostavba bude elegantný, v modernom renesančnom štýle postavený objekt... (...) Novostavba grófky Irmy Erdődyovej bude, ako už bolo spomenuté, pôvabná budova, na prízemí ktorej bude postavená a zriadená kaviareň.“

Už o rok bola neorenesančná budova skolaudovaná a lákala nielen svojimi priestrannými nájomnými bytmi, ale i polohou: nachádzala sa síce na periférii mesta, no v miestach, ktoré sa v nasledujúcich rokoch mali najväčšmi rozvinúť a zaľudniť. O prenájom priestorov kaviarne na prízemí bol iste veľký záujem, no najúspešnejšia bola u nás relatívne neznáma kaviarnička Rosa Dresdnerová (Dresdner). Tá už koncom októbra 1897 ohlásila na príslušnom živnostenskom úrade svoju živnosť a po necelom mesiaci horúčkovitých príprav sa 14. novembra objavil v novinách Nyugatmagyarországi Hiradó inzerát s týmto textom:

„Otvorenie kaviarne. Kaviareň Štefánia, pekná a nového vzhľadu, na rohu Štefániinej ulice a Palisád, otvorí sa dnes, v nedeľu 14. novembra o 12. hod. Popri výbornej káve a iných kaviarenských nápojoch bude postarané aj o fľaškové pivo z plzenského meštianskeho pivovaru, ako aj o biele a červené víno z tých najlepších pivníc. Ctenému publiku budú k dispozícii rôzne tuzemské i zahraničné noviny, dámskemu publiku aj módne časopisy. Ako mimoriadnu špecialitu ponúkam anglické raňajky, ktoré som servírovala aj v tatranských kúpeľoch a ktoré som pripravovala mnoho rokov. Vo všeobecnosti sa všetko moje úsilie sústredí na to, aby som ctenému panstvu ponúkla to najlepšie. Na vašu srdečnú návštevu tešiaca sa Dresdner R., kaviarnička.“

01

Nedeľa 14. novembra 1897 je tak skutočným dňom otvorenia Kaviarne Štefánia (Café Stefania, Stefánia-kávéház). Z inzerátu ďalej vyplýva, že svoj názov, odvodený od princeznej Štefánie, niesla už od svojho založenia a nie až od jej prevzatia Hackenbergerovcami, ako vraví obľúbená mestská legenda. Napriek tomu, že Rosa Dresdner viedla kaviareň iba necelý rok, išlo zrejme o skúsenú kaviarničku s bohatou praxou (ako napokon v inzeráte sama uvádzala), ktorá položila jej pevné základy.

06

Už 1. augusta 1898 prevzal od Rosy Dresdner kaviareň Carl Biringer a popri bežnom štandarde zaviedol viaceré novinky (predovšetkým biliardové stoly), ktoré mali zvýšiť prestíž a komfort návštevníkov i prilákať širšiu klientelu. Tak to aspoň s hrdosťou uviedol v denníku Pressburger Zeitung:

„Oznam o prevzatí. Najoddanejší dolupodpísaný má týmto česť oznámiť, že 1. augusta t. r. kúpou prevzal obľúbenú „Kaviareň Štefánia“ na rohu Palisád a Štefániinej cesty a ďalej ju bude viesť pod vlastným menom. Zatiaľ čo žiadam, aby sa predošlá správa vzala na žičlivé vedomie, dovoľujem si ešte zvlášť poznamenať, že som mobiliár doplnil inštaláciou 3 nových seiffertovských biliardov s najnovším systémom a umelecky stvárnenými mantinelmi a že sa zo všetkých síl vynasnažím uspokojiť ctené publikum prostredníctvom starostlivej obsluhy, znamenitej kvality celej ponuky, bohatého výberu tlače a i. Týmto zdvorilo pozývam na návštevu odteraz mne patriacej „Kaviarne Štefánia“ a ostávam so všetkou úctou Carl Biringer kaviarnik.“

02

Inzerát je pozoruhodný tým, že hovorí o „obľúbenej Kaviarni Štefánia“, z čoho je zrejmé, že už krátko po otvorení museli jej sympatie u bratislavského publika akcelerovať. Ani Biringer kaviareň dlho neviedol. Opäť už o necelý rok sa ňou mohol pýšiť jej tretí majiteľ Mathias Mezey (Mezei), ktorý ju po rozsiahlej rekonštrukcii otvoril 9. júla 1899 a vlastnil takmer 5 rokov.

Pod Mezeyovým vedením jej úroveň ešte vzrástla, veď napr. v roku 1900 sa v Pressburger Zeitung objavil pochvalný článok: „Majiteľ je schopný obchodník. Nestará sa len o prvotriednu obsluhu hostí, ale snaží sa vytvoriť aj čo najpríjemnejšiu atmosféru v modernom interiéri. Kaviarnik Mezey dal nedávno renovovať celú kaviareň vrátane krytej verandy. Vnútrajšok dekorujú nádherné zrkadlá, tapety, parkety a pekný nábytok. Elegancia ju zaraďuje medzi špičkové kaviarne Prešporka.“

05

Prosperujúca kaviareň bola tŕňom v oku konkurencii. Preto zosnovala plán, ako o ňu Mezeya pripraviť. Vo februári 1904 sa prevalila aféra, keď denník Westungarischer Grenzbote priniesol rozsiahly článok o škandalóznych praktikách v Kaviarni Štefánia. Podľa neho pán kaviarnik prostredníctvom falošných záznamov okráda svojich zamestnancov a vo svojom podniku trpí i ďalšie nemravné a zakázané správanie, z ktorého má materiálny prospech, preto bolo na neho dokonca podané trestné oznámenie. Mezeyova odpoveď na seba nenechala dlho čakať, na stránkach týždenníka Pressburger Presse poukázal na absurdnosť obvinení a naopak pohrozil právnymi krokmi voči šíriteľom ohovárania.

Trestným oznámením na Mezeya sa zaoberali príslušné orgány, no vyšetrovaním sa nič nedokázalo a oznámenie bolo stiahnuté. Napriek tomu sa do prípadu vložila prokuratúra, nariadila vo vyšetrovaní pokračovať a rozšíriť ho aj o údaje spomínané v inkriminovanom článku a dokonca i o Mezeyovu minulosť. Až po dvoch krušných mesiacoch prokuratúra vyšetrovanie zastavila a Mezeyovo meno definitívne očistila. Pressburger Presse 2. mája 1904 uviedli, že toto hĺbkové vyšetrovanie „bezpečne dokázalo, že išlo o neopodstatnené obvinenia, založené sčasti na omyle, sčasti na nevraživosti“ a že „je všeobecne známe, že túto štvanicu na Mezeya zaranžovali tmári, ktorí zneužili dobrú vieru váženého denníka (Westungarischer Grenzbote, pozn. JV), aby prostredníctvom ohováračiek zničili existenciu horlivého mešťana, sledujúc vlastné sebecké účely a pritom ostali ako praví „hrdinovia“ v temnom úzadí, odkiaľ je nemožné priviesť ich na zodpovednosť.“ Identitu šedých eminencií, ťahajúcich z úzadia za nitky, noviny neuviedli.

04

Možno sa len domnievať, že napriek priaznivému uzavretiu prípadu mala aféra na povesť kaviarne zdrvujúci dopad a Mezey, znechutený podpásovými údermi, ju napokon musel predať. Už 30. júla 1904 ju prevzala rodina Hackenberger, keď ju skúsený Karl kúpil pre svojho mladého, ledva 25-ročného syna Bélu. Je potrebné dodať, že až do jej konfiškácie v roku 1945 spravili pre jej rozvoj maximum a definitívne ju etablovali medzi symbolmi príjemnej minulosti Bratislavy. Tam ostáva napriek všetkým ďalším peripetiám až dodnes.

Ján Vyhnánek